Reklama
Reklama

O vizuálite ducha

Kto sa už priblížil duševnej tvorbe Rakúska, kto už mohol voľne plávať v jej vlnách, či len sa do nich ponoriť, bol vždy odmenený. Uspokojený.
Počet zobrazení: 522
14-m.jpg

Kto sa už priblížil duševnej tvorbe Rakúska, kto už mohol voľne plávať v jej vlnách, či len sa do nich ponoriť, bol vždy odmenený. Uspokojený. Lebo čo objavil, bolo jeho vlastným hľadaním, jeho vlastným rébusom, vlastnými vášňami a snami, bola to celá šíra krajina jeho duše. Boli to vysoké končiare, hlboké rokliny, ľudoprázdne lesy, chladné ale číre plesá, mohutné tvary oblakov. Impresie, ktoré svojho pozorovateľa uvedú do stavu sebazahĺbenia, ktoré odzrkadľujú jeho existenciu, celý duševný svet. Veľhory s celou ich vážnosťou plnou dôstojnosti, s ich priehľadnou triezvosťou, mocnou diaľkou. Ktokoľvek tu žil a duševne tvoril, bola to zvyčajne hĺbka duše, ktorá ho priťahovala – či už to bol Sigmund Freud a jeho odkrývanie nevedomých fenoménov vedomia, alebo Viktor Frankl a jeho existenčná analýza, úvahy Ludwiga Wittgensteina a kritika reči ako sprostredkovateľa duševna, Egon Schiele a Arnulf Rainer s ich maliarskymi analýzami samých seba, Schubert a Schumann s ich zhudobneniami duševných zúfalstiev a poblúznení, objasnenia Arthura Schnitzlera o pravde lásky alebo najnovšie Elfriede Jelinek s jej precíznym popisom našej duševnej patológie – obsah bol vždy ten istý: Skúmanie psychického priestoru. Menej fantazijné a romantické, skôr zemité, priehľadné, triezve analýzy bytia. Ale príroda sa definuje predovšetkým pohybom vpred. Vývinom, neustálymi zmenami a variáciami. Podobné vlastnosti sa dajú pripísať aj tvorivému človeku. Je schopný uvoľniť sa z histórie, vydať sa novými cestami. Alebo poskytovať iné – zrelšie, krajšie, citlivejšie – variácie určitého jadra. Šľachtiť ho, aby prinieslo zmyselné a múdre plody. Byť ich tvorcom. V srdci tirolských hôr narodená Eva Schlegel (1960) je nositeľkou všetkých týchto čŕt. Prirodzene ostala aj ona verná tradičnému jadru a v mnohotvárnych variáciách tematizovala duševné more. Ako som už spomenul, vykazuje dielo tejto mimoriadne citlivej ženy omnoho jemnejšiu, originálnejšiu a zmyselnejšiu analýzu. Predstavuje nám obrazy, ktoré poukazujú na inú dimenziu. Nie len na centrálne vizuálne elementy výtvarného umenia – tvary, farby a ich symboliku –, ale aj na to, čo je za tým, čo nemožno vidieť. Čo človek cíti a prežíva. Alebo čo sa v nás samé odohráva, keď niečo pozorujeme, vnímame. Čo Evu Schlegel priťahuje, sú hraničné stavy. Práve ešte tušiteľné hranice medzi skutočnosťou a fikciou, medzi konkrétnym a abstraktným, medzi poznateľným a nepoznateľným, ako aj medzi fotografiou, maľbou a priestorom. Zbytočne by sme v jej diele hľadali jasný, ostrý obraz. Neustále v pochybnostiach, či stojíme pred fotografiou1 alebo maľbou. Pritom však vždy nazerajúc do vlastného vnútra. Fotografia a jej schopnosť zobraziť dušu Ale čo je vlastne fotografia (eventuálne maľba) za umelecký smer, čo sa to v nej vlastne zobrazuje? Na rozdiel od scénických umení – ako napríklad divadla alebo tanca – neodohráva sa ich účinok Tu a Teraz, nie je jasným dianím, ktoré v určitom momente prebieha pred nami v tom istom čase a v tom istom priestore a ktoré je r e á l n e prítomné. Divák fotografie vidí niečo minulé, niečo, čo bolo. Presnejšie: čo bolo v krátkom, prchavom, rýchlom a pominuteľnom okamihu osvetlené. Tak možno fotografiu porovnať aj s našimi duševnými obrazmi, napríklad s našimi spomienkami a predstavami. V týchto nikdy nemožno vnímať súvislé dianie podobné filmu, sú to skôr letmé, jednotlivé obrazy, ktoré tam zbadáme. Krátke momenty, ktoré sa vynárajú, avšak nikdy to nie je nič jasné, ostré. Skôr čosi rozmazané, pominuteľné. Eve Schlegel ide práve o tieto dych pripomínajúce svetelné obrazy nášho ducha. V súbore prác s jednoduchým názvom Wolkenbilder , na ktorom pracuje od polovice 90. rokov, uvádza diváka pohlcujúcim spôsobom do diania psychických procesov. Práve ešte rozoznateľné oblaky, silne kontrastujúce, rozmazané, zachytené v ich letmosti. Oblaky, symbol pominuteľnosti, neuchopiteľné, s ničím neporovnateľné, so všetkým asociovateľné. Tieto obrazy mrakov sú teda menej fotografiami oblakových formácií, skôr myšlienkou o vedomí. Podobajú sa na prebudenie zo spánku, na prvý bdelý pohľad, kde obrazy sna prichádzajú do kontaktu s obrazmi bdelosti. Alebo práve spomienke alebo predstave: obraz sa letmo preženie okolo, v okamihu sa uvelebí vo svojich konkrétnych tvaroch a využívajúc slobodu svojich možností, pretaví sa do nového. Zhluky hôr, zjavujúce sa a miznúce, pred nami sa vznášajúce. Túto letmú hranicu miznutia – rozplývanie, zjavovanie a opäť miznutie – sledovala aj vo svojom nasledujúcom súbore diel. Obsahom týchto obrazov boli vrchy, zhluky vrchov. Pôsobia odcudzujúco, lebo na celej zemi by sme dlho hľadali predmety, ktoré sa javia manifestnejšie, monumentálnejšie, mocnejšie, nepoddajnejšie a večnejšie ako práve vysoké končiare hôr. Umelkyňa oberá teda vrch o jeho najvlastnejší znak a prepožičiava mu nežný, jemný, letmý nádych. Nepôsobí ako neodvolateľne prítomný, ale snovo naznačený. Možno totožný s túžbou po už sa nám odcudzujúcej a strácajúcej prírode. Možno vnútorné plápolanie a pulzovanie kontrastov v nás samých, hmatateľne telesného a neuchopiteľne duševného. Možno práve to zobrazujúce, čo vytvára pohľad našich očí: čisté psychické zrkadlenie. Reprodukcia reality, ktorá mizne, len čo zavrieme oči alebo odvrátime zrak. Kde len môžeme predpokladať, že to, čo vidíme, je skutočne tým, o čom veríme, že to vidíme? Schlegel často mení tieto obrazy aj tým, že namiesto klasického odtlačku negatívu urobí pozitív, takže tvary ostávajú rovnaké, ale svetlo a tieň sa vymenia (skala nie je potom napr. čierna, ale biela) a tak dodá neskutočnému nádychu obrazu ešte ďalší podtón. Nezriedka kombinuje svoju fotografickú prácu (zväčša prenesenú na olovo alebo sklo) s grafickými olovenými alebo sadrovými prácami, kde z nej ostávajú vyryté len štruktúry určitým spôsobom súvisiace s horským masívom alebo aj len abstraktne, slobodne interpretovateľné. Tesné prepojenie Evy Schlegel s prírodou a jej hlboké porozumenie sa tu odzrkadľuje aj v sémantickom zobrazení toho, čo je v procese prírody najpodstatnejšie. Totiž neprestávajúca, neustála tvorba a variácia nových, rozmanitých tvarov, pohybov, svetiel, procesov v ich zdanlivo nevyčerpateľnej mnohorakosti. Zároveň je pre umelkyňu dôležitý aj tento moment vždy prítomného stvárňovania, ktorý nádherne poetickým spôsobom dokáže sprostredkovať aj divákovi. Photos trouvées Evy Schlegel a nachádzanie nás samých Myšlienku jednej z najdôležitejších oblastí jej diela objavila náhodou. Kým pracovala v zberni problémového odpadu, objavila zrazu obrovské vrece plné starých fotonegatívov a diapozitívov z rokov 1900 –1940. Pri prezeraní týchto obrázkov ju niektoré fotografie začali zaujímať a napĺňať fascináciou. Čo môže vypovedať obraz, ktorého vznik, obsah a autor sú nám úplne neznáme? Aké asociácie, spomienky v nás prebúdza? Z obrovského množstva potom niektoré vybrala, podľa toho, či jej do očí udrela technická alebo kompozičná chyba, či jej čosi pripomínalo klasický sujet dejín umenia alebo chcela jednoducho pátrať po typických obrazoch tej doby. Tieto fotografie Schlegel zmenila pre ňu typickým spôsobom, pričom ich potom prezentovala divákovi už len rozmazané, naznačené, no ešte stále rozpoznateľné Na rozdiel od klasického osvetlenia fotonegatívu na fotografický papier používa (vo väčšine svojich sérií) celkom iný postup. Najprv obraz xeroxuje, čím sa rozostrú kontrasty a kontúry a ostrosť sa trochu zjemní. Kópiu prenesie potom sieťotlačou na olovenú platňu (niekedy ešte aj na kriedový podklad, napr. v sérii Wolkenbilder). Olovo prepožičiava neuchopiteľným momentom, spomienkam a asociáciám citeľnú ťažobu, pôsobí, že sa javia trvalejšími a nehybnejšími. Ale tvrdé, vzdorovité olovo ponúka týmto pre nás cudzím dokumentom dávnej doby aj určitý symbolický rámec a ochranu pred zvedavými pohľadmi. Varuje nás pred zvedavosťou a našou túžbou po dešifrovaní anonymných obrazových príbehov. Nakoniec obraz premaľuje niekedy až dvadsiatimi vrstvami laku rôznych farebných odtieňov. Mnohé vrstvy laku zahalia tvary, kontúry a svetelné kontrasty na obraze a urobia ich ešte menej rozpoznateľnými. Tak sa pomaly stierajú hranice medzi fotografiou a maliarstvom, čo nás upozorňuje na vzťah k tradičnému médiu maľby. Ale rovnako sa roztaví aj obsah obrazov na more asociácií, atmosferických nálad alebo vnemov, ktoré nám dovolia projektovať do obrazu naše osobné pocity a spomienky. Podobne ako už v horskej sérii, prezentovala aj v tomto súbore okrem „fotografií“ aj grafické práce (fotografia 4), kde do olova vyryla rôzne abstraktné formácie čiar, ktoré môžu, ale nemusia istým spôsobom súvisieť s fotografiou a ktoré ešte väčšmi podporujú neobmedzenú plochu asociácií a prepožičiavajú im voľný priestor plný šírky. Celý tento kolotoč dojmov je ešte významne zvýraznený formátom obrazov, keďže veľkosť prác (zvyčajne 120x160 cm) nebadane núti diváka k hĺbavému premýšľaniu. To zahalené a neostré má ešte ďalší dôvod: Umelkyňa chce, aby jej obrazy divák nevnímal hneď, ale aby zdráhajúc sa postrehol obsah až na druhý, tretí pohľad, keďže týmto spôsobom je vysporadúvanie sa s obrazom oveľa intenzívnejšie a rozvážnejšie. Obraz diváka takmer nabáda, aby sa ním zapodieval, ale svojou ťažkou čitateľnosťou sa nesnaží ani tak samoľúbo prezentovať sám seba, ako vyvolať v pozorovateľovi vnútorné obrazy a vízie. Tým, že sa pohľad na motívy obrazu neprezentuje voľne, ale prostredníctvom použitej techniky, stráca časť jasnosti a vzťahu k realite, podobá sa na obrazy našej fantázie, našich predstáv a snov. Obraz sa tak pred nami vznáša, sprostredkúva nám tajomný nádych minulých udalostí, tú zvláštne blúznivú atmosféru, ktorá vanie z našich pocitov a spomienok. Nedívame sa viac na obraz Evy Schlegel, ani na obraz akéhosi anonymného fotografa, ale pomocou obrazov vznikajú nové obrazy, ku ktorým si sami začneme tvoriť príbehy a vyburcujú v nás osobné zážitky. Celkom v zmysle Waltera Benjamina sa tu utišuje ľudská túžba, aby umenie opätovalo pohľad, ktorý sa naň upiera. Aby tam človek našiel to, čo hľadá; z čoho sa skladá náš duševný život; čo potvrdí, čo sme – čo je naša vlastná individualita. V tomto zmysle sú diela umelkyne aj veľmi konceptuálne, lebo sa vedome pohráva a experimentuje s možnosťami obrazu uloviť pohľad, modulovať ho a podnietiť silu predstavivosti. Rovnako ovláda a miluje prácu s jemnými odtienkami vizuálneho vnímania. Často napríklad vystavuje vedľa seba dva rovnaké obrazy, ktoré sa odlišujú len tým, že jeden z nich je o niečo svetlejší, alebo má trochu iný farebný odtieň, čím sa ale neraz vyvolávajú celkom iné pocity a asociácie. Čítať zmiznuté texty Nie je to však len vizualita obrazov, čím sa vo svojom diele zaoberá. Aj určitý protiklad obrazu, totiž text, je súčasťou jednej z jej vysoko hodnotených sérií, ktoré medzi iným prezentovala na benátskom Bienale v roku 1995. Kontrast pozostáva predovšetkým z toho, že text je čímsi plne racionálnym, vecným, obsahovým a informatívnym, čo v zásade nemá nič spoločné s vizuálnym a obrazovým. Čo však na tom Schlegel zaujíma, je skúmanie vnímania v súvislosti s hraničnými oblasťami obsahu. Pýta sa pritom, čo sa stane, keď sa práve najdôležitejší element informácie, text, stane nerozpoznateľným? Vo svojich prácach vystavuje teda mohutné sklenené tabule potlačené „zvyškami textuálneho“, kde určité pôvodné texty ľubovoľného druhu – listy, poéziu, prózu ale aj formuláre apod. – natoľko zmení, že sa text stáva neostrým a nečitateľným. Čo ešte môže vypovedať nečitateľný, len naznačený text? Prostredníctvom týchto – v zásade malých – manipulácií vnímania včleňuje sa sám o sebe úplne neobrazný element – text – do oblasti obrazovosti. Napriek tomu, že sa text nedá čítať, zo zvyku sa zväčša rozpozná ako text, aj keď tentokrát v skutočnosti nie je žiadnym textom, ale niekoľkými pod sebou zoradenými neúplnými čiernymi čiarami. Zároveň si však divák uvedomí, čo skutočne utvára text, čo je jeho určujúcou, najvlastnejšou vlastnosťou: totiž obsah, poznanie, informácia. A tak sa – akokoľvek paradoxne to znie – k čítaniu dovedie. Text síce nemožno čítať, ale čo človek pri zaoberaní sa týmito prácami vlastne robí, je práve akt čítania v abstraktnejšej, hĺbavejšej forme. Ostáva jedine otvorené, o čom číta. Pohľady duše Nedávno sa Eva Schlegel začala zaoberať portrétmi žien. V jednej časti svojej práce sa priblížila žene – jej nežnej, citlivej a ohľaduplnej podstate – zodpovedajúcim spôsobom: nie priamo a obnažujúco, ale nenáhlivo a opatrne. Nie požadovačne, ale s pokojnou obozretnosťou. So vznešeným jemnocitom pre emócie tohto jedinečného stvorenia, ako je toho schopná len žena. Plná rešpekt vyjadrujúcej pozornosti voči tejto silnej, ale zároveň takej fragilnej bytosti. Volí si na to portrét ako jeden z najnáročnejších a najcitlivejších prístupov fotografie. A nevyberá si hocaké ženy, ale mladosťou, krásou a atraktivitou obdarené dámy, ktorým by sa zvyčajne pripísalo len šťastie, sebaistota a naplnená láska. Schlegel tu vedome volí rozmazanosť, oberá tak túto krásu o jej nepoškvrnenú povrchnosť, zakrýva ňou jej túžbu vzbudzujúce črty, ale nezreteľnosť zároveň chráni individualitu portrétovaných, ostáva voči nim taktná a diskrétna. Čo teda na obraze ostalo, je ich duša v jej najhlbšej esencii, takpovediac ich aura. Nie je to viac určitá osoba, pekná tvár, ktorá oslepuje pohľad, ale čisto poryvy duše v ich čírej intimite, v tomto citlivom fluide. Vonkajšok opradený predsudkami akoby sa rozplýval, rozmazával; medzi duševným a telesným sa určujú hranice, oddeľuje ich ešte ako koža tenká, jemnučká tepnička. Takmer sa zdá, akoby ostal už len emocionálny výraz, akoby sa pred nami vznášali už len myšlienky, precítené pocity. Zhodné s dodatočne pôsobiacim dojmom, so spomienkou na bytosť, ktorej duša sa nám zdôverila. Aktuálna výstava Evy Schlegel prebieha do 26. júna 2005 v budove viedenskej Secession (otváracia doba: utorok - nedeľa 10 – 18, štvrtok 10 – 20, Friedrichstraße 12, 1010 Wien). Preložila Svetlana Žuchová 1 Fotografia je vlastným umeleckým smerom Evy Schlegel, v ktorom je aj umelecky činná. Študovala fotografiu na Wiener Universität für angewandte Kunst a v súčasnosti je profesorkou na Akademie der bildenden Künste vo Viedni, kde vedie ateliér umeleckej fotografie. Priťahuje ju však aj maliarstvo a prostredníctvom pre ňu špecifickej techinky sa pokúša dosiahnuť variácie a prepojenia týchto dvoch oblastí.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama