Reklama
Reklama

Postrkotárium

Senzácia! Slovensko má konečne svoj literárny kabaret! Konečne? Prečo – čakalo sa naň? Zrejme áno. Zrejme niekto čakal. Tí, čo tu („v tejto krajine,“ napísal by geniálny novinár Štefan Hríb) v kabarete – aj v tom literárnom – žijú od narodenia, na nič nečakali.
Počet zobrazení: 564

Senzácia! Slovensko má konečne svoj literárny kabaret! Konečne? Prečo – čakalo sa naň? Zrejme áno. Zrejme niekto čakal. Tí, čo tu („v tejto krajine,“ napísal by geniálny novinár Štefan Hríb) v kabarete – aj v tom literárnom – žijú od narodenia, na nič nečakali. Nevadí, literárny kabaret je na svete a jeho chcená podobnosť so švajčiarskym dadaistickým Cabaret Voltaire asi nechce byť náhodná. Predsa sú tu však isté odlišnosti. Nielen časové a priestorové a jazykové. Presvedčivosť slovenského literárneho kabaretu – teda toho, ktorý vychádza z „tvorivej dielne“ zoskupenia Živý dôkaz (zostava: Bagala, /K. D./ Horváth, Janček, Kerata, Lavrík) naštrbuje kadečo. Kornel Földvári, tento zatiaľ nezabalzamovaný svätec slovenského humoru, zhodnocuje bagalovsko-lavríkovský kabaret takto: „Vznikol literárny kabaret, o akom sa nám v takomto čírom tvare ani nesnilo. Kabaret priam dadaisticky hravý, no s ostrými pazúrikmi pod iskrivým vtipom, bezočivým rúhaním sa a objavným výmyselníctvom...“ Pozrel by som sa ja teda najmä na tie „ostré pazúriky“ a „bezočivé rúhanie sa“. Ako prijmem rúhavú uštipačnosť od niekoho, kto sa bez okolkov, rukami-nohami snaží o teplé a stabilné miestečko v zdehonestovaných oficiálnych inštitúciách? Toť pán Lavrík: nestačilo podlizovať sa knižkou premiérovi, nestačilo zasadnúť v grantovej komisii Ministerstva kultúry tohto perverzného štátu, nestačilo pchať sa do národnodivadelníckch štruktúr a nestačilo uchytiť sa v takej hypnotizérskej ustanovizni, akou je Slovenský rozhlas, na poste riaditeľa rádia Devín – treba sa predviesť aj ako – zrejme aj od štátu – nezávislý humorista. Pán Bagala, záchranca slovenskej knižnej kultúry, kedysi známy vyhlásením, že ho štátna podpora nezaujíma, dnes veselo čerpajúci zo štátnej pokladne; premiérov pussypajtáš, čo bolo podčiarknuté aj vydaním Lavríkovej knihy o Dzurindových letných potulkách (aj Spišom). Pózy pánov Lavríka a Bagalu pripomínajú Bushove a Jeľcinove, voči prostému ľudu ústretové, familiárne tanečky oficialít z výšin. Touto cestou im ďakujeme za blahosklonnosť. Toto nie sú výčitky, iba juxtapozícia. Rovnako aj páni Horváth a Kerata sú pravdepodobne len juxtapozíciou k vyššie spomínaným menám. Piaty z partie, pán Janček, autor rurálno-provincionalistických, medzitým už aj zľudovelých výstrekov zmaterializovaných v knihe motýľov sa neskrývane rád priživuje na čomkoľvek a kdekoľvek, kde nebude hroziť priveľké pracovné nasadenie. Tak či onak, páni Horváth, Kerata a Janček majú byť zrejme kulisou a potvrdením toho, že páni Lavrík a Bagala sú naozaj nezávislí a nebojácni. Alebo žeby to bolo naopak? Žeby Lavrík a Bagala slúžili ako starožitný pozlátený rám pre horváthovsko-jančekovsko-keratové šteky? Harmónia, zdá sa, takmer bezchybná. Slovenská literatúra asi vždy trpela a vyzerá to tak, že aj v budúcnosti bude trpieť nedostatkom „zoskupení“. Interesantné: stále tu kdesi visí potreba zakladať skupiny a platformy, no keď nakoniec vzniknú, netrvajú dlho, a skôr zostanú pozoruhodné výkony jednotlivcov než skupiny en bloc. Tak to bolo s nadrealistami, tak to bolo s Osamelými bežcami, s „trnavskou školou“, o „barbarskej generácii“ – v ktorej ani tie individuálne výkony nestáli za bohviečo – ani nehovoriac. To, aké sú individuálne produkcie Živého dôkazu na poli písaného slova, vidíme už dnes. Niekomu to chutí, niekomu zas nie. Proti gustu žiaden dišputát. Kabaret má byť. Humoru nikdy nie je dosť. Pokiaľ však nie je presvedčivý, prestane byť humorom. A presvedčivý prestáva byť, keď niečo za kulisami zaškvŕka. Napríklad prázdny žalúdok. Toho, koho ženie hlad po oficiálnych funkciách. Pozri, kto ťa zabáva!

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama