Reklama
Reklama
www.svetla.sk

Keď sa minie ropa

Veľká ropná kríza už možno začala. Potichu, no neodvratne. Ropa sa stáva politickou otázkou číslo jeded. Za posledných pár mesiacov titulky už niekoľkokrát oznámili „prelomenie dlhodobého cenového rekordu“.
Počet zobrazení: 879
ropa_7str-m.jpg

Veľká ropná kríza už možno začala. Potichu, no neodvratne.

Ropa sa stáva politickou otázkou číslo jeded. Za posledných pár mesiacov titulky už niekoľkokrát oznámili „prelomenie dlhodobého cenového rekordu“. Cena ropy, dnes na úrovni 65 – 70 dolárov za barel, je síce ešte stále pod rekordnou cenou z ropnej krízy sedemdesiatych rokov (po prepočte asi 80 dolárov za barel), nemusí však byť konečná. Všetko závisí od toho, aké veľké sú ešte globálne zásoby ropy. Ropa je jedným zo základných pilierov súčasnej „rozvinutej“ ekonomiky. Medzi základné predpoklady súčasnej ekonomickej globalizácie je zintenzívnenie dopravy, ktoré nielen „skrátilo“ geografické vzdialenosti pre ľudí, ale aj zintenzívnilo medzinárodný obchod. Bez ohľadu na to, aký postoj zaujmeme voči súčasnej podobe globálnej ekonomiky, musíme konštatovať, že by nebola možná bez relatívne lacnej a relatívne rýchlej dopravy. Tá by zas nebola možná bez ropy. Druhou oblasťou, ktorá je na „čiernom zlate“ silno závislá, je chemický priemysel. Mnohé plasty, bez ktorých je dnešný spôsob života nemysliteľný, sú vyrábané opäť z ropy. Vyčerpané zásoby? Ešte pred pár rokmi sa predpokladalo, že zásoby ropy vydržia minimálne na ďalšie storočie. Dnes to už nemusí byť pravda. Hoci sa politickí lídri „prebrali“ až po prudkom zvýšení cien ropy, ktoré prinieslo silné poškodenie amerických rafinérií hurikánom Katrina, kríza sa prejavuje už dlhšie. Počas posledného roka boli krajiny ropného kartelu OPEC viackrát vyzývané, aby zvýšili ťažbu a tým vyrovnali nerovnováhu na globálnom trhu, ktorá tlačí ceny smerom nahor. OPEC niekoľkokrát potvrdil, že ťažbu je schopný zvýšiť a neformálne boli prijaté záväzky, že cena neprekročí hranicu 50 či 60 dolárov za barel... napriek tomu rástla ďalej. V knihe Súmrak v púšti Matthew Simmons, bývalý poradca prezidenta Busha pre energetiku a predseda pre energetiku v investičnej banke Simmons & Co., tvrdí, že ťažbu nie je možné zvýšiť z jednoduchého dôvodu – viac ropy už jednoducho niet. Čím rýchlejšie sa bude pomocou nových technológií a investícií do ťažných zariadení zostávajúca ropa ťažiť, tým rýchlejšie sa vyčerpajú zostávajúce zásoby. Podobné obavy sa odzrkadľujú aj v žiadosti Medzinárodného menového fondu voči Saudskej Arábii, aby povolila nezávislý audit svojich zásob. Za rozhodnutím Iránu za každú cenu získať plnú kontrolu nad procesom výroby atómovej energie (aj proti odporu USA a niektorých európskych krajín) môže byť rovnaký dôvod: Teherán si uvedomuje, že jeho zásoby čierneho zlata sa stenčujú. Ak nechce v budúcnosti čeliť ekonomickej kríze, musí vyvinúť alternatívy zdroj energie. Zvládnutie celého cyklu obohacovania uránu by mu zároveň uľahčilo vývoj jadrových zbraní – a tie by boli efektívnou zábezpekou v prípade, že by najväčší globálny spotrebiteľ ropy obrátil svoju pozornosť z Bagdadu smerom na východ. Svet „po rope“ Čo sa stane, keď sa svetu „minie ropa“? Predovšetkým sa to nestane naraz. Jej cena bude naďalej rásť, a tak sa stanú ekonomicky prijateľnejšie alternatívne zdroje energie a vlády prijmú plány na zvýšenie energetickej efektivity. Už dnes existujú technológie, ktoré by výrazne znížili ropnú závislosť ekonomiky. Ich ďalší vývoj, aby boli vhodné aj na masové použitie a zavádzanie do každodenného života, však brzdí nedostatok záujmu. A ten je čiastočne spôsobený faktom, že verejná politika v energetickej oblasti až podozrivo pozorne sleduje záujmy ropných spoločností. Viditeľné je to najmä v Spojených štátoch – hoci tie sú považované za technologického lídra s väčším inovačným potenciálom než Európska únia a ich hospodárstvo spotrebuje na výrobu jednotky HDP viac energie než je to v EÚ. Bolo by však naivné myslieť si, že rastúca cena ropy povedie k prelomeniu vplyvu ropných firiem na politiku. Tlak verejnosti a trhu ich skôr privedú k presmerovaniu záujmu na iné zdroje energie – a to bude jeden z dôvodov, prečo sa vlády „vo svete po rope“ budú orientovať skôr na využívanie atómovej energie (či už z klasických alebo fúznych reaktorov) než obnoviteľné zdroje (ako veterná či slnečná energia). Nemožno očakávať, že taká masívna reštrukturalizácia ekonomiky, akú by si reorientácia z ropy na iné energetické zdroje vyžiadala, bude bez sociálnych nákladov. Vážne pritom hrozí, že ich hlavnú ťarchu ponesú sociálne slabšie vrstvy obyvateľstva. Rastúce ceny energie zvýšia ich relatívnu chudobu – ďalej porastú ceny za kúrenie, bývanie a inflačný tlak zvýši ceny spotrebných tovarov. Drahšia doprava zas týchto ľudí znevýhodní na trhu práce – v situácii, keď má byť „mobilita“ náhradou za stále slabšiu sociálnu ochranu štátu. Zraniteľný rozvojový svet Sociálna diferenciácia dosahov zvýšenia cien energie sa prejaví aj na globálnej úrovni. Rozvinuté krajiny sa (s väčšími či menšími ťažkosťami) budú schopné vyčerpávaniu zásob ropy prispôsobiť – budú investovať do nových technológií, nových energetických zdrojov. Takzvané „rozvojové krajiny“ sú však pristihnuté v situácii ako vystrihnutej z Hlavy XXII: pri zvyšujúcich sa cenách ropy budú potrebovať nové technológie, vďaka ktorým by znížili jej spotrebu; na kúpu či vývoj nových technológií však potrebujú výkonnejšiu ekonomiku; na zvýšenie výkonu ekonomiky, pri jej súčasnej štruktúre, potrebujú viac ropy; viac si však nemôžu dovoliť, pretože jej cena rastie. V niektorých krajinách subsaharskej Afriky už dnes cítiť utlmenie ekonomickej aktivity – vláda si pri súčasných cenách ropy ďalšie nákupy nemôže dovoliť, a tak je jej predaj obmedzený. Nigéria, ktorá je obrovským producentom ropy, si pomaly nemôže dovoliť subvencovať jej cenu pre vlastné obyvateľstvo. Ak však so subvenciami prestane, cena ropy vyskočí nad úroveň, ktorú by si väčšina ľudí mohla dovoliť. Prirodzeným následkom budú sociálne nepokoje a ekonomická nestabilita, ktoré situáciu v krajine pravdepodobne ešte zhoršia. Čína, India a iní Pred ťažkú dilemu bude postavená Čína a India. Obe krajiny sa pokúšajú preniknúť do „prvej ligy“ globálnych ekonomických mocností (Čína zatiaľ o niečo úspešnejšie). Ich hospodársky rast je v súčasnosti ťahaný exportom. Mnohí experti sa však zhodujú v tom, že udržateľný nebude bez vytvorenia dostatočne kúpyschopného domáceho trhu. Obe krajiny dnes vytvárajú strednú triedu, ktorá bude vo svojej spotrebe ašpirovať na rovnaký štandard, ako má „západný svet“. Čínska i indická stredná trieda je z veľkej časti tvorená na úkor omnoho početnejších más chudoby, no pri populácii prekračujúcej v oboch krajinách jednu miliardu ľudí tvorí obrovskú masu. Viaceré predpovede vývoja oblasti energetiky počítajú s tým, že globálna spotreba ropy bude najrýchlejšie rásť práve vo východnej Ázii a v Indii v dôsledku zvýšeného používania osobných motorových vozidiel a industriálneho rozvoja. Pri vyčerpávaní jej celosvetových zásob to nemusí byť pravda. Podobné problémy však budú musieť riešiť aj iné „rozvojové krajiny“, ktorým sa podarilo dosiahnuť istý stupeň industrializácie – Juhoafrická republika, Brazília, Argentína, Irán a pod. O pár rokov môžu zistiť, že cesta k prosperite v stopách západnej Európy a Severnej Ameriky vedie do slepej uličky. Dva svety Súčasná situácia vyzerá najoptimistickejšie z hľadiska životného prostredia. Ekonomika postavená na intenzívnom využívaní fosílnych palív je environmentálne neudržateľná. Mohli by sme tak povedať, že čím skôr sa ropa vyčerpá, tým väčšiu šancu bude mať ľudstvo na záchranu pred katastrofou spôsobenou napríklad globálnym otepľovaním. Čiastočne je to pravda, všetko však závisí od konkrétnych politických rozhodnutí. Drahšia energia totiž môže znamenať, že ľudia (hlavne v rozvojových krajinách) sa obrátia k environmentálne škodlivejším zdrojom (napríklad k drevu získavanému rúbaním lesov) či škodlivejším poľnohospodárskym praktikám. Významné environmentálne riziká so sebou nesie aj intenzívnejšie využívanie atómovej energie. Vyčerpávanie ropných zásob, ktorého prvých následkov sme možno svedkami už teraz, môže byť hrozbou i príležitosťou. Môže viesť k environmentálne i sociálne rozumnejšiemu, ale i menej udržateľnému svetu. Závisí to od toho, v koho záujme sa budú robiť politické rozhodnutia.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama