Non, Nee, Jo…

Keď sa luxemburského premiéra pýtali, či nebolo referendum, ktorým občania jeho krajiny schválili ústavnú zmluvu, ako podanie lieku mŕtvemu pacientovi, odpovedal – Európa mala nepeknú nádchu a Luxemburčania jej dali dobrú šálku čaju s mliekom. Nuž, celkom tak to nie je. Radosť a optimizmus premiéra Jean-Clauda Junckera je pochopiteľná. Nie len preto, že v prípade negatívneho výsledku sľúbil, že odstúpi. Fakt, že 56,5% občanov hlasovalo za euroústavu, bude môcť premeniť v únii na politický kapitál a využiť ho aj na posilnenie domáceho postavenia. Väčšina luxemburskej politickej elity je profederalistická. Podpora ústave EÚ sa ukázala pri hlasovaní v parlamente (referendum je v Luxembursku len konzultatívne, politické strany však sľúbili jeho výsledok pri definitívnom druhom hlasovaní v parlamente rešpektovať). Podporilo ju 55 poslancov, na hlasovaní sa nezúčastnili len piati z populistickej strany ADR. Silne proeurópsku orientáciu zatiaľ podporuje aj väčšina elektorátu. Pred referendami vo Francúzsku a Holandsku ukazovali prieskumy 75% podporu euroústave. Po „non“ a „nee“ postupne klesala – časť ľudí sa rozhodla hlasovať proti pod vplyvom francúzskej diskusie, keď ústavnú zmluvu označili za „nedostatočnú“, iní zas z protestu proti „zbytočnému“ referendu (účasť na ňom je v Luxembursku povinná). Okrem optimistického si luxemburský premiér „dovolil“ aj jedno silné vyhlásenie: „Ak by Luxembursko povedalo ústave ,nie´, bola by mŕtva.“ A keďže povedalo áno, ratifikačný proces môže pokračovať... Je to skôr rétorika pre domáce publikum, nie reálne zhodnotenie situácie. Ústavnú zmluvu ratifikovala už väčšina krajín únie, „jo“ väčšiny z 233 000 luxemburských voličov je možné chápať ako „lúč nádeje“. Rovnako neodškriepiteľným faktom však je, že akákoľvek francúzska alebo holandská vláda by mala s organizáciou nových referend vážne problémy, vlády v Británii, Poľsku, Českej republike, Írsku, Dánsku i Švédsku oznámili dočasné odloženie ratifikačného procesu a pre mnohé z nich je teraz jeho úspešné zavŕšenie nesplniteľnou misiou. Luxemburské referendum možno malo symbolický význam, určite však ústavnú zmluvu nezachránilo. Negatívne výsledky referend (najmä vo Francúzsku) boli sčasti aj protestom proti „Európe ako projektu elity“. Je tak paradoxné, že o budúcnosti dokumentu (a teda aj o budúcom charaktere EÚ) rozhodnú politickí lídri. Vzťah medzi predstavou o únii, akú ju väčšina ľudí chce mať, a podobou, o ktorej politická elita rozhodne, bude aj v tom lepšom prípade len nepriamy. V masovej demokracii sa však väčšina ľudí podieľa na rozhodovaní len ex post – hodnotením vo voľbách. „Reprezentatívnosť“ v tomto prípade znamená, nakoľko sa projekty politických elít zhodujú s očakávaniami ľudí. Európska únia potrebuje znovu získať stratenú legitimitu. Efektívnejšia však nebude bez hlbšej integrácie v mnohých oblastiach a bez zjednodušenia rozhodovacieho procesu. Preto potrebuje dokument typu ústavnej zmluvy – hoci podľa možnosti lepší, než ten, ktorý schválili luxemburskí občania.