Poľsko – porazení porazili víťazov
Po neočakávanom víťazstve konzervatívcov z Práva a spravodlivosť (PiS) v parlamentných a prezidentských voľbách designovaný premiér Kazimierz Marcinkiewicz do tretice zavŕšil sériu prekvapení, keď zostavil jednofarebnú vládu bez účasti liberálnej Občianskej platformy (PO).
Pritom minimálne dva roky politici i pozorovatelia očakávali, že vládu postkomunistickej ľavice vystrieda koalícia pravého stredu a v tomto duchu sa niesli aj vyjadrenia straníckych lídrov. Namiesto nej sa moci ujme vláda, ktorá je z hľadiska svojho parlamentného zázemia azda najkonzervatívnejšou vládou v Európe. Pred voľbami i po nich zostáva v Poľsku menšinová vláda. Obe strany identifikovali ako hlavný problém tzv. mäkký štát, slúžiaci skupinovým záujmom na úkor celku a vyznačujúci sa beztrestnosťou elít. PO stavila na ekonomický liberalizmus a svetonázorovo neutrálny štát. Tradičný poľský konzervativizmus, ku ktorému sa hlási PiS, presadzuje silnú štátnu kontrolu v ekonomike a silný vplyv katolíckej cirkvi. Korupčné pomery tzv. tretej republiky má odstrániť silná výkonná moc na čele s prezidentom. Ten by mať mal podľa predstáv víťazov právo v niektorých prípadoch rozpustiť parlament a vládnuť aj pomocou dekrétov. Potenciálnych partnerov rozdelila vzájomná nedôvera. Platforma viedla tri roky v prieskumoch a na pozíciu slabšieho partnera nebola pripravená. Politiku PiS poznačil konfrontačný štýl bratov Lecha a Jarosława Kaczyńských. PiS navyše vycítilo šancu zjednotiť pravicu a pohltiť konkurenčnú PO. Po počiatočnej panike na burze, keď víťazná strana ohlásila svoj ekonomický program, sa v ekonomickej oblasti ich programy zbližujú čoraz viac, napr. v oblasti daňovej politiky. Najmä pre konzervatívne krídlo Platformy okolo Rokitu tak môže byť dosť ťažké dlhodobo zdôvodniť prípadné pôsobenie v opozícii.
Vabank bratov Kaczyńských Bratia Kaczyńskí, najmä však predseda strany Jarosław, ktorý je považovaný za hlavného stratéga politiky PiS, sa rozhodli pre vabank. Pri zlyhaní menšinovej vlády ich bude spolupráca s PO stáť oveľa viac, ako by za ňu museli zaplatiť teraz. Ďalšou cestou je prehlbovanie konfrontácie, pričom najviac energie PiS pohltí zápas o samotné udržanie moci. Len ťažko totiž dokážu presadiť svoj projekt „štvrtej republiky“ pri menšinovej, sotva tretinovej podpore v dolnej komore parlamentu a s partnermi, ktorých majú k dispozícii. Agrárni ľudovci sú typickou stranou skupinových záujmov. Pôsobili takmer vo všetkých vládach od roku 1944 a po páde komunizmu boli pri parcelovaní štátu medzi politické strany nadpriemerne aktívni. Poslanecký klub populistickej Sebaobrany bol v uplynulom volebnom období preslávený počtom trestne stíhaných poslancov, mladí aktivisti kresťansko-národnej Ligy poľských rodín (LPR) neraz siahajú k násilným a otvorene fašistickým prejavom. Poľsko má síce po viac než trinástich rokoch znova výrazne katolícku vládu, pre konzervatívnych politikov má však toto víťazstvo trpkú príchuť. PiS sa už teraz stáva rukojemníkom nálad, ktoré využíval vo svoj prospech. Hoci PiS sa vyslovuje za posilnenie autority katolíckej cirkvi a jej vplyvu na rozhodovanie o štátnych záležitostiach, nie je klerikálnou stranou. Ochotne však prijal podporu radikálnej katolíckej rozhlasovej stanice Rádio Maryja, ktoré patrí k najkonzervatívnejšiemu prúdu v cirkvi. Jeho šéf, kňaz Tadzeusz Rydzyk, podozrievaný o. i. aj z neštandardných kontaktov s Moskvou, vyzval parlamentné strany na podporu Marcinkiewicza, čím dáva najavo, že závislosť bratov Kaczyńských a novej vlády od jeho podpory bude pokračovať aj v povolebnom období. LPR predložila návrh na sprísnenie už beztak reštriktívneho zákona zakazujúceho umelé prerušenie tehotenstva. Jeho prípadné zamietnutie nepochybne vyvolá konflikt s vplyvným Rádiom Maryja a hlasovanie bude testom, akú cenu je PiS ochotné zaplatiť za podporu klerikálno-nacionalistického tábora. Predstavitelia Sebaobrany takisto deklarovali záujem o vstup do vlády, čo PiS odmietol. Zahraničnopolitickou prioritou PiS je o. i. podpora úsilia Ukrajiny o získanie členstva v EÚ. Sebaobrana i LPR však otvorene vystupujú voči takto sformulovanej poľskej politike voči Ukrajine, Sebaobrana dokonca koketuje aj s Lukašenkovým režimom a ruskými postkomunistickými nacionalistami z bloku Rodina. Podobný vývoj nevzbudzuje nadšenie ani v PiS. Niektorí poslanci i premiér Marcinkiewicz dávajú najavo, že sú za koalíciu s liberálnou Platformou. Aj nový maršálek Senátu Bogdan Borusewicz, podporovaný PiS, je znepokojený stupňujúcou sa konfrontáciou. Nespokojnosť dávajú najavo aj predstavitelia PiS v regiónoch a radoví členovia, ktorí by radšej uvítali koalíciu s Platformou. Hoci zatiaľ otvorene nevystúpili proti straníckemu vedeniu, môže sa stať, že ani prísny centralizmus, ktorý panuje v PiS, nezabráni rozsiahlejšej rebélii v tejto strane, najmä v prípade, že experiment s menšinovou vládou stroskotá. Pri neschopnosti presadzovať svoje reformy sa bude PiS musieť obracať priamo na „ľud“ a obchádzať parlament, podobne ako za čias predvojnového Piłsudského režimu, alebo v lepšom prípade podľa vzoru de Gaullea. Aj na to však potrebuje parlamentnú podporu, ktorú mu však ostatné strany sotva poskytnú. Na jej získanie, ale aj na jednoduché zotrvanie pri moci bude musieť pokračovať v doterajšom vládnutí pomocou odštiepencov a „nezávislých“ poslancov. To je však možné iba v podmienkach skorumpovaného „mäkkého štátu,“ ktorému bratia Kaczyńskí vypovedali vojnu. Za týchto okolností nie je vylúčené riešenie patovej situácie predčasnými voľbami. Existuje ešte jedno riešenie v prípade, že by Marcinkiewiczova vláda v Sejme nedostala dôveru. Je ňou oživenie koaličných rozhovorov s liberálmi, ktorí si kladú podmienku, aby sa premiérom stal predseda PiS Jarosław. Roztržka medzi oboma stranami sa natoľko prehlbuje, že podobný scenár je každým dňom menej priechodný. Bratia Kaczyńskí teda hrajú vabank, v ktorom môžu stratiť všetko, vrátane vlastnej strany.
Koniec tretej republiky Po naplnení základných cieľov postkomunistického obdobia, akým bolo nastolenie trhovej ekonomiky a parlamentnej demokracie, sa do stredu politického zápasu v krajinách strednej Európy dostávajú otázky kvality a morálneho rozmeru politiky. Symbolickým potvrdením zavŕšenia procesu tranzície, ktorého cieľom bolo priblíženie politickej, ekonomickej a sociálnej štruktúry štátov bývalého východného bloku ich západným partnerom, bolo rozšírenie EÚ v máji 2004. Súčasťou tohto procesu je aj marginalizácia postkomunistických politických formácií ako poľský Zväz demokratickej ľavice alebo niekdajšia slovenská Strana demokratickej ľavice. Nová diferenciácia sa už čoraz menej opiera o vzťah k bývalému režimu, nová opozícia sa však začína čoraz negatívnejšie vyhraňovať aj voči elitám, ktoré sa ujali moci po roku 1989. Poľské voľby treba zároveň vnímať v kontexte odporu voči prevládajúcemu pravo-ľavému konsenzu, ktorý sa v európskych štátoch vytvoril okolo stredu politického spektra. Symbolom tohto konsenzu a bezalternatívnosti doterajšej hospodárskej a sociálnej politiky bol v Poľsku otec ekonomickej reformy Leszek Balcerowicz, od ktorého sa L. Kaczyński v priebehu predvolebnej kampane dištancoval a voličom prisľúbil, že sa nestane opätovne predsedom národnej banky. Bez ohľadu na to, či sa bratom Kaczyńským podarí ich zámery realizovať alebo nie, sa tzv. tretia republika skončila. Skompromitovala sa aférami, do ktorých boli zapletené hádam všetky vládne garnitúry a o jej konci rozhodli voliči, ktorí tak dali najavo, že si želajú zmeny. Tretia republika sa však delegitimizovala aj morálne, keďže zmenu podporili aj odborári zo Solidarity, ktorá mala rozhodujúci podiel na páde komunizmu. Preukázali to aj oslavy vzniku tohto masového robotníckeho hnutia v auguste 2005. V čase oficiálnych osláv v Gdansku za účasti domácich i zahraničných predstaviteľov politických špičiek robotníci Gdanských lodeníc, ktorých štrajkom v roku 1980 odštartovali vznik Solidarity a fakticky aj koniec komunizmu, znova vstúpili do štrajku a na bránu podniku vyvesili zoznam svojich požiadaviek. Ich obsah sa v sociálnej oblasti príliš neodlišoval od tých spred štvrťstoročia, aj keď nevyvolali takú pozornosť médií a verejnosti.
Implikácie pre Slovensko Strana bratov Kaczyńských za svoj úspech vďačí hlasom tzv. Poľska B. Na rozdiel od „Poľska A“, t. j. rozvinutejších regiónov v západnej časti a veľkých miest, sú to oblasti východného, resp. južného Poľska. Z historického hľadiska územia niekdajšieho ruského a rakúskeho záboru. O jej úspechu, najmä v prezidentských voľbách, rozhodli hlasy protestného elektorátu, hlasy ľudí, ktorí v transformačnom procese viac stratili ako získali, aspoň podľa svojho subjektívneho názoru. Porazení tak, aspoň vo volebnom zápase, porazili víťazov postkomunistickej transformácie. Poľsko v minulosti a Slovensko v súčasnosti boli prezentované ako vzorové príklady úspešnej transformácie. Z ekonomického hľadiska bola aj politika postkomunistického SLD označovaná za úspešnú. Tohtoročný poľský „supervolebný“ rok ukázal, čo si o takýchto úspechoch myslí väčšina voličov. Politika víťaznej strany PiS od jej vzniku v roku 2001 ponúka aj napriek rozdielnej ideologickej voľbe nápadné analógie s príbehom slovenského Smeru. Týka sa to spôsobu organizačnej výstavby oboch strán s dominantným postavením charizmatického lídra (resp. lídrov – dvojčiat), ale aj ich programu a argumentácie. Obe strany poukazujú na podobné problémy – rastúcu sociálnu diferenciáciu, nárast korupcie, beztrestnosť politických elít, ktoré sú v čoraz menšej miere závislé od svojich voličov, a v neposlednom rade neschopnosť „mäkkého štátu“ plniť svoje základné funkcie voči občanom. Pre ich rétoriku je charakteristický silný národný prvok a negatívne vymedzenie sa voči doterajšiemu establišmentu. Charakteristické pre Slovensko a Poľsko je, že požiadavku na radikálnu zmenu elít nastolili približne v rovnakom čase politici, ktorí boli aj v minulosti ich významnými aktérmi. Spoločným znakom tohtoročných poľských volieb a minuloročných prezidentských a európskych volieb na Slovensku je zlyhanie predvolebných prieskumov a extrémne nízka účasť, čo je sprievodný jav rastúcej nedôvery voči akýmkoľvek politickým elitám. Ak by mali byť príčinou tejto nedôvery iba jednotlivé korupčné aféry či prešľapy konkrétnych lídrov, ich volebný prepad by sa mal stať mementom pre nasledujúce garnitúry. Jedným z výsledkov pätnástich rokov transformácie je však aj narastajúce presvedčenie občanov, že prostredníctvom politickej angažovanosti môžu iba v minimálnej miere pozitívne ovplyvniť svoj individuálny osud. Toto presvedčenie umocňuje fakt, že štát sa zrieka zodpovednosti za rozvoj ekonomiky a s uvedenou tendenciou sa stotožňuje väčšina establišmentových strán pravice i ľavice. V strednej Európe to v prípade postkomunistickej ľavice platí dvojnásobne. Ako alternatíva tak zostávajú iba protestné, resp. antisystémové strany, ktoré však veľkú časť voličov odrádzajú svojim odióznym správaním. V tejto situácii nemožno vyčítať sociológom a agentúram na prieskum verejnej mienky zlyhávanie pokusov o predikciu volebného správania občanov. Keď veľká časť občanov voľbám nepripisuje zásadnejší význam, volebná účasť závisí neraz od momentálnych a nepredvídateľných faktorov. Keď nemožno predvídať účasť, je problematické predvídať volebný výsledok. Navyše – voliči si pod vplyvom médií a politických elít uvedomujú, že ich rozhodnutie v prospech protestných strán nemusí byť správne a neprinesie očakávané výsledky. Preto sa ním príliš nechvália a často sa rozhodujú bezprostredne pred voľbami. Zvolia ich preto, lebo ani od ich kritikov si nesľubujú nič dobré.
Autor je predseda Spoločnosti pre strednú a východnú Európu
