O živote na tomto svete

Odkedy som ho stretla, predstavovala som si, že ho vezmem na Slovensko. Zžila som sa s celou jeho rodinou. Dokonca aj s manželkou. Volal sa Patrick a takisto nebol Austrálčan. Sedíme v obývačke, Patrick fajčí na gauči a ja si to, aký je nudný, ešte nestíham uvedomovať – je na mňa toho tak veľa. Uvedomujem si len to, aké má pekné pehavé ruky, ako by som ho hladila po tvári a pusinkovala na dobrú noc. Rada som si čarbala do ich rodinného zošitka – zapisovali si tam všetko. Dokonca raz mi spolu dávali diktát. Diktovali mi vety, ktorým som ešte nerozumela. A boli veľmi zábavné. Život, že? Patrick sa zaujíma, ako sa povie po slovensky pitchfork. Všetko kreslím, opisujem. Myslím si, že ma miluje, ale to iba na začiatku. Potom Patrick vstane a ide na záchod. Vracia sa a je vyčerpaný. Ja som vyčerpaná iba niekedy. Mám strašne veľa energie a on to už nezvláda. Príde jeho manželka z práce – pobozká ho. Veľmi žiarlim. Zavriem sa do izby a dnes z nej už nevyleziem. Myslím, že náš spoločný pobyt mi veľa vzal zo života. Stále myslím len na to, že ma Pán Boh veľmi trestá – nemám ani frajera, ani prácu – žeby to tak v živote chodilo? Sydney je krásne – dávam si záväzok, že navštívim každý park. Navštívim každú galériu a každé múzeum, každé kino. Kúpim si kokakolu a pukance a vo fastfoodoch na uliciach každý deň aspoň jeden kebab. Slnko je tu ostré – aké pekné bývajú popoludnia! Keď slnko zachádza, svet je tu najkrajší. Malo by sa ísť do kina. Austrálčania sa okolo piatej najviac usmievajú. Prechádzam sa okolo opery a myslím na Patricka. Láskou som ako očarená. Práve vyštartoval ferry. Odfotím si ho na pamiatku? Všetci chlapci a chlapi v Sydney sa po mne obzerajú. Večer prišla Patrickova mama – bolo veľmi horúco. Na moje želanie tancujú v kuchyni. Hladkám ho pohľadom. Už druhý deň som zamilovaná. Všímam si, že Patrick sa mi začína vzďaľovať. Ako inteligentný chlap iste vníma, že máme veľa spoločného, viac, ako má so svojou manželkou... Ale prísť a žiť na Slovensku by rozhodne nechcel. Prečo? pýtam sa ho. - I don´t know... Why do you ask me? Sometimes you have... such a stupid questions... - Why, why?! Nemá so mnou trpezlivosť. Ako to už býva, pokúšam sa zabúdať na naše hádky a znova ho hladkám nohou pod stolom, keď sa mama nepozerá. Ani to nie je dobré. Predstavujem si, že ťa vezmem k nám na Slovensko. Obľúbiš si turistiku. Zamestnám ťa niekde vo Viedni, môžeš robiť šéfkuchára. Budeš dochádzať každé ráno autobusom. Keď už slnko bude zachádzať, ako tu o piatej, pôjdeme sa bicyklovať k vode. Požičiaš si otcov bicykel. Postupne sa naučíš po slovensky – žeby bol život taký zložitý? Žeby toto všetko ostalo len v teoretických rovinách? No a čo, že si mýliš Budapešť s Bratislavou! Veď to sa postupne naučíš! Najviac ma ohuruje, že si uvedomujem, že som tu len na chvíľku. Aj na svete som len na chvíľku, ale v Sydney som len na osminku zo svojho života. Akonáhle som si to uvedomila (a netrvalo to dlho), začala som brať na ľahkú váhu život, ktorý som nazývala takým „akože“. Steve s Natalie ma vezmú na pláž – stojím prvýkrát v mori, vlna nás nadhadzuje. Je to príma pocit. Tu si začnem uvedomovať, že všetok voľný čas netrávim s ním, ale s cudzími ľuďmi. Steve je rád, že sa teším a s Natalie pod pazuchou sa na mňa usmievajú. -Máte niečo takéto na Slovensku? Ale pýtajú sa to po anglicky: Do you have anything like this in Slo-va-kia? Dnes sú Vianoce. Ani o tom neviem. Na ulici je osemdesiat stupňov. Žeby sme na Vianoce chodili po pláži Manly a bláznivo nakupovali zmrzlinu? Už raz som ju tu ochutnala, dobre si na to pamätám – moje pocity boli všelijaké. Žeby tie kravy dávali iné mlieko ako v Európe? Žeby aj to mlieko tu bolo umelé? Vymyslené? Akože? Toto nie je naozajstný svet? Prečo mám stále pocit, že toto nie je naozaj život, že toto je iba nejaká hlúpa hra na druhom konci zemegule? Len preto, že tu nie sú Vianoce? Len preto, že sa tu kvôli vysokým teplotám nedá nadýchnuť? Len zato, že mám migrény po každom poháriku vína? Nemôžem si myslieť, že tie čistučké pláže nie sú naozajstné. Môžem nabrať piesku do hrsti, ohadzovať sa so Stevom – čo by mi na to asi povedali? „Len nepredbiehaj,“ hovorím si. Presviedčam sa, že hneď, ako prídem domov, zistím, že to tu bolo naozaj a doma je výmysel. Na opačnom konci zemegule. Keď prichádzam domov, Patrick s manželkou – moji spolubývajúci – sedia v obývačke, fajčia a zhovárajú sa o účtoch. Som celá od piesku, upozorňujú ma. Ja si sadnem na stoličku a začnem plakať. Aká som pred nimi bezprostredná. Postupne si uvedomujem, že som prišla na to, o čom je svet. Prišla som na to vo chvíli, keď som išla z obchodu. Nakupovať v Sydney je humus, prosím pekne. Celý deň musím myslieť na to, že mi došlo kondenzované mlieko. Ak si na to spomeniem v meste, kúpim ho za dolár, ale ja si samozrejme na to spomeniem, až keď u nás v Mascote vystupujem z autobusu. Takže bude za dva doláre. Raz také drahé kondenzované mlieko vinou zlej pamäti. Aj nekvalitnejšie, bez obrázka. Už dávno som prispôsobená tomuto štýlu života, a tak nečudo, že môj košík okrem kondenzovaného mlieka obsahuje kokakolu s príchuťou vanilky a chipsy. To je všetko na večeru a po večeri. Keď tak idem s týmto nákupom domov, musím si utrieť čelo od potu, hoci tá taška nie je až taká ťažká. Keď sa znervóznim pre červenú na priechode a musím čakať asi minútu na zelenú, uvedomím si, o čom je svet. Zanadávam: „Tak o tomto určite ešte nie!!!“ Žeby bol život o týchto kamienkoch, do ktorých môžem kopať? Žeby bol život o tom, že práve teraz mi treba na záchod a musím vybehnúť hore schodmi a pýtať si na recepcii u zubára kľúčik od záchodu? Prečo sa mi stávajú takéto potupujúce veci? Žeby o tomto bol „život“? Patrick s mamou stále len tancujú. Žeby o tom bol život? Oni sa tak nudia, že nevedia okrem tancovania nič robiť? Prichádzam s drahocenným nákupom a sledujem ich odo dverí, pes mi líže ruky, hoci ešte nie sú od kondenzovaného mlieka. Ako tá láska ku mne prišla, tak postupne začína odchádzať. Už tuším nechcem dýchať jeho odporné cigarety, sledovať tančeky, počúvať hlúpe reči o mojich hlúpych rečiach. Ale niečo hlboko vo mne mi hovorí, že asi by som pri ňom mohla začínať zomierať. Veď život je presne o tom – o pomalom zomieraní. Idem po ulici a rátam pomer bielych tvárí k žltým. Žltých bolo zatiaľ pätnásť, biela som sama – rátam aj na druhej strane? Keď mám takto chodiť rok po Sydney a myslieť na to, že „život je jinde“, ďaleko nezájdem. Mám tu viac kamarátov ako doma. Tu sa nerieši a nečaká, kto komu zavolá, nikto ma neodsudzuje, že som z Európy. Zaujíma ma, ako vyzerá taká austrálska párty. Stále som si myslela, že každý Austrálčan je bohatý, ale všetci sú chudáci. Raz som jednej, volala sa Louise, opovržlivo naznačila, že je nechutné, že si dokáže dať do ucha niečo za päť dolárov. Takí „bohatí“ dokážeme byť všetci, že si nakúpime do bytu šmejdy. Patrick je prvotriedny hlupák, sedíme na gauči, masíruje ma pod lopatkou a ja si pilníkujem nechty. Ale vtedy povie niečo, čo by nikto nečakal. „Život je o živote. Life is about life. O tom, že večer znova zájde slnko a o tom, že na jeseň sa ochladí. Môžeme sa smiať s limonádou na lehátku, alebo sledovať lietajúceho vtáka. Život nie je len o pohreboch. Nie vždy odprevádzame kohosi na druhý svet. Život nie je ani o starnutí, ani o odsudzovaní. Je o spoznávaní.“ Ako mohlo niečo takéto z neho vyjsť? A k tomu povie, že sa teší zo svojho starnutia (zajtra oslávi tridsiate narodeniny), lebo ako by sa ináč dozvedel viac o živote??? Ale čo je to ten život, o ktorom sa mám učiť a spoznávať ho? Celý rok som zo Sydney vypisovala maily rodičom a priateľom, ako tam trpím. Všetko sa mi zdalo banálne, jednoduché prežívanie zo dňa na deň. Patrick chodieval ráno o siedmej do práce a vracal sa o jedenástej večer. Žeby o tomto bol ten svet? Povysávať treba aj za gaučom! Že vraj je svet oveľa jednoduchší, ako ho robíme... Čítala som aj o takých veciach, že žena kričala, lebo už nevedela zvládnuť život. Plakala, revala a kričala: vzdávam sa! Toto isté kričala aj moja austrálska kamarátka Claire, keď sa učila štrikovať. S polootvorenými ústami, s maximálnym sústredením. Keď jej ušlo očko, zakričala toto isté: vzdávam sa!!! Alebo: toto je už neúnosné! Nevydržím! Nech mi už niekto ukáže tú cestu, po ktorej má význam kráčať. Prečo mi to nikto nepovie? Je to také isté, ako keď sa prechádzam po Sydney s mapou v ruke a hľadám Circular Quay. Ľudia mi smer ukážu a nepýtajú sa, načo tam idem. Keď prídem na Slovensko, na ten naozajstný život, do toho naozajstného sveta, kde mám rodinu a kde prežívanie má nejaký zmysel, tak tam budem vykrikovať, že ešte sa nevzdávam! Lebo život tu má zmysel! Ďakujem sama sebe za to, že som taká naozajstná. Thank you for being you. Thank you for being so real, there are not many people about like you. Čo mám z takejto reality?