Trkotárium

Začínajúci, ale aj pokročilejší spisovatelia vo voľných chvíľach s veľkou úľubou predvádzajú svoje cnosti, cudnosti, prudérnosti, narcizmy. Svoju morálku, etické cítenie, súcit. Prednedávnom jedna takáto začínajúca, pravdepodobne spisovateľka, pre dennú tlač povedala: „Nikdy by som neponížila svoju matku, neurazila svojich priateľov a nevyzradila by som tajomstvá, ktoré mi boli zverené.“ Hm, krásne predsavzatie! Trochu ťažšie je ho do bodky naplniť. Začnem slovkom nikdy. Všetci vieme, aké je vratké. Najmä ak ho vysloví dvadsaťsedemročná neskúsená autorka. To, že by táto nádejná adeptka literatúry „neponížila svoju matku“, je celkom v poriadku. Načo to však vytrubovať do sveta? A že nikdy by „neurazila svojich priateľov“? Nuž, to je už trošku komplikovanejší podnik. Pretože, priatelia sa už urazia sami. Proti tomu nič nemôžete urobiť. Ak chcú, tak sa urazia. Ak chcú, tak ktorýkoľvek váš krok si budú vykladať ako útok na svoju osobu. Život býva niekedy zložitý, ako poznamenal duchovný majster z Východu, Braňo Mojsej. Nazdávam sa, že sa veľmi vyplatí zapamätať si jeho slová. Nuž a pokiaľ ide o „zverené tajomstvá“. Je perverzné čo len predstavovať si, že tajomstvá smú legitímne existovať. Čo je čestné, slobodné, životaschopné, nie je predsa odkázané na to, aby bolo tajomstvom. Z tohto výroku by malo byť jasné, o čom sú „zverené tajomstvá“. Malo by byť jasné, že spisovateľ, ktorý sa na verejnosti vystatuje tým, ako stráži tajomstvá, je pokrytec, farizej, svätuškár. O tom netreba vôbec debatovať. Ak sa spisovateľ rozhodol, že tajomstvá nechá tajomstvami a že vôbec nič nebude odkrývať, tak načo potom píše? Ak sa rozhodol, že odkryje len niektoré tajomstvá, povedzme tie, ktoré sa netýkajú jeho najbližišeho okruhu, tak potom je opatrník a podliak. Potom úprimnosť a pravdivosť jeho písania je pochybná. A vlastne, väčšina poviedok, ktoré sa dnes na Slovensku snažia byť príbehové a realistické, sú podliacke a pokrytecké činy, pretože sa tvária, že rozprávajú o tom, ako sa veci v skutočnosti majú, no robia to pritom tak, aby nikomu neubližovali. A pritom ubližujú. Svojím farizejstvom, zaručene. A vlastne: literatúra predsa nie je synonymom úprimnosti a pravdivosti. Má licenciu na vymýšľance. Ale ako potom beletriu odlíšime od klamstva? Alebo čo by sa malo uprednostniť: neubližujúce klamstvo alebo zraňujúca úprimnosť? A nielen exsistencia tajomstva je perverzná; ale aj akt zverovania sa. Ak nám niekto zveruje tajomstvo, ruší vlastne podstatu tajomstva. Zverené tajomstvo sa stáva klebetou, aj keby sa už ďalej nešírilo. To, čo nám zveruje, nie je tajomstvo, ale chiméra. Neviem, skadiaľ spisovatelia berú pohnútky tváriť sa ako svätci. Ich pokrytectvo nemá oporu ani v duchovných tradíciách. Napríklad Ježiš otvorene povedal, že svojimi slovami nehodlá nikoho šetriť. Obdobne sa správali Muhammad i Buddha. A takisto Aretino, Voltaire, Markíz de Sade, Dostojevskij, Nietzsche, Sue, Miller, Burroughs, Leary, Bernhard. A podobne sa správal aj Rudolf Sloboda. Nielen vo svojich dielach, ale aj v denníkoch. Ktoré potom vyšli scenzurované, aby nikomu neublížili. Najmä niektorým pokrytcom zo slovenskej spisovateľskej komunity. Všetky možné intelektuálne rebélie sveta sú úplne nanič, keď tu pred našimi očami raší mladá, nablblá generácia spisovateľov, ktorí si mýlia etiku s farizejstvom. Na zdravie!