Tichý a nenápadný pútnik
Dežo Ursiny patril k najoriginálnejším osobnostiam slovenskej kultúry. Pod jeho citlivým vedením dozrelo viacero muzikantských osobností, rovnako podnetný bol svojou filmovou dokumentaristickou činnosťou. Tak ako po jeho odchode (2. 5. 1995), aj dnes po desiatich rokoch si mnohí uvedomujú, na koľkých miestach ostalo prázdno... Dvanásť albumov Deža Ursinyho s kapelami Provisorium, Burčiak a Prognóza poskytuje retrospektívny obraz doby. Ich vzájomná spriaznenosť a spätosť sa nevzťahuje výlučne na časovú príbuznosť. Sú premostené diagonálne, gradačný oblúk a jeho zákonitosti neplatia. Hodnota výpovede sa nemení, posúva sa len dianie v priestore a čase. To, čo Provisoriom kedysi začalo, Provisoriom takmer po štvrťstoročí končí. Debut Dežo Ursiny & Provisorium vyšiel v roku 1972. Kapela už v dobe nahrávania neexistovala a k dvojici Ursiny / Jaro Filip prizval „supraphonský“ producent Hynek Žalčík muzikantov združujúcich sa okolo pražského Flamenga Vladimíra Mišíka. Napriek spolupráci neznámych ľudí dozrievajúcich na odlišne klíčiacich platformách je koncepcia a zvukovosť nahrávky prekvapivo kompaktná. Kryštalizácia Ursinyho nového spôsobu vyjadrovania prebiehala už niekoľko rokov predtým. Od rozpadu The New Soulmen k albumu Provisoria uplynuli štyri roky hľadania a vnútorného prerodu. Dlhé a kontrastné plochy začínali odzrkadľovať citové rozpoloženie. Táto rapsodickosť v sebe spájala mnoho nesúvisiacich elementov, ktoré Ursiny dokázal homogenizovať. Dôkazom kryštalizácie je záznam pražského koncertu prvého Provisoria z júna 1971, kde popri Ursinym a Filipovi tvorili zostavu basgitarista Marcel Daniš a bubeník Vlado Mallý. Obľuba suitovej proporčnosti vystihuje niekoľko aspektov Ursinyho hudobného vnímania. Väčší a rozmernejší celok si aj napriek svojej priveľkej heterogénnosti a členitosti zachováva jednotu a kompaktnosť hlavných myšlienok. Do deja zasahuje väčšie množstvo formotvorných faktorov, ktoré sa nestrácajú, ale postupne odkrývajú. Dvojica paradoxov predznamenáva kolosálny dvadsaťminútový epos Christmas Time z albumového debutu. Zložitá, miestami komplikovaná štrukturovanosť oproti ukážkovému prístupu a vysporiadania sa s nespevnosťou textu Juraja Lihosita. Štruktúra jednotlivých veršov ovplyvňovala diferencovanosť rytmicko-melodického materiálu. Z hľadiska časovej usporiadanosti stojí za zmienku adaptácia rovnakého hudobného metra na rozličné množstvo slabík. Obe strofy prvého verša sa odohrávajú na ploche ôsmych rytmických dôb, pričom prvá je deväť a druhá dvanásťslabičná. Slovenský text bol neskôr pre Ursinyho výzvou a vyhranením novej slobody. Stretnutie s „osamelým bežcom“, básnikom Ivanom Štrpkom prinieslo rozmer zhudobňovania osobitej poézie. „Cítim tú jeho poéziu ako celok a musím najprv stoj čo stoj zachytiť jej jednotný vnútorný rytmus. Jej tep, pulz, ktorý sa nemení. Potom to už ide takmer samo, text ma vedie! Nespolieham sa na ucelený melodický nápad, a už vôbec nie na harmonický: sú to až priveľké plochy. Vnútorným barometrom, teplomerom tvorby je pre mňa to, aby všetko znelo obyčajne a prirodzene.“ Vysoký nárok kladú na poslucháčov nielen Štrpkove texty, ale tiež Ursinyho vedenie vokálnej línie. To je zrejme jedna z príčin takmer úplnej absencie Ursinyho epigónov či nasledovateľov. „Pevninu detstva nehľadajte na starých mapách. Je v každom z nás. Každé ráno precitáme na jej plodnom a premenlivom brehu. Každé ráno narastá s našimi krokmi. A my rastieme tichou ozvenou tých krokov.“ Proces vyzrievania nekončil stagnáciou či regresívnym zostupom. Ursiny pri svojej chorobe spomalil, ale rok pred smrťou bol stále na vrchole. Obkolesený mladými muzikantmi nahráva v lete 1994 jeden zo svojich najlepších albumov – Príbeh. Cítiť v ňom vyrovnávanie sa so svetom, so sebou samým, s vlastnou tvorbou. Rozmer utrpenia, ktoré vtedy sprevádzalo jeho život, ostáva schovaný vo vnútri. Práca s Ivanom Brachtlom na dokumentoch O rakovine a nádeji a Času je málo a voda stúpa odhaľuje časť posolstva, ktoré tu chcel zanechať. V decembri prijal pozvanie do Žiliny na Slovenský jazzový festival. Bol to jeho predposledný koncert. Aj napriek zdravotným indispozíciám (prechladnutie, oslabenie) má nahrávka Posledný príbeh – Live obrovský energický potenciál a nádej. Nádej, ktorá o niekoľko mesiacov vyhasla. Tichý a nenápadný pútnik však naďalej povzbudzuje. Šepotom. Okolie by sotva prehlušil... ale to vlastne ani nikdy nechcel...
