Rusko 2005: Logika návratu do starých koľají (2)
Za posledných niekoľko mesiacov sa v Rusku udiali veľké zmeny. V predchádzajúcej časti článku autorka popisovala koncentráciu politickej moci i ekonomickú politiku Kremľa. Štát sa zbavuje svojich sociálnych záväzkov Ruská republika sa odlišuje od svojich juhoamerických ekvivalentov tým, že odmieta plniť populistické sociálne záväzky. Spojila paternalizmus voči úradníckym vrstvám so spoločenským darvinizmom voči spoločnosti ako takej. Chápanie zodpovednosti voči najslabším vrstvám spoločnosti zo strany ruských úradov najlepšie ilustruje spôsob, akým sa v Rusku pristupovalo k finančnému zabezpečeniu sociálnej starostlivosti. Štát nebol schopný vyvinúť nijakú sociálnu stratégiu, súčasne nevytvoril podmienky, v ktorej by mohli časť sociálnych povinností prevziať neštátne organizácie a podnikateľská sféra. Predbežný rozpočet pre rok 2005 naznačil, že sociálna infraštruktúra Ruska sa bude ďalej zhoršovať. A tak sa môžu javy ako celkové zhoršovanie všeobecnej zdravotnej úrovne, úbytok obyvateľstva, depopulácia rozsiahlych území na Sibíri a ruskom Ďalekom východe a pokles úrovne vzdelania stať trvalými a nezvrátiteľnými faktormi. Za daných okolností existujú v Rusku dva možné druhy sociálnych protestov: jeden z pozícií liberalizmu, druhý vo forme populizmu. V roku 2004 boli protesty jasne na vzostupe. Len v októbri 2004 Rusko zaznamenalo 5907 štrajkov, 80-krát viac ako za celý rok 2003. Podľa prieskumov verejnej mienky 43% respondentov je ochotných štrajkovať a 30% pripravených hlasovať za liberálno-demokratickú opozíciu. No vznik protestných hnutí za demokraciu vyžaduje splnenie štyroch základných podmienok: všeobecnú nespokojnosť obyvateľstva, prítomnosť vplyvnej liberálnej opozície, ochotu časti vládnucich kruhov na dialóg a tlaky zo Západu. V Rusku až doteraz tieto štyri podmienky súbežne neexistovali a ojedinelé spontánne prejavy nespokojnosti môžu nacionalisticko-populistické sily použiť na ospravedlnenie ešte tvrdších autoritatívnych opatrení. Kremeľ má na potlačenie spoločensko-politického odporu stále dostatočné množstvo prostriedkov, aj na úkor hospodárskeho rozvoja. Môže organizovať kampane proti údajným „nepriateľom“ štátu, vyvinúť nátlak na komunistickú stranu, pokúšať sa diskreditovať liberálnych demokratov, vytvárať falošné, formálne a ľahko likvidovateľné politické strany na manipuláciu pravicovo aj ľavicovo orientovaných voličov, vytvoriť nacionalisticko-populistické strany ako Rodina, de facto podplatiť niektoré vrstvy obyvateľstva osobitnými výhodami (napríklad baníkov), vytvoriť mládežnícke hnutia podobné organizácii Ideme spolu, využívať médiá a predovšetkým televíziu, „vymývať“ mozgy obyvateľstva a odpútavať pozornosť od skutočných problémov... Zahraničná politika: pragmatický prístup nefunguje Prezident Putin vykonal viac ako každý iný ruský vodca, aby zmiernil zahranično-politické ambície ruskej elity a prispôsobil ich obmedzeným zdrojom štátu. Vďaka tomu sa Rusko vyhlo zrážkam so Západom v súvislosti s rozhodnutím Spojených štátov vypovedať platnosť zmluvy o obmedzení protiraketových systémov ABM, rozšírením organizácie NATO a Európskej únie, prítomnosťou amerických vojakov v strednej Ázii, rozhodnutím Gruzínska orientovať sa na Západ a podobne. Udalosti roku 2004 však svedčia o limitoch politiky spočívajúcej na pragmatizme vodcu. Podčiarkuje to zvýšenie vzájomnej nedôvery medzi Ruskom a Západom, ale aj všeobecný dojem, že Rusko je v otázkach zahraničnej politiky z dlhodobých strategických hľadísk oportunistické. Po prvé, jednotlivé vyhlásenia, ktoré majú mobilizovať a konsolidovať ruské obyvateľstvo, nevyhnutne vyvolávajú voči Rusku nedôveru nielen na Západe, ale aj u bezprostredných susedov. Akonáhle sa systém ruských a západných hodnôt začne rozchádzať, pro-západný kurz sa udržať nedá ani vtedy, keď sa strategické záujmy oboch strán zhodujú. Ďalej, kurz „realpolitik“, ktorý sa Moskva snaží sledovať, sa môže stretnúť s úspechom iba vtedy, ak spočíva na ekonomickej a vojenskej moci. V opačnom prípade sa vytvára dojem neadekvátnosti vlády aj štátu. Aj keď Západ až doteraz nijako nezasahoval do sféry ruského vplyvu na územiach bývalého Sovietskeho zväzu, neschopnosť Moskvy vyriešiť konflikty v Podnestersku, Abcházsku a Južnom Osetsku a ruské zasahovanie do politického procesu na Ukrajine môže napokon prinútiť Západ, aby odobral Rusku svoj tichý súhlas s dozorom nad časťou sveta. Integračné iniciatívy Moskvy v rámci Spoločenstva nezávislých štátov, predstavované ako alternatíva orientácie na Západ, nemajú veľkú nádej na úspech. Unifikujúci štát – Rusko – nie je ekonomicky atraktívny. Na svojich pleciach bude musieť niesť ako bremeno presadenia integrácie, tak aj zaistenia sféry vplyvu. Doteraz to najlepšie dokumentuje prípad Bieloruska. Kým sa Rusko vyvíja ako „ropný“ štát, jeho integračné snahy nielenže postrádajú prísľub odmeny za transformáciu, ale nemožno vylúčiť, že sa v skutočnosti skončia vývozom stagnácie všade tam, kde sa k ruským projektom pripoja. A nakoniec, úsilie Moskvy formulovať viacsmerne orientovanú zahraničnú politiku začína stále viac budiť dojem kamufláže zakrývajúcej chýbajúci strategický plán. Nezlučiteľnosť úsilia Ruska a Západu sa bude zvyšovať úmerne s úsilím Moskvy obnoviť svoj veľmocenský status. To ale neznamená, že sa vrátime do obdobia studenej vojny. Západ ani Rusko si takýto vývoj neželajú. A posudzujúc podľa postupu pri ukrajinskej „oranžovej“ revolúcii, ochoty na dialóg s novou ukrajinskou vládou a opatrnosti počas zvrhnutia kirgizského režimu, nie je Putin na konfrontáciu so Západom pripravený. Nemožno nevidieť, že sa ruská zahraničná politika stala rukojemníkom vnútorných problémov systému. Narastajúce autoritárske tendencie, otázky redistribúcie vlastníctva, pokusy likvidovať politické alternatívy, to všetko ma za následok nejasnú a kľukatú ruskú zahraničnú politiku. Kvázi demokracia a kvázi trhové hospodárstvo idú ruka v ruke s ruským kvázi partnerstvom so Západom. Pokusy zachrániť ruský tradicionalistický systém, snažiaci sa vyzerať moderne, s najväčšou pravdepodobnosťou vyčerpajú sily politického pragmatizmu a zvýšia nebezpečenstvo nevypočítateľnosti. Práve v čase, keď Moskva zistí, že ruský potenciál v oblasti surovinových zdrojov je skôr slabosťou ako zdrojom sily. Západ sa zase bude musieť rozhodnúť a definovať, čo jeho partnerstvo s Ruskom skutočne znamená – pohnútky na modernizáciu alebo naopak medzinárodné legitimizovanie ruského návratu do starých čias. Čo očakávať v roku 2005? Je viac ako pravdepodobné, že sa staneme svedkami vyššie popísaného vývoja. Koncentrácie osobnej moci, zvyšovania zásahov štátu do ekonomiky, obmedzovania sociálnych programov a chaotických výkyvov v zahraničnej politike pod pláštikom viacsmernej orientácie a intenzity. Putin sa stal rukojemníkom systému, ktorý sám pomáhal vybudovať. Teraz obmedzuje jeho slobodu konať. Už ťažko môže zmeniť daný kurz. Vystavil by sa nebezpečenstvu straty tváre alebo likvidácii garnitúry tvoriacej jeho politickú bázu. Logika návratu do starých koľají ho často nútila, aby sa vzdal a zavrhol to, čo sa snažil dosiahnuť počas svojho prvého obdobia vo funkcii. A tak bude rok 2005 rokom ďalšieho utužovania byrokraticko-autoritárskeho klanového systému, ktorý bude robiť všetko preto, aby sa udržal, a zároveň stratí svoju schopnosť zabezpečiť spoločenskú rovnováhu pokojnými prostriedkami. Zdá sa, že Rusko bude musieť kráčať po tejto ceste až do konca. Kým nezistí, že sa končí v slepej uličke. Pokiaľ by sa náhodou nevynorili úplne nové politické sily a vodcovia, ktorí by boli schopní prehodiť výhybku a vytlačiť krajinu na nové koľaje. Autorka je publicistka Článok bol uverejnený v New Europe Review (www.neweuropereview.com), redakčne upravené
