Nemŕtvy mŕtvy: George A. Romero, kronikár temných stránok Ľudstva
Prológ Cintorín, Evans City, Pensylvánia, USA 30. apríl 1967, okolo polnoci Nad starým a spustnutým cintorínom sa vznáša tajomný, zlovestný opar. V diaľke počuť kostolné zvony odbíjajúce polnoc. Tiché bolestné vŕzganie stáročiami zhrbených stromov je premiešavané občasným zavytím túlavých psov kdesi v diaľke. Z náhrobných kameňov, zahalených ťažkým čiernym rúchom noci, sa s trochou námahy dajú rozlúštiť mená vytesané na chladných kamenných blokoch. Najstarším, rokmi už takmer úplne zničeným hrobom je hrob klasika literárneho strachu a hrôzy Edgara Allana Poea. Pochované sú tu aj ostatky velikánov ako Orson Welles, Howard Hawks, kráľov hororov štúdia Universal z 30. rokov Jamesa Whalea a Toda Browninga. Herk Harvey a siamské dvojčatá Michael Powell a Emerich Pressburger tu tiež našli miesto svojho doposiaľ posledného odpočinku. Z hrobu režiséra Herka Harveyho sa za bolestivého stonania pomaly vynára najprv mŕtvolná ruka, potom polorozpadnuté, hnijúce telo. Z vedľajšieho sa cez vlhkú hlinu derie von mŕtvola spisovateľa Richarda Mathesona. Z ostatných hrobov sa viac a viac ozývajú bolestné stony. Nemŕtvi pomaly opúšťajú chladné a vlhké miesta svojho posledného odpočinku. Slintajúc, stonajúc od bolesti, sa pomaly a nemotorne vlečú polnočným mestom, napádajú a požierajú ľudí. Napadnuté obete vstávajú a pridávajú sa k desivému, nemŕtvemu sprievodu. Polnočné kino, Pittsburg, Pensylvánia, USA 30. apríl 1967, niekoľko minút po polnoci George Andrew Romero, 27-ročný absolvent Inštitútu umenia na univerzite Carnegie-Mellon, odbor divadlo a dizajn, sedí v prítmí kina. Cez deň pracuje v spločnosti The Latent Image, ktorá nakrúca priemyselné filmy a reklamy pre veľké nadnárodné spoločnosti. Už od detstva trávi noci v miestnom polnočnom, alebo drive-in kine, kde sú na programe klasické i obskúrne horory, ktoré bežní distributéri odmietajú. Ako zvyčajne o takomto nočnom čase sedí v kine. Na plátne pred ním gróf Drakula v podaní Bélu Lugoshiho, vo veľkom detaile, hypnotickým pohľadom zvádza svoju bezbrannú obeť. Nemŕtvy sprievod na čele s veľkým, tučným vodcom, ťahajúcim za sebou drevené sánky s nápisom Rosebud, vtrhne s hrmotom do kina. Nemotorne naráža do všetkého navôkol. Obecenstvo prepadá panike. Hlava nehlava sa tlačí, uteká a potkýňa sa jeden o druhého v bezhlavom behu smerom k východom. Tam ich čakajú hordy nemŕtvych. Kinosála sa mení na krvavé jatky... George, s hrôzou na tvári, sedí ako primrznutý k sedadlu, neschopný žiadneho pohybu. Zozadu ho prekvapili a napadli hneď dvaja – Richard Matheson, kedysi spisovateľ, ktorého kniha „I am Legend“ o ceste posledného človeka na zemi Romera inšpirovala k napísaniu trojdielnej alegórie o jednej spoločnosti nahradenej druhou. Druhým je živá mŕtvola Herka Harveyho, za živa režiséra atmosférického hororu Karneval duší (1962). Zahryznú sa mu do líca a ruky a vytrhávajú mu kusy mäsa. George sa spamätá a dáva sa na bezhlavý útek. Dobehne domov, zabarikáduje okná a dvere. Po tomto smrteľnom uhryznutí by mal byť podľa všetkého mŕtvy. Alebo skôr nemŕtvy? Nastala však zvláštna, nečakaná reakcia. Smrteľný vírus napadne iba jeho myseľ už aj tak nakazenú čiernobielymi filmami, Universal horormi z 30. tokov a trashovými filmami z polnočného kina. Nezmení sa na chodiacu mŕtvolu ako všetci ostatní. Začne s nimi sympatizovať, premýšľať o tom, čo sú vlastne zač, odkiaľ a prečo prišli. Infikovaný knihou Richarda Mathesona a nepokojnou atmosférou filmu Herka Harveyho píše scenár pod názvom Noc Anubisa. V túto hrôzostrašnú noc sa mladý muž zo španielsko-litovskej rodiny Romerovcov, George (narodený 4. februára 1940) znova narodil. Narodil sa ako filmový režisér a vizionár. Nová kapitola dejín filmového hororu sa začína. Nad ľudskou rasou sa sťahujú mračná, stmieva sa, prichádza dlhá a desivá noc. Kapitola prvá: NOC Cintorín, Evans City, Pensylvánia, USA 1. október 1968, podvečer „Prišli si pre teba, Barbara. Pozri, tamto je jeden z nich.“ Veta, ktorú pozná každý hororový fanúšik, sa nezmazateľne zapísala do dejín svetovej kinematografie. Takto na cintoríne Johnny (Russell W. Steiner) nevinne vtipkuje, aby vystrašil svoju sestru Barbaru (Judith ODeaová). Zrazu sa objaví prvý nemŕtvy (S. William Hinzman), túlajúci sa po opustenom cintoríne. Napadne Barbaru. Johnny sa ju pokúša zachrániť, príde však o život. Pripojí sa tak k zatiaľ relatívne malému zástupu nepochovaných mŕtvych. Barbara pri pohľade na vraždu svojho brata upadne do katatonického stavu a v panike uteká o život. Skryje sa na opustenej farme, kde sa spolu s Benom (Duane Jones) a rodinou Cooperovcov pokúša prežiť noc. Zvyšok je už filmová história. Noc živých mŕtvol (Night of the Living Dead, 1968) vznikla vo veľmi nepokojnom období americkej histórie a reflektuje stav vtedajšej americkej spoločnosti. V období veľkých rasových nepokojov obsadiť do úlohy hrdinu herca afroamerického pôvodu je nanajvýš politicky nekorektné. A nechať ho na konci sedliackou domobranou zastreliť ako prašivého psa? To je už silná káva, však? Prirátajte si k tomu strach z komunizmu a atómovej apokalypsy, vietnamskú vojnu, revolúcie prebiehajúce všade vo svete, Ku Klux Klan a politické vraždy. To všetko je vpletené do tejto desivej nočnej mory, kde nemŕtvi, bez zjavného motívu, napádajú všetkých navôkol. Príbeh sa zameriava na slabé stránky každej z postáv v opustenom dome. Na ich zbabelosť, chamtivosť a stupiditu, ktoré vyplávajú na povrch, keď musia čeliť extrémnym situáciám. Kladie otázky, či ľudia sú lepší ako kanibalistickí nemŕtvi. Veď oni, zbavení rozmýšľania, riadiaci sa primárnymi inštinktmi, iba využívajú chyby „rozumných“ ľudí k vlastnému hrôzostrašnému prospechu. Noc živých mŕtvol svojím explicitným zobrazením násilia a prevrátením dovtedy zaužívaných kastingových noriem zmenila pohľad na filmové horory. Bol to jeden z prvých hororov s černochom v hlavnej úlohe. Aj keď film kritika hneď po jeho uvedení zvozila, stal sa kultovým po celom svete. V roku 1999 bol zaradený do Národného filmového registra americkej Národnej rady za zachovanie filmových diel. Desivá noc sa končí, vychádza slnko, ktoré však neveští nič dobré. Svitá. Kapitola druhá: ÚSVIT Nákupné centrum Monroeville, Obchodná cesta 22 Monroeville, Pensylvánia, USA 2. september 1978, ráno „Keď už v pekle nebude viac miesta, mŕtvi budú chodiť po zemi.“ Romero premýšľa o nakrútení ďalšie- ho filmu v rámci svojej nemŕtvej tvorby. Koncom 70. rokov sa v Amerike začínajú stavať veľké nákupné centrá. Konzumná spoločnosť je na postupe. Navštívi svojho priateľa Marka Masona, manažéra jedného z prvých veľkých nákupných centier v USA. V malom predmestskom mestečku Monroeville sa spolu prechádzajú po nekonečných koridoroch obrovského nákupného centra, labyrintu skrytých chodieb a miestností. Romero si všíma prázdne pohľady nakupujúcich más, ako pochodujú od obchodu k obchodu. Ich držanie tela a pomalá, bezduchá chôdza mu pripomínajú nemŕtvych z Noci živých mŕtvol. Na tomto mieste bolo definitívne zasiate semienko druhého dielu zombie ságy – Úsvitu mŕtvych (Dawn of the Dead, 1978). Nemŕtvi kráčajú po Zemi. Zostáva už len zopár posledných bášt ľudí. V gigantickom nákupnom centre sa proti neustále sa rozrastajúcim hordám zombíkov zabarikádovala malá skupinka ľudí – pilot helikoptéry Stephen (David Emge), jeho tehotná priateľka, televízna reportérka Francine (Gaylen Rossová) a dvaja členovia policajného SWAT tímu Peter (Ken Foree) a Roger (Scott H. Reiniger). S nádejou prečkania v bezpečí, kým to hrozné šialenstvo vonku neskončí, začnú žiť pokojným životom. Pokiaľ im nemŕtvi spolu s inou skupinou ľudí nevniknú do ich pokojného života za bránami nákupného centra. V Úsvite sa Romero zaoberá otázkami narastajúceho konzumerizmu americkej spoločnosti, traumou vietnamskej vojny a imigrácie. To všetko jemu príznačným, ostrým, satirickým, často až groteskným spôsobom. Reflektuje dekádu apatie v americkej spoločnosti. Postavy sa neusilujú o nič iné, len o to, ako prežiť. Namiesto pokusov o nájdenie ďalších ľudí, ktorých by mohli zachrániť, myslia iba na seba a svoju bezpečnosť. Zatiaľ čo sa za múrmi ich imaginárneho kráľovstva ľudská civilizácia nenávratne rúca. Úsvit sa nebadane, ale isto prehupol do najtemnejšieho dňa, aký kedy ľudstvo zažilo. Kapitola tretia: DEŇ Podzemný vojenský bunker, Wampum, Pensylvánia, USA 3. júl 1985, deň „Sme v minorite. Podľa mojich prepočtov je ich asi tak 40 000 na jedného človeka.“ Osemdesiate roky v USA. Bývalý herec Ronald Reagan sa usídlil v Bielom dome. Militantná politika USA je v rozkvete. Po rokoch prišiel čas, aby sa Romero znova pozrel na temné stránky spoločnosti. Tentokrát sú to tendencie republikánov presadzovať svoje zámery vojenskou mocou a jej preferovanie nad vedou. Prichádza s temnou, apokalyptickou víziou nihilistickej spoločnosti Deň mŕtvych (Day of the Dead, 1985). Ľudská spoločnosť je mŕtva. V podzemnom vojenskom sile, možno už poslednej „oáze“ ľudí, žijú rozdielne skupinky, zatiaľ čo nemŕtvi už definitívne ovládli svet. Vojaci pod velením diktátorského kapitána Rhodesa (Joe Pilato) majú úlohu chrániť tím vedcov na čele s Dr. „Frankensteinom“ Loganom (Richard Liberty). V jeho vedeckom tíme sú Sarah (Lori Cardilleová) a John (Terry Alexander). Zabíjanie tisícok chodiacich mŕtvych už stratilo význam a tak sa vedci pokúšajú prísť na to, ako ich pochopiť a odnaučiť od kanibalizmu. Vojaci začínajú byť nedočkaví z nedostatku akýchkoľvek výsledkov výskumu. Nie sú schopní komunikovať, napätie medzi nimi neznesiteľne narastá, zatiaľ čo hrozba zvonku sa neustále, z hodiny na hodinu, zväčšuje. Romero tu obracia kartu, keď divákovi nie sú ľudské postavy, na život a na smrť proti sebe bojujúce, vôbec sympatické. Naopak, „skrotený“, pomaly sa učiaci zombík Buba (Sherman Howard) je jednou z mála postáv, s ktorou je divák schopný ako tak sa stotožniť. Nad ľudstvom sa sťahuje súmrak apokalypsy. Krajina je posiata chodiacimi mŕtvymi. Kapitola štvrtá: SÚMRAK Fiddlers Green, Pensylvánia, USA 21. jún 2005, podvečer „Vo svete, kde sa mŕtvi vracajú z hrobov, slovo problémy stráca väčšinu svojho významu.“ Romerovou pôvodnou ideou bolo v každej dekáde prísť s desivou satirickou reflexiou temných stránok spoločnosti. V šesťdesiatych to bola Noc, v sedemdesiatych Úsvit a v osemdesiatych Deň. Aj keď sa mu nepodarilo zachytiť roky deväťdesiate, v roku 2005 prichádza so zatiaľ poslednou kapitolou nemŕtvej ságy. V Krajine mŕtvych (Land Of the Dead, 2005) spoločnosť žije v meste ohraničenom od okolitého sveta na dvoch stranách riekou a jednej ostnatým elektrickým drôtom. Riley (Simon Baker) a Cholo (John Leguziamo) sú nájomní žoldnieri, ktorí po nociach prinášajú potraviny spoza brán doposiaľ bezpečného mesta. Ekonomika vo Fiddlers Green funguje na princípoch moci a rabovania. Veľké triedne a ekonomické rozdiely prilievajú olej do ohňa nepokojov. Revolúcia je na spadnutie. Nemŕtvi medzitým za bránami, pod vedením Big Daddyho (Eugene Clark), začínajú komunikovať a tvoriť armádu, s ktorou sa pustia do neľútostného boja proti zvyškom ľudskej spoločnosti. Tak ako v predošlých filmoch, aj v Krajine je ostrá kritika americkej spoločnosti, ktorá sa na začiatku 21. storočia zabarikádovala pred vážnymi problémami ako terorizmus, triedne rozdiely, AIDS alebo aj vojna v Iraku. Epilóg Dedičstvo mŕtvych Tak ako tej osudnej noci pred 28 rokmi bol mladý začínajúci filmár George A. Romero infikovaný nemŕtvymi, aj on rozniesol túto „nákazu“ na ďalších, kráčajúcich v jeho nemŕtvych stopách. Režiséri ako Wes Craven (Nočná mora z Elm Street, 1984) alebo Tobe Hooper (Texaský masaker motorovou pílou, 1974) boli v roku 1968 na začiatku svojej filmovej kariéry. Po zhliadnutí Noci živých mŕtvol sa vydali krvavou cestou hororu. Lesný duch (1981) Sama Raimiho je poctou tej osudnej noci, keď mŕtvi vyšli z hrobov. Svet je plný ľudí, ktorý chodia na polnočné premietanie Romerových filmov s mŕtvolným make-upom. Nie sú to však len „šialení“ fanúšikovia, ale aj mladí filmoví režiséri. Simon Pegg a Edward Wright v roku 2004 zrežírovali stominútový ľubostný list Romerovi a jeho filmom, romantickú zombie komédiu Súmrak mŕtvych (Shaun of the Dead, 2004). Film od Dannyho Boylea 28 dní potom (2005) alebo remake Úsvitu od Zacka Snydera z roku 2004 sú nakrútené s láskou, hororovými fanúšikmi pre hororových fanúšikov. Zostáva nám len netrpezlivo čakať, kedy nás tento 65-ročný autor opäť obdarí ďalším nemŕtvym filmom. A keby mal náhodou ešte predtým opustiť tento svet, určite sa vráti späť. PS: Zopár tipov, ako „prežiť“ zombie apokalypsu. - ak chcete nemŕtvych zneškodniť, mierte VŽDY na hlavu - neschovávajte sa pred nimi na opustenej farme, v nákupnom centre alebo v podzemnom vojenskom bunkri - klasickí nemŕtvi sú pomalí a môžete pred nimi jednoducho utiecť, no pri ich počte by som sa na to veľmi nespoliehal „Stay scared!“
