Aké bolo Salazarovo Portugalsko? (1)
Samuel P. Huntington definuje v knihe Třetí vlna tri tzv. vlny demokratizácie. Po prvej vlne podľa neho nasledovala spätná vlna, ktorú odštartoval Mussolini svojím pochodom na Rím v roku 1922. Nasledoval nástup ďalších nedemokratických režimov, okrem iného aj v Portugalsku, kde sa v roku 1926 po 16 rokoch trvania republiky dostala k moci vojenským pučom skupina generálov. Na čelo štátu sa postavil samozvaný maršal António Oscar de Fragoso Carmona, ktorý bol v rokoch 1926 – 1951 portugalským prezidentom. V roku 1928 Carmonem menoval do funkcie ministra financií Antónia de Oliveira Salazara. V roku 1932 sa Salazar stal premiérom vojenského režimu, ktorý zanikol v roku 1933 schválením novej ústavy. Demokratizačná vlna Tretia, pre nás najdôležitejšia vlna demokratizácie začala 25. apríla 1974 v Lisabone po tom, ako v rozhlase odznela pieseň Grandola Vila Morena ako signál na vojenský prevrat. Demokratizačná vlna potom pokračovala do Španielska a Grécka, odtiaľ ďalej do Latinskej Ameriky, Ázie a v revolučnom roku 1989 späť do Európy. Odpoveď na otázku, ako vyzeral a ako by sa dal klasifikovať portugalský politický systém od nástupu Salazara k moci až do roku 1968, keď ho vo funkcii vystriedal Marcelo Caetano, opisujú nasledujúce riadky. Ihneď po nástupe do funkcie ministerského predsedu Salazar (1889 – 1970) vyhlásil líniu tzv. Nového štátu (Estado Novo) inšpirovanú Mussoliniho fašistickou diktatúrou v Taliansku. Opozičné strany a odbory boli zakázané, povolená bola iba strana Národnej únie (alebo Národný zväz, Uniao nacional) a parlament prišiel o svoje právomoci. 19. marca 1933 bola ľudovým referendom (hlasovať mohli len hlavy rodín, muži nad 25 rokov a uplatnené boli aj iné formy obmedzenia volebného práva ako gramotnosť a výška dane) prijatá nová ústava a bolo formálne obnovené republikánske zriadenie Portugalska formou „unitárnej a korporatívnej republiky“ (čl. 5 portugalskej ústavy z roku 1933). 23. septembra bol vytvorený Národný pracovný štatút, ktorý uzákoňoval korporativizmus, a 15. novembra toho istého roku bola vydaná Organická listina portugalskej koloniálnej ríše. V roku 1936 sa vytvárajú organizácie Portugalská légia a Portugalská mládež. Rok 1940 priniesol konkordát s rímskokatolíckou cirkvou, ktorá však nebola vyhlásená za štátne náboženstvo. V priebehu druhej svetovej vojny zostalo Portugalsko neutrálnou krajinou, lavírovalo medzi bojujúcimi stranami a Salazar sa zdržal priamej účasti na konflikte. V roku 1943 už bola zrejmá prevaha spojencov a Salazar sa priklonil na ich stranu (zastavenie vývozu do Nemecka či poskytnutie leteckej základne na Azorských ostrovoch spojencom). Portugalsko je zakladajúcim členom NATO a v roku 1955 vstúpilo do OSN. V roku 1961 sa začala vojna v Angole a India vojensky zabrala Portugalskú Indiu. Vojna v Portugalskej Guinei vypukla v roku 1963 a o rok neskôr sa rozhorel vojnový koloniálny konflikt v Mozambiku. Tajná polícia PIDE v roku 1965 likviduje jedného z vodcov opozície – generála Humberta Delgada. V roku 1968 Salazar podľahol mozgovej mŕtvici, odchádza z politiky a na jeho miesto nastupuje Marcelo José das Neves Caetano. Inštitucionálny subsystém Základným dokumentom Estado Novo bola ústava z roku 1933, ktorá priamo zavádzala korporatívne usporiadanie štátu. Najmocnejším mužom bol formálne prezident, volený v priamych voľbách na sedem rokov. Sám Salazar tvrdil: „Jedným z princípov režimu, ktorý verne prijímam, je, že nikto nemá pravdu proti hlave štátu, čo znamená, že politické problémy majú najvyššieho a jediného politického arbitra, ktorého rozhodnutie poslúchnu (príjmu) všetky sily.“ Aj keď bol prvým mužom v krajine prezident a teoreticky išlo o prezidentský systém, je vhod-nejšie nazývať tento režim diktatúrou premiéra. Česká historička Radka Lainová hovorí o „dvojhlavom prezidentskom systéme“ alebo „prezidentskom systéme ministerského predsedu“. Salazar vo svojich rukách koncentroval mimoriadne veľkú moc a okrem premiéra bol až do roku 1968 aj ministrom financií, v rokoch 1936 – 1944 ministrom kolónií a ministrom zahraničia a obrany v rokoch 1936 – 1946. Obklopil sa svojimi prívržencami, ktorí boli často z radov jeho univerzitných kolegov (sám bol profesorom politickej ekonómie v Coimbre), a jeho vláda je niekedy nazývaná aj „diktatúrou intelektuálov“ alebo „katedrokraciou“ (Paul Johnson). Medzi rokmi 1932 a 1961 ich bolo vo vládnom kabinete vždy najmenej 20 percent. Prvé voľby do jednokomorového parlamentu (Národné zhromaždenie, Assembleia Legislativa), ktorý mal 90 členov, ale nemal právo kontrolovať vládu, sa konali v roku 1934 a kvôli obmedzenému volebnému právu sa na nich zúčastnilo len 5,3 percenta obyvateľov. Volila sa jediná strana – Uniao Nacional, ktorá mala práve 90 kandidátov. Podľa ústavy ministri zodpovedali prezidentovi, v skutočnosti však zodpovedali len ministerskému predsedovi. Premiér stál na čele rady ministrov – vládneho kabinetu (Conselho de Ministros), ktorý však nezvolával príliš často, lebo na zasadnutiach Rady bol prítomný aj prezident. Výrazne oslabený bol parlament, keď stratil právo zasahovať do finančných otázok. Po roku 1945 už vláda vydávala dekréty a získala tak legislatívnu právomoc. Okrem Národného zhromaždenia existovala tzv. Komora korporácie (Camara Corporativa), ktorá mala pôvodne len poradnú funkciu, ale časom sa z nej stalo miesto pôsobenia silných nátlakových skupín, ktoré presadzovali svoje regionálne a spoločensko-ekonomické záujmy. Camara Corporativa v skutočnosti nepredstavuje druhú komoru parlamentu a systém je možné označiť ako jednokomorový. Popri týchto orgánoch fungovala ešte Štátna rada, ktorá bola poradným orgánom prezidenta, ktorý menoval dve tretiny z jej pätnástich členov. Štátna rada bola napríklad prezidentom prizývaná ku konzultácii vtedy, keď chcel „v záujme národa“ rozpustiť parlament. Opory režimu Hlavných oporných pilierov Salazarovho režimu bolo v podstate päť. Išlo o cirkev, armádu, korporatívny systém, Národný zväz a mimoriadne dôležitú úlohu mala aj tajná polícia – PIDE. V Salazarovom režime tak zohrávali dôležitú úlohu aj iné než ústavné inštitúcie. V Portugalsku s veľkým počtom veriacich to bola cirkev. 17. mája 1940 bol podpísaný konkordát s Vatikánom, ale nedošlo k obnove povinnej výučby katechizmu na školách a v krajine mohli pôsobiť len dobročinné a výchove sa venujúce rády. Cirkev nebola hlasitým odporcom režimu a ticho sa prizerala páchaniu zločinov. Aj z radu cirkvi sa však ozvalo niekoľko hlasných protestov. K najvýznamnejším patrí otvorený list biskupa z Porta Msgr. Antonia Gomesa Ferreira z roku 1959, adresovaný ministerskému predsedovi, ktorý odsudzoval obmedzovanie slobody prejavu, sociálnu nespravodlivosť a vykorisťovanie zámorských území portugalskej koloniálnej ríše. Armáda mala v portugalskej spoločnosti výsadné postavenie a zbor dôstojníkov bol neoddeliteľnou súčasťou spoločenskej elity. V prvom Salazarovom kabinete boli armádni činitelia ešte z doby vojenskej diktatúry (ditadura), ale už v roku 1936 sa Salazar cítil byť natoľko neohrozený, že od toho času už nebol vo vláde na žiadnej kľúčovej pozícii vojak. Dôležitou ozbrojenou zložkou bola Národná republikánska garda, ktorá zabezpečovala vnútornú bezpečnosť a z ktorej sa stala ozbrojená polícia, ktorá zakročovala pri vnútorných nepokojoch. Po vypuknutí občianskej vojny v Španielsku bola vytvorená polovojenská organizácia „zelených košieľ“ (pod vedením dôstojníkov) Portugalská légia (Legiao Portuguesa). „Členovia boli viazaní absolútnou poslušnosťou a ich cieľom bolo brániť korporatívny štát proti komunizmu,“ píše Jan Klíma. Mládež od siedmich do štrnástich rokov bola povinne organizovaná v Portugalskej mládeži (Mocidade Portuguesa). Farbou členov bola zase zelená a na opaskoch nosili písmeno „S“ ako výraz podpory svojho premiéra. Portugalský korporativizmus Korporativizmus v Portugalsku mal podobne ako v Taliansku zabrániť sociálnym otrasom, nepripustiť ekonomickú krízu a zabezpečiť národnú prosperitu. 23. septembra 1933 bol prijatý Národný pracovný štatút (Estatuto do Trabalho Nacional). Išlo o mimoústavné inštitucionálne zakotvenie korporativizmu: „Štát má právo a povinnosť koordinovať a regulovať hospodársky a sociálny život, zaisťovať rovnováhu výroby, zamestnania, profesií, kapitálu a práce, obhajovať národné hospodárstvo pred vykorisťovaním poľnohospodárstva, priemyslu a obchodu parazitnými metódami či metódami nezlučiteľnými s najvyššími záujmami ľudského života, vytvárať a rozvíjať národné hospodárstvo v duchu spolupráce umožňujúcej každému sledovať spravodlivé spoločenské a osobné ciele s vylúčením škodlivej opozície a anarchistickej konkurencie...“ Národný pracovný štatút znamenal teda byrokratickú kontrolu odborov, grémií zamestnávateľov a kolégií lekárov, inžinierov a advokátov. Na jej vrchole stál premiér. Korporativizmus formálne dosiahol vysokú úroveň. Zasahoval aj do najnižších zložiek spoločnosti. Portugalci boli povinne združovaní vo vyššie uvedených odboroch, grémiách a profesijných kolégiách. Kto sem nemohol byť zaradený, ocitol sa v Ľudových alebo Rybárskych domoch, duchovní v rádoch. V roku 1954 bol vydaný dekrét vyhlasujúci povinnosť registrovať všetky spolky a organizácie. Ktorákoľvek nepovolená organizácia bola vyhlásená za nelegálnu a PIDE proti nej potom postupovala v súlade s tým, že takúto činnosť považoval za „prehrešok proti bezpečnosti štátu“, ako uvádza popredný český odborník na Portugalsko Jan Klíma. Tajná polícia PIDE (Policia Internacional E da Defesa de Estado – Medzinárodná a štát chrániaca polícia) bola založená v roku 1926 a v priebehu Salazarovej éry jej moc ďalej narastala. Úlohou PIDE bolo potláčať komunizmus a najmä likvidovať spojenie medzi Portugalskom a zahraničnými agitátormi. Používala krajné metódy, mučenie, deportácie do zámorských táborov smrti a bežne vykonávané popravy (aj keď trest smrti v Portugalsku nebol uzákonený) boli na dennom poriadku činnosti PIDE. V roku 1945 bol založený zvláštny tribunál, tzv. plenario, ktorý sa zaoberal politickými zločincami. Častým rozsudkom tribunálu bolo uznanie obžalovaného ako „nebezpečným pre spoločnosť“ a za tento zločin býval odsúdený na mnoho rokov väzenia. (Dokončenie v budúcom čísle) Autor je študent Fakulty sociálnych štúdií Masarykovej univerzity v Brne Článok je prebratý z českého dvojmesačníka Listy
