Vizuálny jazyk podľa viedenskej metódy
Meno rakúskeho filozofa Otta Neuratha (1882 – 1945) sa najčastejšie skloňuje v súvislosti s Viedenským krúžkom – filozofickým smerom, ktorý sa označuje aj ako logický pozitivizmus alebo logický empirizmus. Najväčší rozkvet dosiahol v 20. rokoch a začiatkom 30. rokov minulého storočia. Politický prevrat v strednej Európe zapríčinil jeho rozpad a následne emigrovala väčšina členov do cudziny. To prispelo k rozšíreniu vplyvu Viedenského krúžku najmä v Anglicku a Amerike. K tým, ktorí boli nútení opustiť Viedeň roku 1934, patril aj Otto Neurath, uznávaný aj ako priekopník v mnohých oblastiach. V jeho spisoch nájdeme príspevky k národnej ekonómii, sociológii, vedeckej teórii a sociálnej filozofii. Jeho osobnosť sa spája predovšetkým so zrodom komunikačnej teórie pod s názvom viedenská metóda neskôr premenovanej na ISOTYPE (International System of Typographic Picture Education), ktorá mala odrážať komunikačnú úlohu s rodiacim sa obrazom moderného človeka. Týmto vizuálnym jazykom položil základ ďalšieho vývoja modernej komunikácie, piktogramy a rôzne orientačné systémy sa stali súčasťou nielen mestského prostredia, verejných priestranstiev, ale slúžia aj ako navigačný prvok webového dizajnu. Používanie piktogramov zmenilo od základu spoločenské pozadie natoľko, že dnes môžeme hovoriť o presýtenosti. Akoby ani neexistovala finálna podoba, len permanentný vývoj tejto expanzie. Pritom často fungujú ako ukazovateľ smeru v oceáne znakov, ako znaky, ktoré nás informujú o iných znakoch. Práve digitálna komunikácia spôsobila prílev rôznych znakových systémov, ktoré sú všetkým ostatným len nie univerzálne unifikovaným komunikačným systémom. Neustále záplavy zobrazovacích foriem nútia dnešnú dobu azda väčšmi zdôrazňovať Neurathovu požiadavku – odbabylonizovať komunikačný priestor. Z potreby dnešnej doby mali by sme preto ozrejmiť Neurathovu koncepciu viedenskej metódy. Na vznik teórie vizuálneho jazyka ISOTYPE mala nepochybne vplyv elektronická revolúcia 20. a 30. rokov minulého storočia. Kultúrne výdobytky doby ako rozširovanie telefónov a rádií, rastúca návštevnosť kín alebo pribúdajúce fotografie v časopisoch, zrýchľujúci proces v doprave – to všetko ohlasovalo postupnú zmenu vizuálneho prostredia. Filozofia ako akademická disciplína zostávala nezasiahnutá revolúciou kultúrnej techniky. Naproti tomu úžitková grafika, reklama a jednotlivé smery moderného umenia (kubizmus, Bauhaus, ruský konštruktivizmus) reflektovali vzťah k moderným mediálnym technikám. Uvedomujúc si toto napredovanie techniky píše Neurath vo svojom článku Obrazová štatistika podľa viedenskej metódy v roku 1931: Najmodernejšia forma vedy hľadá predovšetkým postupy určené opticky. Astronomické úkazy, dráhy hviezd, spektrá a kryštalické štruktúry sú určované fotograficky. Fotografie približujú správanie mravcov a detí pri určitých reakciách. Dokonca i zvukový záznam nám opticky približuje skutočnosť. Neurath ako filozof sa sústredil na to, aby vedecké skúmanie sveta slúžilo riešeniu životných problémov. V prvých desaťročiach minulého storočia zápasila veda predovšetkým s otázkou: aký komunikačný nástroj použiť na sprostredkovaniu svojich výsledkov? Zo širšieho kontextu vedeckého vnímania sveta formuluje Neurath rannú formu mediálnej pedagogiky, ktorú možno považovať za pokračovanie programu osvietenstva – boj proti metafyzickej abstrakcii by sa mal uskutočniť komunikačno-technickým obratom k ikonickému vo forme ISOTYPE. Zásadnou úlohou pri tom bolo porovnať analogicko-vizuálne a alfa numerické kódovanie. Neurath veril, že jazyk je médiom našich znalostí a že empirické fakty sú nášmu vedomiu k dispozici najmä prostredníctvom symbolov. Vedecké výsledky mali byť propagované v obrazovo-štatistickej metóde pomocou flexibilnej prezentačnej formy. Pri tom sa Neurathovi podarilo rozriešiť rozhodujúcu diskrepanciu medzi znakom, označovaným a významom symbolu logickou jasnosťou a jednoznačnosťou nazeraného so sloganom: Slová oddeliť a obrazy spájať. Tento nový vizuálny jazyka vytvára pomocou grafického tímu, kde dôležitú postavenie zohral nemecký grafik Gerd Arntz. Neurathov zámer sprístupniť výsledky vedy širokej verejnosti vyústil v roku 1924 do zriadenia Sociologického a hospodárskeho múzea (Gesellschafts- und Wirtschaftsmuseum) vo Viedni. Okrem osvetovej činnosti, ktorá spočívala v prezentácii štatistických údajov rakúskeho hospodárstva, poskytovalo koncept pre múzeá budúcnosti, ktoré sa mali riadiť ideou technicky reprodukovateľnej skutočnosti. Ako argument Neurath uvádza historický príklad písma a tlače: v minulosti boli jedinečnými zdrojmi poznatkov rukopisy, po Gutenbergovi sa poznatky demokratizujú prostredníctvom možnosti sériovej produkcie. Dovtedy sa vystavovali v múzeách pozoruhodné originály len zriedkavo, revolúcia múzeí budúcnosti by spočívala vo všeobecnom prístupe k poznatkom. Z pragmatického hľadiska sa snažil pomocou vizuálneho jazyka o osvetu spoločnosti, ktorá mala slúžiť obrazovému vyjadreniu životných podmienok, výdobytkov techniky, dôsledkov racionalizácie a utvárajúcich sa sociálnych vzťahov. Voči vtedajšej tendencii racionalizácie vedeckých poznatkov znázorňovaných v štatistických diagramoch v jednotvárnych abstraktných krivkách, stĺpcoch alebo len plošných porovnaniach, predostrel Neurath konkrétny vyjadrovací systém, kde komunikujú poznatky širšej verejnosti. Pri vypracovávaní svojho konceptu sa inšpiruje dielom pedagóga Jána Amosa Komenského Opera didactica omnia, v ktorej sú myšlienky encyklopedicky usporiadané, názorne ako zbierka poznania a uvádzané obrazy majú osvetový charakter. ISOTYPE je pokračovaním ducha, o ktorého sa usiloval Komenský vo svojom diele Orbis pictus. Neurath bol presvedčený o nástrojovom charaktere reči a tvoriť reč znamenalo úlohu pre filozofov vytvoriť adekvátny preklad reality do metafor, alebo ako to on nazýval – hovoriacich znakov v pragmatickom zmysle. V jeho ponímaní išlo o akýsi tezaurus vytvorený zo symbolických nástrojov. Osvetový impulz mal viesť k novému vydaniu encyklopedického prehľadu poznania v teóriách a obrazoch, ktorý slúžil ako myšlienkový rámcový model stále meniteľných podmienok výsledkov poznania v spoločnosti. Neurath si bol vedomý nebezpečenstva spojeného s budovaním systému s absolútnou platnosťou. Encyklopédia bola skoncipovaná len ako provizórna zbierka zväzkov poznania, závislá od používania a budúcej systematizácie a precíznosti. Neurath registroval svojho času, ako dokladá i jeho úryvok z textu O štatistických hieroglyfoch z roku 1926, že technické médiá zaobstarávali podstatné aspekty nového usporiadania vecí: moderní ľudia prijímajú veľkú časť svojho poznania a všeobecného vzdelania prostredníctvom znázorňovaného, ilustrácií, fotografií, filmov. Denná tlač prináša z roka na rok čoraz viac obrazov. K tomu sa pripája celkový reklamný charakter, ktorý pracuje s optickými signálmi a zobrazovaniami. Výstavy, múzea sú deťmi tejto exhibičnej machinácie. Tento fenomén bol podnetom k tomu, prečo minulé storočie nazval Neurath storočím očí. Neurath vychádza z výsledkov tvarovej a vnemovej psychológie z konca 19. storočia, že veľká časť informácií, ktoré indivíduum vníma, je opticky spracovávaná. Z toho dospel k záveru, že informácie, prípadne dáta, aby vôbec zodpovedali vnímaniu, sa musia meniť na obraz. Neurath reflektuje svoju dobu a propaguje takmer míľový skok dopredu: k tomu mu poslúžila praktická forma ikonickej komunikácie. Akákoľvek práca vynaložená na vznik medzinárodného jazyka – so zámerom vytvoriť pomocnú obrazovú reč – je obecne prospešnou podporou medzinárodného vývoja. Tento medzinárodný obrazový jazyk umožňuje pretlmočiť výrazy z akéhokoľvek jazyka na Zemi. Efekt symbolov pôsobí na človeka omnoho intenzívnejšie, ako efekt verbálneho vyjadrenia nesúceho rovnaký význam. Vo svojom diele Medzinárodný obrazový jazyk podáva základné princípy viedenskej metódy: obraz, ktorý je zostavený podľa pravidla viedenskej metódy, na prvý pohľad ukazuje dôležitosť predmetu: zrejmé rozdiely musia ihneď padnúť do očí. V druhom pohľade musí byť zrejmá detailnosť, v treťom pohľade ešte čo môže detailnosť ponúknuť. Obraz, ktorý prináša v štvrtom a piatom pohľade ďalšie informácie, je podľa viedenskej školy pedagogicky nevhodný. Základné znaky musia hovoriť za seba, musia byť samovysvetľujúce a podľa možnosti bez dodatočného textu. Znaky musia byť nezávislé od farebného znázorňovania, aby mohli byť rozoznateľné v čierno-bielom spracovaní. Základnými farbami pre symbolickú grafiku sú: biela, modrá, zelená, žltá, červená, hnedá a čierna. Pričom mali byť používané konzistentne vždy tie isté odtiene danej farby. Znaky musia byť kombinovateľné a mali by zanechať trvalý dojem vo vedomí pozorovateľa. Jednoducho povedané, podľa tejto metódy sa vytváral nový znak, ktorý stojí priamo vo vzťahu k označovanému (semioticky vyjadrené – reprezentuje objekt s najvyššou možnou ikonickosťou). Veľmi dôležitou súčasťou systému ISOTYPE je štatistická prezentácia vzťahov medzi skupinou symbolov predstavujúcich množstvo a číselným vyjadrením rovnakej veličiny. Pre väčšinu ľudí je čítanie dlhého radu čísel nezáživnou skúsenosťou. Dôležitým pravidlom pri štatistickom porovnávaní rôznych údajov je znázornenie prostredníctvom opakovania jedného a toho istého znaku. Pri navrhovaní piktogramov išlo najprv o tvorbu jednoduchých a základných typov, ktorých rozličné stavy (napr. pri robotníkovi – nezamestnanosť alebo v stave štrajku) mohli byť prekódované do miernych grafických variácií. Toto pravidlo kombinatoriky symbolov umožňovalo z jedného a toho istého znaku utvoriť znak pre muža, ktorý s aktovkou v ruke predstavuje úradníka, s kladivom remeselník atď. Z takéhoto použitia jednotlivých symbolov obrazovo-štatistické tabule zobrazovali potom komplexnejšie ekonomické procesy, ba dokonca historické súvislosti: hygienický návod, priebeh rôznych dejov, ako návod na použitie mincového telefónu, návod na privolanie hotelového servisu alebo postup pri poskytnutí prvej pomoci. Znázorňovali i vtedajšie postupne uplatňujúce sa dopravné predpisy, ale tiež historické udalosti a sociálne procesy. Humanizácia poznania je realizovaná pragmatickým vizuálnym prostriedkom ISOTYPE. Môže však bežný občan nadobudnúť informácie o svete prostredníctvom máp alebo atlasov? Ak zastávame názor, že priame vnímanie sveta nikdy nemôže nahradiť čítanie z máp alebo symbolický jazyk sveta, tak Neurathov systém sa zdá byť nedokonalým. Keď ale zoberieme do úvahy, že vo veku médií viac nezáleží na tomto priamom poznatku, potom má Neurath pravdu: konečne sú to symbolické nástroje, ktoré nám dovoľujú orientáciu v našom konštrukte, ktorý zo zvyku nazývame svet – či sa v ňom psychicky pohybujeme alebo nie, to sa stáva vedľajším. Otázkou je, či univerzálny kód funguje alebo nie. Neurath požaduje od hovoriacich znakov, aby vytvorili vhodné obrazy. Obrazová štatistika operuje od začiatku s priestorovo-časovými útvarmi. Obrazy sú v menšej miere nosičmi emocionálnych elementov ako slová, preto môžu byť akceptované ľuďmi z rôznych krajín. Tento názor zodpovedá filozofickému programu vedeckého vnímania sveta, ktorý sa zameral na oslobodenie sveta od tradície rečového odpadu. Vo vizuálnej reči – to platí zvlášť pre substitučné kódy piktogramov – závisí elaborárny semiotický systém vždy od obsahu prirodzeného jazyka. Piktorgramy, najmä tie, ktoré sa týkajú sociálneho procesu v priestorovo-časovom zmysle, požadujú kontextuálne vysvetlenie. Ich použitie nie je historické, ale etnicko-kultúrne obmedzené. Hranice piktogramov – stavebných elementov univerzálneho kódu – spočívajú v tom, že obraz síce môže vyjadrovať formu alebo funkciu dákej veci, ale ťažko vyjadrí dejovosť alebo časovosť. Výlučne ikonicky postavený univerzálny kód sa preto javí ako nemožný, obraz môže znázorniť vlastnosti, to funguje, ale nie ako substitučný kód pre stav vecí, ktorým sú vlastné vždy viac ako len vizuálne znázornené črty. Obraz hovorí viac ako 1000 slov, 1000 slov povie zase viac ako len obraz. Problém s nejakou perfektnou univerzálnou rečou, ktorej dokonalosť by mala byť postavená na logicko-matematickom kalkule, spočíva v tom, že jej posledné obsahy by mali byť ideálne: ich problémy ležia výlučne na syntaktickej rovine. V úsilí odbabylonizovania znakov má preto obrazový jazyk význam iba v pragmatickej rovine. Neurathovi sa podarilo rozvinúť novú kvalitu zobrazovania v praktickom kontexte početnými zákazkami vo Viedni, Moskve, Holandsku, medzi iným pracoval aj pre britskú vládu alebo pre americký úrad zdravotníctva. Autorka je pedagogička na VŠVU Použitá literatúra: O. Neurath: Internationale Bildsprache. O. Neurath: Von Hieroglyphen zu Isotypen. P. Neurath, E. Nemeth: Otto Neurath oder Die Einheit von Wissenschaft und Geselschaft, F. Hartmann: Medienphilosophie.
