Sociálnodemokratický politický program po rozšírení Európskej únie

Hoci demokratizácia patrí k cieľom transformačných procesov v bývalej komunistickej východnej Európe, relatívne zriedka sa pomenúvajú podmienky stability fungujúcej demokracie. Ľudnaté krajiny sveta s veľkým počtom obyvateľov – USA, India, Veľká Británia, Francúzsko od piatej republiky – ponúkajú názorné príklady: predstavujú stabilné systémy dvoch strán (resp. táborov alebo skupín strán). Všetky umožňujú striedanie vlád na základe volieb, bez toho, aby porazená strana stratila šance na výhru v ďalších voľbách. V Európe platí všeobecne rozlíšenie politických alternatív medzi demokratickou pravicou a demokratickou ľavicou; do tejto schémy sa hodia aj republikáni a demokrati v USA, či hindu-nacionalistická Baratiya Janata a Kongresová strana v Indii. Demokratické striedanie medzi pravicou a ľavicou je sťažené v tých štátoch, kde strany nepôsobia v rámci demokratickej alternatívy pravica – ľavica. Platí to najmä vtedy, keď sa strany vytvárajú na základe etnickej príslušnosti alebo strany spochybňujú zásadnú demokratickú orientáciu. Volebné rozhodnutia medzi nedemokratickými vládnymi stranami a demokratickou opozíciou sú dôležité pre zavedenie demokracie. Ak však víťazná demokratická opozícia nevytvorí urýchlene alternatívu pravica – ľavicu, tak alternatíva „demokratické – nedemokratické strany“ pretrvá. Potom treba počítať s rizikom destabilizácie demokratických pomerov v prípade, že volebný úspech dosiahnu nedemokratické strany. V transformačných procesoch by preto mali demokratické strany integrovať tých voličov i členov nedemokratických strán predchádzajúceho režimu, ktorí sa osobne trestnoprávne nezdiskreditovali – to platí pre pravicu i ľavicu. Exemplárne sa možno poučiť z vývoja v Španielsku po Francovej smrti a v Poľsku po páde komunistického režimu. Vytvorenie demokratickej alternatívy pravica – ľavica silne závisí od volebného systému. Väčšinový ju podporuje, pomerný vedie k systému viacerých strán. Nízke percento potrebné na vstup do parlamentu vedie na jednej strane k zvyšovaniu počtu malých strán, na druhej strane vyvoláva procesy výmeny v systéme strán – zánik alebo vytváranie nových strán. Systém strán na Slovensku Po osamostatnení Slovenska sa vytvoril systém strán, ktorý sťažuje vytvorenie demokratickej alternatívy pravica – ľavica. Súvisí to po prvé s existenciou desaťpercentnej maďarskej menšiny. Táto dáva svoje hlasy vo veľkej miere Strane maďarskej koalície (SMK) – vo voľbách v roku 1998 to bolo 9,12 percenta, v roku 2002 11,2 percenta. Protireakciou je nacionalistická Slovenská národná strana (SNS). Jej základný postoj posilňuje aj existencia ďalšej veľkej menšiny Rómov. Podiel hlasov SNS predstavoval roku 1998 9,07 percenta, roku 2002 to bolo pod päť percent. Ďalším faktorom je Hnutie za demokratické Slovensko, ktoré prechádza dlhodobým procesom, aby sa naučilo dosahovať štandardy európskej demokracie, a tým získalo akceptáciu zo strany iných členských štátov EÚ. Jeho podiel hlasov je však vysoký – v roku 1998 to bolo 27 percent, v roku 2002 19,5 percenta. Tretím problémom pri vytváraní demokratickej alternatívy pravica – ľavica je Komunistická strana Slovenska. Je extrémne ortodoxná a v roku 2002 dosiahla 6,3 percenta hlasov. Pre demokratickú pravicu i ľavicu je tak dosiahnutie väčšiny ťažké. V roku 1998 to viedlo k pravicovo-ľavicovej koalícii za účasti maďarskej SMK, v roku 2002 k pravicovej koalícii, opäť za účasti SMK. Tá však už v roku 2004 stratila parlamentnú väčšinu a pri hlasovaniach sa opiera aj o hlasy HZDS. Potreba tvorby sociálnodemokratického programu Transformačný proces v štátoch Európy, ktoré boli do roku 1989 komunistické, mal tri ciele: ľudské práva resp. občianske slobody, trhové hospodárstvo s efektívnym hospodárskym systémom a národnú nezávislosť od Sovietskeho zväzu (Ruska) a od iných mnohonárodnostných štátov, ktoré boli považované za umelé, teda od bývalej Juhoslávie alebo Československa. Občianske slobody boli nadobudnuté, pokiaľ ich neohrozovali násilné strety etnického alebo kriminálneho charakteru. Efektívne trhové hospodárstvo je v týchto krajinách podporované integráciou do Európskej únie v spojení so získavaním zahraničného kapitálu. Národná nezávislosť bola dosiahnutá s výnimkou zostávajúcich nevyriešených problémov v bývalej Juhoslávii, no zároveň sa integráciou do Európskej únie znovu oslabuje. Z bezpečnostno-politického hľadiska je táto nezávislosť vo vzťahu k Rusku garantovaná integráciou do NATO, resp. do jeho rozšírených štruktúr. Transformačný proces je však spojený s otvorene vystupujúcou sociálnou nerovnosťou, chudobou a regionálnymi rozdielmi. Úsilie o integráciu do Európskej únie dlho zakrývali sociálne problémy spoločnosti. Ale od 1. mája 2004 je zrejmé, že európska integrácia nemôže nahradiť vnútornú politicko-spoločenskú integráciu. Tradičné mechanizmy politickej integrácie v európskych spoločnostiach (resp. štátoch) predstavujú nacionalistické kultúrne vymedzenia sa voči ostatným alebo stratégie vnútorného sociálneho zabezpečenia. Kým pravica v postkomunistických štátoch používa prvý mechanizmus, ľavici chýba dostatočné programové vybavenie pre politicko-spoločenskú integráciu, ktorá sa orientuje na sociálne istoty. Preto je nevyhnutná programová práca. Len tak je možné natrvalo zabezpečiť demokratickú stabilitu v rámci EÚ. Pravda, v polovici tohto desaťročia je zrejmé, že je potrebné prijať zásadné rozhodnutia o budúcnosti sociálneho štátu v Európe. Spojenie hodnôt a spoločenskej reality Politické hodnoty – tak ľudskoprávne, ako aj národno-kultúrne alebo sociálno-integratívne – sa stávajú konkrétnymi v spoločenskej realite vo vzťahu k skutočným sociálno-ekonomickým pomerom a očakávaniam obyvateľstva. Základná tendencia všetkých sociálnych očakávaní smeruje k tomu, aby sa ľuďom darilo lepšie, resp. aby im nebolo horšie. Porovnania s vlastnou, kedysi horšou pozíciou však nezavážia. Naproti tomu porovnávanie sa s inými, ktorí sa majú (zdanlivo) lepšie, zaváži až príliš. Tento „závistlivý postoj“ je významný pre pravicové stratégie vymedzovania sa voči iným, ale aj pre ľavicové integračné stratégie. Trvalé úspešné pôsobenie programu závisí od poznateľnej ochoty a spôsobilosti strán dodržiavať sľuby. V tom môže spočívať trvalá prednosť ľavicových strán v porovnaní s populistickými stranami, ktorých neschopnosť plniť sľuby sa väčšinou čoskoro prejaví. Potreba historického zaradenia Spoločenská realita, teda sociálnoekonomické pomery, ako aj s ňou spojené očakávania podliehajú historickým zmenám; preto sú programy vždy aj analýzami doby. Pre Slovensko v prvom desaťročí 21. storočia je tak charakteristických niekoľko procesov: sociálnoekonomická transformácia z komunistického centrálne riadeného hospodárstva na systém trhového hospodárstva od roku 1989, politická transformácia z totalitného komunistického panstva na demokratický systém od roku 1989, prvá štátna samostatnosť od roku 1993 po stáročiach trvajúcej príslušnosti k Uhorsku resp. k habsburskej monarchii, po spoločnej štátnosti s Českom v demokratickom období 1918 – 1938 a po dlhšom komunistickom období 1945 – 1989, tri roky po ktorom nasledovalo rozdelenie, tendencia hľadania štátnej identity Slovákov v súžití s veľkými menšinami – pri 5,4 mil. obyvateľov je to asi 500 000 Maďarov a Rómov, členstvo v Európskej únii s odovzdaním mnohých kompetencií vlastného štátu od 1. mája 2004. Pravica a ľavica Programy sociálnodemokratických strán v Európe sa ďalej orientujú na alternatívu pravica – ľavica. Platí to napriek všetkým diskusiám o „tretej ceste“ alebo „novom strede“. Anthony Giddens, poradca britskej Labouristickej strany, vo svojej knihe „Mimo ľavice a pravice“ konštatuje, že „diferenciácia na ľavicu a pravicu... bude v praktických súvislostiach politiky strán bezpochyby naďalej existovať... Má však rozlišovanie medzi ľavicou a pravicou nejaký základný význam, keď ho oddelíme od prozaického zázemia ortodoxnej politiky? Áno, taký význam zostáva naďalej, ale len v celkom všeobecnej rovine. Z celkového pohľadu sa pravica skôr ako ľavica vyrovná s existenciou nerovností a podporí radšej mocných ako bezmocných.“ Toto rozlišovanie musí viesť demokratickú ľavicu k integrácii slabších a k tomu, aby sa zabránilo privilegovanosti. V globálnej politike to zas znamená odmietnutie hegemónie a podporu multipolárneho svetového poriadku. Jednoduchá Giddensova diferenciácia a z nej vyplývajúce obe alternatívne základné politické odlišnosti pomáhajú prekonať neistotu európskej demokratickej ľavice. Neistota vyplýva zo zlyhania a stroskotania komunistickej ľavice, ktorá všeobecne zdiskreditovala hodnoty i pojmy demokratickej ľavice. Koncepčná slabosť alternatívy stredopravica však spočíva v tom, že nerozlišuje medzi demokratickou pravicou a nedemokratickou pravicou. Stred – chápané matematicky – je bodom na priamke medzi pravicou a ľavicou. Politika stredu prakticky znamená úsilie o pritiahnutie ľudí z „druhej strany“, ktorí sú otvorení novým riešeniam, a to prostredníctvom umiestnenia sa v strede politického spektra. V systéme dvoch strán (táborov) je to však strategicko-funkčná úloha ľavice i pravice – obe bojujú o väčšinu v strede. Programovo to znamená nevzdať sa kmeňového voličstva a zároveň siahnuť na dodatočný voličský potenciál. Hodnoty demokratickej ľavice Hodnoty demokratickej ľavice musia vyjadrovať odlišnosti, ktoré sformuloval Anthony Giddens. Tie sa odrážajú v hodnotách demokracie a sociálnej spravodlivosti a majú vzťah k heslu francúzskej revolúcie – sloboda, rovnosť, bratstvo. Existujú hĺbavé debaty o nahradení rovnosti „spravodlivosťou“ a bratstva „súrodenectvom“. Hodnota týchto debát pre politickú prax však zostáva obmedzená. Pre medzinárodnú sociálnu demokraciu prináša novú „triádu princípov“ dokument „Politika v globálnej spoločnosti“ (anglicky „Governance in a Global Society), prijatý na kongrese Socialistickej internacionály v roku 2003: trvalo udržateľný rozvoj, ľudské práva, demokracia. Každý z týchto princípov má tri dimenzie. Trvalo udržateľný rozvoj zahŕňa zdravé životné prostredie, hospodársky pokrok a sociálnu spravodlivosť; ľudské práva zahŕňajú právo na individuálnu bezpečnosť, kultúrnu identitu a sociálnu integráciu; demokracia zahŕňa dobré riadenie (good governance), transparentnosť a participáciu. Tento globálny zárodok sociálnodemokratických princípov by mohol dať programovej práci v transformujúcich sa štátoch Európy lepšiu orientáciu ako abstraktné debaty o hodnotách, ktoré vedú „dokonalé“ západoeurópske demokracie, v ktorých pravica kladie na rovnakú rovinu demokraciu a neoliberálny ekonomický poriadok. Zjednotenie tvorby programu v Európskej únii Kritériom úspechu tvorby politického programu sú volebné úspechy. Hoci vždy existovali medzinárodné a európske vzťahy, boli vnímané z národnoštátnej perspektívy. Význam globálnych vzťahov pre každú politiku zosilnel po páde komunistických systémov v Európe, ako aj následkom inovácií informačných technológií. Na globálnej úrovni však konajú ďalej vlády, ktoré sú programovo len málo prepojené. Inak to je na európskej úrovni. Od prvých volieb do Európskeho parlamentu roku 1979 sa európske stranícke programy prepájajú s programami strán členských štátov a prepája sa aj ich schopnosť plnenia programov. Ak si na to strany v prvých dvanástich členských štátoch Európskej únie zvykali pomaly, pre členov, ktorí pristúpili roku 1995, to už muselo ísť rýchlejšie. Pre desať nových členských štátov od roku 2004, vrátane Slovenska, je to skúsenosť, ktorú získali priamo po vstupe, bez sprostredkovania. Novým prvkom je potreba vysporiadať sa s veľkými sociálno-ekonomickými rozdielmi medzi väčšinou pôvodných členov a novými členskými krajinami. Vo volebnom programe SES (Strany európskych socialistov) z roku 2004 vyjadruje túto výzvu jeho ústredná myšlienka. Usiluje sa o „Európsku úniu, v ktorej je spojená sociálna spravodlivosť v krajinách so solidaritou medzi krajinami“. Sociálnodemokratický program v členských štátoch Európskej únie môže teda požadovať európsku solidaritu, ale musí byť tiež ochotný poskytnúť ju. Volebný program SES sa orientuje na „európsky sociálny model“. Formuluje to takto: „Pre európsku sociálnu demokraciu je nevyhnutné, aby Európska únia a jej členské štáty priznali vyššiu prioritu sociálnym štandardom, najmä cieľu zabezpečiť nové a kvalitnejšie pracovné miesta, plnú zamestnanosť, sociálnu inklúziu, ochranu životného prostredia a trvalý rozvoj. Musíme zachovať, posilňovať a mobilizovať európsky sociálny model v spojení s hospodárskym rastom a primeranou sociálnou istotou. Aby sa zabezpečilo spravodlivé rozdeľovanie blahobytu, musíme posilniť sociálne partnerstvá. Finančná výkonnosť sa musí zhodovať so sociálnymi štandardmi, aby sa zabezpečilo, že sociálny dumping nevytuneluje spravodlivú súťaž. Európsku úniu vidíme ako spoločenstvo, ktoré spočíva pre blaho všetkých na princípe sociálneho trhového hospodárstva a vzájomnej podpory.“ Príspevok odznel na seminári organizovanom Nadáciou Friedricha Eberta Redakčne upravené (Dokončenie v budúcom čísle)