Príprava a prijatie židovského kódexu

Tento týždeň uplynie 64 rokov od prijatia najhanebnejšej právnej normy, akú kedy schválil nejaký slovenský zákonodarný orgán. Presne 9. septembra vydala vláda klérofašistickej Slovenskej republiky Nariadenie o právnom postavení židov, ktoré z obrovskej skupiny riadnych slovenských občanov urobila ľudí cenných menej ako domáce zvieratá. Bol to úspech radikálneho fašistického krídla vedeného Vojtechom Tukom a Alexandrom Machom. Dňa 1. septembra 1941 zvolalo predsedníctvo vlády svoj legislatívny zbor a predložilo mu prísne dôvernú osnovu vládneho nariadenia, ktorá mala byť do týždňa schválená, aby mohla vyjsť ešte v rámci plných mocí vlády. 9. septembra vyšiel v Slovenskom zákonníku tzv. židovský kódex. Nariadenie 198/1941 Sl. z. sa stalo jedným z najkrutejších protižidovských zákonov v novodobých dejinách Európy. Obsahovalo 270 paragrafov. Kódex vo veľkej miere vlastne iba prebral mnohé predchádzajúce protižidovské normy, ktoré na Slovensku vychádzali od septembra 1940, resp. kodifikoval skutočný stav vecí. Nová definícia židov Kvalitatívne nóvum v kódexe bol fakt, že riešenie židovského problému sa postavilo na rasový základ, čo potvrdila nová definícia židovského obyvateľa. Za žida sa považoval každý, kto pochádzal najmenej z troch starých židovských rodičov. Kódex vytvoril aj pojem židovského miešanca, pod ktorý boli zahrnuté osoby pochádzajúce z dvoch, resp. jedného židovského starého rodiča. Miešanec, pokiaľ bol izraelitského vierovyznania, patril však tiež pod pojem žid. Rasový princíp sa v kódexe uplatnil aj v zákaze vytvárania zmiešaných manželstiev, ako aj v zákaze mimomanželského pohlavného sytku medzi židmi a „árijcami“. Z obsahovej stránky možno židovský kódex rozdeliť do troch častí. Prvá sa týkala detailného obmedzenia spoločenských, občianskych, náboženských a osobných práv židovských osôb. Kódex nariaďoval aj evidenciu a verejné označenie židov, ich osobné a domové prehliadky, zrušenie ich listového tajomstva, zákaz voľného sťahovania sa a bývania, vylúčenie zo škôl, uzákonenie ich nútenej pracovnej činnosti, obmedzenia vo veciach náboženských (boli vyhnaní zo synagóg, ktoré 1. júla 1942 pripadli štátu). Do tohto okruhu patrili aj zákazy týkajúce sa zamestnávania židov v súkromných a štátnych službách, no aj v slobodných povolaniach. Na ministerstve vnútra vzniklo tzv. židovské oddelenie. Druhá časť kódexu sa týkala majetkovoprávneho postavenia židov. Prebrala všetky posalzburské nariadenia, ktoré prípadne v detailoch sprísnila: židom sa odobrali niektoré predmety patriace dovtedy k ich osobnému vlastníctvu: štátne zástavy a symboly, vyznamenania, obrazy, sochy a busty štátnych dejateľov a pod. Prezidentské výnimky Najobsiahlejšia je tretia časť kódexu, ktorá sa týka prevodu židovského majetku do „árijských“ rúk. Aj v tomto smere kódex pritvrdil dovtedajší arizačný proces, ako ho uskutočňoval Ústredný hospodársky úrad (ÚHÚ), ktorého diktátorská pozícia sa upevnila, bez ohľadu na stúpajúcu vlnu kritiky proti jeho metódam. Proti príkazom vyplývajúcim z ustanovení kódexu sa nebolo možné odvolať. Zvláštne postavenie v nariadení majú paragrafy, podľa ktorých mohol prezident udeliť židovským občanom úplnú alebo čiastočnú výnimku spod ustanovaní kódexu. Predchádzajúce prezidentské výnimky sa tiež rešpektovali. Okolo tejto veci existuje stále veľa dohadov, najmä pokiaľ ide o úlohu J. Tisu. Jeho obhajoba pred Národným súdom, ako aj niektorí autori tvrdia, že výnimkové paragrafy presadil do kódexu prezident proti vôli Tuku i Nemcov. Nejestvuje o tom nijaký priamy pramenný dôkaz, no faktom je, že v pôvodnom návrhu osnovy nariadenia sa paragrafy o výnimkách nenachádzajú. Teda tam museli byť vsunuté bezprostredne pred jeho vydaním. Mnohí židovskí občania, najmä konvertiti dostali tzv. prezidentské výnimky. O ich počte – za ktorých priaznivé vybavenie vyrubovala prezidentská kancelária vysoký peňažný poplatok priamo úmerný majetnosti žiadateľa – sa vedú permanentné spory. Podľa triezvych odhadov bolo výnimiek udelených 800 až 1000, ktoré chránili aj rodiných príslušníkov, teda okolo 4 – 5 tisíc osôb. Jedno je z materiálov prezidentskej kancelárie isté: väčšina žiadostí bola zamietnutá. Na účet prezidentských výnimiek nemožno pripísať ani tie prípady, ktoré riešili jendnotlivé ministerské rezorty, keď tiež dávali židovským zamestnancom výnimky z titulu ich dočasnej pracovnej nenahraditeľnosti. Okrem toho paragrafy o výnimkách ani ich uplatňovanie nemôžu zakryť antidemokratický a nehumánny charakter židovského kódexu. Bieli židia Ľudácka tlač spočiatku nariadenie privítala až s nadšením. Podľa Slováka patril kódex medzi najdôležitejšie a najzávažnejšie opatrenia slovenskej vlády, lebo „urobil definitívny krok v riešení židovskej otázky“, ktorá „ostávala na Slovensku najpálčivejším problémom“. Podľa novín zanechali dovtedajšie protižidovské nariadenia ešte veľa medzier, „ktoré bolo treba zaplniť a raz navždy urobiť koniec židovskému panstvu“. Nástenné Ľudové noviny vydávané Úradom propagandy s palcovými titulkami na všetkých verejných miestach ohlasovali, že na Slovensku sa vydali najprísnejšie rasové protižidovské zákony, ktoré budú „vzorom pre celú Európu“. Tlačový orgán Hlinkovej gardy Gardista publikoval nariadenie v plnom znení a v septembri priniesol na pokračovanie obsiahly článok o dôvodoch a cieľoch vydania kódexu. Jeho autorom bol jeden z tvorcov kódexu J. Martinka. Ten pri svojej obhajobe kódexu a vysvetľovaní jeho účelnosti nevyberane zaútočil aj na tzv. bielych židov, ktorí sa usilovali pomáhať svojim prenasledovaným „neárijským“ spoluobčanom. Kódex a najmä jeho rasová podstata i mnohé otvorene antihumánne ustanovenia vyvolali totiž veľmi skoro odpor. Ešte pred vydaním kódexu sa legislatívne oddelenie ministerstva hospodárstva postavilo proti tomu, aby sa vytvorila nová definícia židovského obyvateľa. Ministerstvo odmietlo aj obmedzenia vzťahujúce sa na kategórie miešancov a nežidovských partnerov zo zmiešaných manželstiev. Svoj postoj odôvodnilo tým, že vláda mala využiť plnú moc „na vylúčenie židov z hospodárskeho života, no nie nežidov“, čím „by boli postihnutí aj mnohí roduverní Slováci“. Protest slovenských biskupov S ostrým protestom vystúpili proti kódexu v októbri 1941 predstavitelia rímskokatolíckej cirkvi. Ich vystúpenie bolo motivované jednak zásadnými filozoficko-náboženskými pohnútkami (cirkev považovala rasovú teóriu za bludárstvo), jednak záujmami jej veriacich, prekrstených židov. 7. októbra 1941 rokovali slovenskí biskupi v Nitre o kódexe, odkiaľ poslali predsedovi vlády V. Tukovi protestné memorandum, v ktorom sa ohradzovali proti rasistickému princípu židovského kódexu, proti zákazu uzatvárania zmiešaných manželstiev, proti zákazu štúdia židovských detí na školách atď. Memorandum sa odvolávalo na mnohnásobné vyhláseni štátnych a straníckych predstaviteľov sľubujúcich, že vláda bude konať vždy v duchu slovenských kresťanských tradícií. Biskupi upozorňovali, že kódex práve tieto kresťanské tradície hrubo porušuje. V Memorande sa zdôrazňovalo, že predstavitelia rímskokatolíckej cirkvi na Slovensku zdvíhajú svoj hlas na ochranu židokatolíkov, pretože ich kódex násilne izoluje od kresťanskej pospolitosti, vylučuje z kresťanských škôl a objektívne im znemožňuje zúčastňovať sa na bohoslužbách. Biskupi síce bránili konvertitov, ale ich protest sa jednoznačne týkal kódexu ako celku, i keď táto jeho stránka nebola z taktických príčin veľmi zdôraznená, ani viditeľná. Biskupské memorandum žiadalo preto revíziu kódexu „podľa zásad kresťanskej náuky“. Biskupi sa obracali aj na prezidenta republiky, aby dal všetkým pokrsteným židom výnimky. Okrem toho žiadali, aby jednotlivé biskupské úrady mohli v mene svojich veriacich (židokatolíkov) intervenovať na štátnych úradoch a aby sa pri budúcich podobných nariadeniach brala do úvahy aj mienka zainteresovaných cirkevných kruhov. V. Tuka, ani nikto z vlády, ktorej všetci členovia kódex podpísali, na biskupské memorandum neodpovedal a nie je známa ani nijaká reakcia prezidenta J. Tisu. Z presne tých istých pozícií kritizoval židovský kódex koncom októbra 1941 na zasadaní Štátnej rady jej člen, kňaz J. Pöstenyi, ktorý poukazoval, že perzekúcia prekrstených židov „vzbudzuje v národe pohoršenie, lebo sú bití nevinní“. Vatikánu vláda ani neodpovedala S naliehavým protestom proti nariadeniu vystúpil aj Vatikán oficiálnym listom z 12. decembra 1941. V úvode pomerne dlhého dokumentu sa konštatovalo, že „Svätá stolica so živou bolesťou sa dozvedela, že aj na Slovesku bolo 9. septembra 1941 vyhlásené vládne nariadenie, ktoré ustanovuje podrobné zákonodárstvo rasové, obsahujúce rozličné opatrenia, ktoré sú v zrejme protive so zásadami katolíckymi“. V liste sa okrem všeobecného odmietnutia rasového princípu kódexu protestovalo konkrétne proti jeho paragrafu 9, ktorý zakazoval uzatváranie zmiešaných manželstiev, proti paragrafu 38 vylučujúcemu židovskú mládež zo škôl. V nóte sa síce so zadosťučinením prijali možnosti udeľovania výnimiek, čo však „je ďaleko od toho, aby rozptýlilo obavy Svätej stolice“, ktorá preto očakávala, že slovenská vláda nariadenie „nezmešká vhodne modifikovať, vylúčiac z neho všetko, čo je v protive so zásadami katolíckymi“. Protestná vatikánska nóta, ktorá musela byť ľudáckej vláde veľmi nepríjemná, vychádzala z prísne náboženských kritérií. Celý jej duch a obsah však vyzneli ako protest proti nehumánnej podstate židovského kódexu vôbec. Slovenská vláda, resp. Tukovo ministerstvo zahraničných vecí, ktorému bol protest adresovaný, na list vôbec neodpovedali. V tejto súvislosti vyznieva prinajmenšom čudne Tisovo vyhlásenie pre noviny Neue Ordnung, že všetko, čo sa voči židom na Slovensku robí, je z kresťanského hľadiska úplne v poriadku. Toto vyhlásenie citoval Slovák 7. novembra 1941. Židovská karta Proti kódexu sa ozvali veľmi kritické hlasy aj z hospodárskych kruhov. Bolo to motivované už spomínanými rozpormi medzi ÚHÚ, resp. arizátormi a peňažnými ústavmi, ktoré v rámci arizácie utrpeli straty. Kódex ešte pritvrdil neobmedzenú právomoc úradu v arizačných záležitostiach. Proti tomu sa postavil Zväz slovenských bánk, žiadajuci – za podpory ministerstva financií – novelizáciu niektorých paragrafov kódexu, ktoré súviseli s arizačnými prevodmi. Vláda ignorovala aj tento podnet. A tak sa nariadenie 198/1941 Sl. z. stalo hlavnou a určujúcou smernicou pre ďalšie riešenie židovskej otázky v slovenskom štáte. Židovský kódex vznikol aj ako produkt zápasov vnútri režimistického tábora. Svojím napodobňovaním norimberských zákonov posilňovali v prvom rade pozície slovenských nacionálnych socialistov, ale ja nemeckých vládnych kruhov. Otvorené prijatie rasového princípu riešenia židovskej otázky bolo však aj tromfom ľudáckej vlády ako celku. „Židovská karta“ sa využívala najmä v permanentných slovensko-maďarských politických a územných sporoch, ktorých arbitrom bolo Nemecko. Aj v oficiálnej ľudáckej tlači sa neraz s pýchou citovali nacistické noviny, kde sa vyzdvihovala radikálna protižidovská politika slovenského štátu. Kódex vyšiel v čase, keď kulminovali vojenské úspechy nacistov a vládnej garnitúre sa zdalo, že stojí na správnej strane barikády, na strane budúcich víťazov svetového vojenského a politického konfliktu.

Z knihy Po stopách tragédie, Vydavateľstvo Archa, Bratislava 1991