Prečo Spojené štáty nie sú Rumunsko?

Keby ste sa ocitli v situácii, keď dvaja ľudia by od vás žiadali o pomoc, pričom by ste vedeli, že jeden z nich je chudobnejší, komu by ste skôr pomohli? Zdravý rozum by našepkával, že pomôcť by sa malo predovšetkým chudobnejšiemu. Chyba! V medzinárodnej politike sa, ako sa zdá, zdravým rozumom nikto neriadi. Keď chudobné Rumunsko postihli záplavy a mnohí ľudia prišli o svoj príbytok, ledva to niekto zaregistroval. A ak aj áno, nespomínam si, že by medzinárodné spoločenstvo organizovalo nejakú masívnu kampaň na pomoc tejto už aj tak zbedačenej krajiny. Dnes, keď zasiahol USA hurikán Katrina, niet takmer štátu, ktorý by sa neponáhľal pomôcť najbohatšej krajine na svete, vrátane chudobného a vojnou zruinovaného Afganistanu. Že by sa v medzinárodnej politike štáty neriadili rozumom? Ale áno. Ibaže tento rozum sa neriadi logikou spravodlivosti, ale logikou vlastného záujmu. Skrátka, v danom prípade nikto nechce zostať pozadu, nikto nechce byť podozrievaný z ľahostajnosti voči osudu „veľkého brata“, lebo vedia, že Spojené štáty len tak rýchlo nezabúdajú. A tie zase, presnejšie jej súčasná vláda, medzinárodnú pomoc využíva aj na to, aby – po invázii do Iraku, ktorá výrazne poškodila medzinárodnú značku Made in America – dennodenne podávala najmä svojim občanom nové dôkazy o vrelom vzťahu svetového spoločenstva k USA. Veď kto z Američanov by s dojatím v televízii nesledoval, ako napríklad staručký bradatý Afgánec odovzdáva zástupcovi USA šek v hodnote 100-tisíc dolárov?! Kto by si vtedy z Američanov nepomyslel: „Tak vidíš, aj tam nás majú radi a snáď nás budú mať takto radi (alebo už majú?) ľudia aj v Iraku, keď sa presvedčia, že to myslíme s nimi dobre. Všetko chce len čas!“ Aby bolo jasné. Nekritizujem úprimný súcit medzinárodného spoločenstva s osudom USA. Naopak, sympatická je mi akákoľvek pomoc, ktorú im nezištne (a to by som podčiarkol) ponúkajú obyvatelia z iných krajín. Čo mi však prekáža, je nevyváženosť tejto pomoci, keď ju porovnáme s inými tragédiami, ktoré takmer každú chvíľu postihnú niektorú krajinu, zvlášť z tzv. tretieho sveta. A tu je zbytočné (až nemiestne) porovnávať rozsah škôd a množstvo obetí. Ide o princíp: všade sú nejaké obete a tieto obete sú v prvom rade ľudské obete, až potom Američania, Rumuni alebo povedzme Sudánci. Takisto mi na celej veci prekáža demonštratívnosť tejto pomoci, akoby ani nešlo o pomoc samotnú (aspoň nie v prvom pláne), ale skôr o akési medzinárodné preteky – kto rýchlejšie, vyššie, razantnejšie... Takmer ako na olympiáde. Mimochodom, olympiáda. Trochu mi túto situáciu pripomínajú podobné „preteky“ svetového spoločenstva v 80-tych rokoch minulého storočia, na ktoré si iste pamätníci spomenú – kto vyšle, respektíve nevyšle svojich športovcov na olympiádu do Moskvy a následne do Los Angeles. Keby som bol na mieste vlády USA, asi by som pomoc chudobných štátov s vďakou vrátil alebo by som ju nasmeroval do ešte chudobnejších oblastí sveta. To by bolo gesto hodné skutočnej veľmoci. Autor je vysokoškolský učiteľ