Reklama

Roskilde 2005 - alebo Operácia púštna búrka

Aj tento rok sme v nezmenenom zložení zavítali na najväčší rockový festival mimo britských ostrovov. Roskilde naďaleko Kodane otvoril svoje brány už jubilejný 35.-krát. Festival za tie roky dozrel do podoby, ktorá zjavne „zachutila“ mnohým milovníkom hudby, ktorí sa sem znovu a znovu radi vracajú.
Počet zobrazení: 2219
ROSKILDE 2005 069-m.jpg

Aj tento rok sme v nezmenenom zložení zavítali na najväčší rockový festival mimo britských ostrovov. Roskilde naďaleko Kodane otvoril svoje brány už jubilejný 35.-krát. Festival za tie roky dozrel do podoby, ktorá zjavne „zachutila“ mnohým milovníkom hudby, ktorí sa sem znovu a znovu radi vracajú. o minuloročnej záľahe blata nám Škandinávia tentokrát ukázala oveľa prívetivejšiu tvár. Slniečko hrialo, ba až príliš. Za niekoľko dní bola tráva úplne zdupaná a vzduch takmer nedýchateľný. Na karosériách áut sa usádzal prach, akoby sme boli uprostred púšte a nie na ostrove v Severnom mori. Takéto drobnosti nás však nemohli rozhádzať. Radosť z hudby je vždy predsa len väčšia. Vždy s úsmevom Prvý deň festivalu, päť hodín popoludní, pred bránou sa tlačia davy nadšených fanúšikov hudby. Od turniketov je rozprestretý červený koberec a skupina tanečníkov v retro oblečení zo 70. rokov najprv provokuje a potom víta prvých návštevníkov. Štvordňový maratón hudby sa práve začal. Na šiestich pódiách rozmiestnených na ploche 16 hektárov vystúpi 170 kapiel. O bezpečnosť sa stará viac ako 20-tisíc príjemných dobrovoľníkov, ktorí vám vždy s úsmevom radi pomôžu alebo podajú pohár vody. Bezkrkých nabúchancov, z ktorých ide strach, by ste tu márne hľadali. Tak ako každý rok, aj tento poputuje víťažok z podujatia na humanitárne účely. Napriek tomu, že žijeme v 21. storočí, sme bohužiaľ stále konfrontovaní s fenoménom otroctva. Jeho novodobé formy majú rôzne podoby – od nútenej prostitúcie až po nútené práce. Organizátori sa preto rozhodli v spolupráci s nadáciou Danish Church Aid poskytnúť prostriedky na pomoc obetiam tohto neľudského zneužívania ľudí. Hudobná smršť Na Roskilde je skvelé to, že z bohatého programu si vyberie každý to, čo chce a nemusí sa otravovať „povinnnými jazdami“ väčšinového vkusu. Takže sme si mohli dovoliť taký „luxus“, že namiesto vystúpenia Velvet Revolver alebo Green Day na hlavnom Orange pódiu sme dali prednosť návšteve niektorého z menších stanov, kde vystupovali zaujímavé „nové“ a „neznáme“ tváre, napr. Devendra Banhart, Joanna Newson, The Hidden Cameras, Athlet či Bright Eyes. Pritom sme nijako nemuseli ľutovať, že sme nevideli „megahviezdy“. Akokoľvek je z pohľadu „priemerného poslucháča slovenských rádií“ festival koncipovaný alternatívne, človek tu nájde v skutku altenatívne meisterstücky, o ktorých sa v jeho domovine dramaturgom rádií vedúcich poslucháčov k tomu najhrubšiemu mainsteamu ani nesníva. Azda najpôsobivejšiu show – a v tomto pripade je toto slovo namieste – dokázalo vytvoriť bostonské duo Dresden Dolls. Hudobná smrsť, ktorá sa valila z pódia, strhla asi všetkých. Len málokto by uveril, že takú skvelú atmosféru je možné vytvoriť iba prostredníctvom dvoch hudobných nástrojov! Ale ako sa hovorí: Small is beautiful! A v tom spočíva čaro ich hudby. Klávesistka Amanda Palmerová a bubeník Brian Viglione sa netaja inšpiráciou nemeckým kabaretom 20. a 30. rokov. Na synťáku Kurzweil bolo prelepené písmenko z, ako narážka na ich veľký vzor – Kurta Weilla. Ten by mal iste zo svojich nasledovníkov veľkú radosť. Palmerová, akoby zrastená s klávesami, chvíľami spievala, chvíľami kvílila. Rozsah jej hlasu bol vskutku úchvatný. Okrem „povinného“ hitu Coin-Operated Boy, zahrali i dve coververzie. Amsterdam od Jacquesa Brela a War Pigs od Black Sabbath, ako poctu Ozzymu, ktorý tiež vystúpil na festivale. Punk-kabaret, ako svoju hudbu nazývajú, nenechal nikoho ľahostajným a na toto vystúpenie len tak nezabudneme. Mimochodom, ak by ste mali záujem, Dresden Dolls budú najbližšie hrať na Frequency Festivale pri Salzburgu. Vrelo odporúčame! Tops & flops Keď už sme spomenuli naše najväčšie prekvapenie, treba sa zmieniť aj o najväčšom sklamaní. Tým boli jednoznačne The Tears. Koláč býva akurát, keď je primerane upečený a primerane sladký. Príliš presladené cukrovinky, tak obľúbené povedzme v Turecku či Indii, nášmu európskemu jazýčku príliš nešmakujú. Tak nejako je to i s kapelou The Tears. Sladké, príliš sladké – poviete si už po druhej-tretej pesničke, až sa človek v toľkom cukre utápa. Bernardovi Butlerovi sa jednoducho comeback príliš nevydaril. Žiadny druhý Suede sa nekoná. Jeden hit, čo hrajú na FM 4 – Refugees – ale to je asi tak všetko. Jedna lastovička však leto nerobí. Radili by sme mu preto poriadnu diétu!!! Aj keď neradi, ale museli sme uznať, že kultová kapela Sonic Youth, ktorú na prelome 80. a 90. počúval takmer povinne každý fanúšik nezávislej scény, má už najlepšie časy za sebou. Bohužial od čias albumov Daydream Nation, Goo a Dirty už pretieklo veľa vody dole Hudsonom. Newyorské kvarteto má síce stále tvrdé jadro starých fanúšikov, ale bohužiaľ žiadne nové nápady. Sorry Kim, sorry Thurston, v Lucerne v ´92-om ste boli úžasní a mali sme vás radi, teraz to bol už iba slabý odvar... Rockové srdcia Človek nemusí byť ani zarytým metalistom (to ani nie sme!!!), aby si rád pozrel Ozzyho a legendárnych Black Sabbath v pôvodnej zostave. Takže len čo sa ozvali prvé tóny skladby Iron Man, zrýchlili sme krok k hlavnému pódiu. A potom to už išlo – War Pigs, Paranoid – čo pesnička to hit. Ozzy síce pôsobil, ako by sa nachádzal v inej slnečnej sústave, to ale neprekážalo. Aby vládal spievať, zakaždým sa odtackal k šálke s veľlkým nápisom T a odchlipkal svoj čajík, strekol do hrdla sprej a show fičala ďalej. Odhliadnuc od hudby, ktorá sa už zapísala veľkými písmenami do rockových análov, bola to taká smutno-smiešna „podívaná“ na starnúcu legendu. Odkaz pre mladých rockerov: pite s mierou, lebo raz môžete dopadnúť ako Ozzy! Plní elánu prišli na pódium Audioslave. Pred dvomi rokmi na festivale Rock im Park túto kapelu do neba vychválil Moby, ale vzhľadom na poveternostné pomery sme vtedy dali prednosť konzumácii zlatistého moku v tieni stromov. Po zhliadnutí ich vystúpenia na Roskilde je nutné skonštatovať: na svoju vlastnú škodu. Partia bývalých hudobníkov z Rage Against the Machine okolo ex-speváka Sondgarden Chrisa Cornella pokračuje v ceste, ktorú si už predtým vyšľapali. Ich muzika nie je žiadne veľké hudobné novátorstvo, zato Audioslave hrajú poctivý energický rock. Keď spustili hit Like a Stone z prvého albumu, hlasivky desiatok tisíc fanúšikov dostali poriadne zabrať. Obdobné to bolo i na koncerte Foo Fighters. Frontman kapely David Groll sa ukázal ako riadny showman. Keď vyliezol na vežu s mixpultom, ľudia doslova šaleli. Zástupcom domácej hudobnej scény bolo duo Raveonettes. Raveonettes sú dôkazom toho, že rock and roll je stále živý. V ich hudbe sa miešajú vplyvy Beach Boys s nabustrovanými gitarami Jesus & Mary Chain. Príjmené, aj keď po dlhšom počúvaní trocha nudné. Večne mladí No nielen rockom je človek živý, dalo by sa parafrázovať staré príslovie. Na festivale sa týkalo napríklad Duran Duran, ktorí na Roskilde zahrali v pôvodnej zostave. Ich vystúpenie bolo pre časť publika 30-ročných a starších návratom do čias mladosti, keď sa z rádia valili hity ako Wild Boys, Rio či Girls on Film. Pre tých mladších to bol návrat dávno vyhynutého druhu popových dinosaurov, pokúšajúcich sa o comeback. Zatiaľ čo tí prví spolu so Simonom Le Bonom svorne spievali jeden hit za druhým, tí druhí sa usmievali popod fúz. Muzikantský chlebíček býva občas tvrdý. Duran Duran nie sú ani prví ani poslední, čo si po rokoch potrebujú vylepšiť svoje stenšujúce sa kontá... Takéto problémy iste zatiaľ netrápia Thievery Corporation. Páni Rob Garza a Eric Hilton sú v oblasti chill out svetovými pojmami. Zároveň sú dôkazom toho, že i elektronická hudba – zdanlivo umelá – sa dá zahrať dobre i na živo. Ingrediencie, ktoré sú potrebné na vytvorenie skvelej atmosféry na pódiu sú nasledovné: indická citara, dychová sekcia, bubny a bongá, a najmä tri speváčky, ktoré sa na pódiu striedajú s rastamanským duom. Napriek tomu, že „zlodeji“ nahrali prednedávnom nový album The Cosmic Game, značnú časť repertoáru tvorili pesničky z ich najúspešnejšej platne The Mirror Conspiracy. Brazílsku bosanovu v podaní dlhonohého „dievčaťa z Ipanemy“ striedal energický dub dvoch dreadových rastamanov. Pohodička, pohoda, aká má byť. Záver festivalu patril kapele Interpol. Že ich nepoznáte? To nič, iste o nich čoskoro budete počuť. Ak ste mali radi Joy Division a nestihli ste vidieť ich koncert skôr, ako sa Ian Curtis v roku 1980 obesil, tak si ich isto obľúbite. Newyorská partička, ktorá si hovorí Interpol je totiž ich dôstojným pokračovateľom. A čo dodať na záver? O rok znova na Roskilde!

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama

Blogy a statusy

Reklama