Osobnosť Michala Chorvátha – 95. výročie narodenia

Po doznení podujatí, ktorými si slovenská prevažne odborná verejnosť na sklonku minulého roka pripomenula dielo básnika, publicistu a politika Laca Novomeského pri storočnici jeho narodenia, možno povedať, že v hodnotení politického profilu a jeho zástoja vo významných úsekoch slovenských dejín 20. storočia zreteľne prevládalo hodnotenie pozitívne. Pritom však treba konštatovať, že pod vplyvom gottwaldovského vedenia komunistickej strany boli rôznymi tlakmi poprední ľavicoví intelektuáli a umelci nútení zaujímať už od 30. rokov zjednodušené až naivné ideologické postoje, ktoré ich obmedzovali, a tento deformátorský vzťah vyústil začiatkom 50. rokov do obvinení z buržoázneho nacionalizmu a iných úchyliek od ortodoxného marxizmu sovietskeho typu. Po polovičatej rehabilitácii davistov v 60. rokoch tento spôsob kontroly kultúry sa prenáša až do dnešných dní (cez obdobie perestrojky, nežnej revolúcie i budovania demokratického kapitalizmu), keď už niet na to kompetentných, ktorí by sa chceli venovať nápravam krívd, dokonca i na komunistoch. Napriek týmto nedoriešeným hendikepom treba odkaz ľavicových tvorcov pre dnešok jednoznačne považovať za významný a pre historickú kontinuitu kultúry viac ako hodný spomínania. Okrem Novomeského a Clementisa sa to týka predovšetkým prínosu Chorvátha, Matušku, Bunčáka, Chrobáka, Letza, Tatarku, Vámoša, Horvátha a ďalších, ktorí sa vyznačovali vysokou tolerantnosťou k demokratickým a národným základom kultúry a najmä ktorých miera prispôsobovania sa totalitnej moci bola nízka či úplne zanikla. Inak povedané: k odkazu tvorcov nemali by sme sa prikláňať podľa dobovej ideologickej vhodnosti, ale skôr podľa ich odbornej či umeleckej kvality a morálnej orientácie. Preto je na mieste vracať sa i k zástoju, ktorý na širokom poli slovenskej kultúry počas svojho života zaujal Michal Chorváth, ktorého 95. výročie narodenia pripadlo na 28. februára t. r.; súputník Novomeského a Clementisa, ktorý vzbudil na začiatku svojho pražského pôsobenia najprv pozornosť svojou básnickou tvorbou uverejňovanou v Smrekovom Eláne a neskôr i dôveru širších a ideologicky rôznorodých kruhov intelektuálov a spisovateľov historicko-literárno-kultúrnymi staťami, ako bola napr. Otrávená generácia (1932), Dvadsať rokov slovenskej poézie (1938) a najmä Romantická tvár Slovenska (1939, táto predovšetkým ako ostrá vivisekcia slovenskej povrchnosti a jednostrannosti). Podľa Branislava Chomu (Slovenský biografický slovník, II. zv., MS, Martin 1987), ktorý sa jeho dielom i biografiou systematicky zaoberal, ide v jeho prípade o pozoruhodný zjav, ktorý bol paralelne aktívny tak v poézii, kritike, ako aj v politickej publicistike. Na začiatku vojny politickú publicistiku obmedzil, no od roku 1942 v prípravách na budúce udalosti (napr. v statiach Jasnou cestou, Prečo divadlo a v odvážnom boji o Stodolovu satiru Mravci a svrčkovia a o Zvonov Tanec nad plačom) sa prejavoval už otvorenejšie, aby za Povstania svoj postoj plne prejavil v rozhorčených a odhaľujúcich protestoch Manifest hanby a Dokument čiernych dní ako redaktor v Pravde a Novom slove v Banskej Bystrici, keď predtým od 30. 8. 1944 bojoval so zbrańou v ruke ako vojak a neskoršie mesiac do začiatku októbra ako člen partizánskej brigády M. R. Štefánika. Po vojne píše zväčša politické úvahy, state a glosy do Pravdy, Národnej obrody, Nového slova, aj jeho literárna kritika a neskôr literárna história čoraz viac naberajú sociologické dimenzie, i keď začiatkom 50-tych rokov je nútený prijímať aj zúžené interpretácie socialistického realizmu. S novým rozmachom píše politické články po rehabilitácii davistov, ku ktorej i sám prispel svojimi postojmi, a po odhalení kultu osobnosti; v nich sa dotýka predovšetkým vzťahov k českému národu, analýzy našej medzivojnovej situácie, ale aj nespokojnosti našej mládeže, zanedbaného jazyka, zmyslu histórie, ako aj perspektív umenia vo vedeckotechnickej revolúcii. Práve v krízových šesťdesiatych rokoch našej spoločnosti Michal Chorváth ako jeden z mála intelektuálov tolerantne polemizoval s nemarxistickými názormi v literárnej kritike, národnostnej politike, vo vydavateľskej praxi. Aj v chápaní davistov predložil najproduktívnejší výskumný návrh, keď ich nazval „hnutím najvyspelejšej časti slovenskej inteligencie, robotníctva a roľníctva pod vedením komunistickej strany“. Na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov sa vracia k písaniu reflexívnej poézie, uverejňuje ju v Slovenských pohľadoch a Kultúrnom živote a pripraví z nej aj svoju jedinú vydanú zbierku r. 1964 – Hlas tejto chvíle. Jedinečným žánrom jeho poézie je satira, výrazne postihujúca pomery a postavy v oboch obdobiach, niekedy aj bájka. Na prechode medzi beletriou a kritikou stoja početné autorove memoárové prózy, fejtóny a brilantne napísaný cestopis Kapitoly z poľského denníka (Nová literatúra,1957). V nich oživoval svoje detstvo, študentské roky, pražské spolkárenie a prístup k Davu i povojnové stretnutia so sovietskou kultúrou, no osobitnú dôležitosť a remarquovskú patinu majú jeho povstalecké spomienky Dôverný pohľad (Kultúrny život, 1964). Dokumentárnu hodnotu majú aj spomienky na povstaleckých redaktorov Pravdy, na stretnutia s I. Erenburgom a Františkom Votrubom, ako aj dve state vyznania a spomienok na F. X. Šaldu. Kritickú a neskôr i literárnovednú aktivitu vykonával Chorváth vyše štyridsať rokov; ňou zapĺňal takisto našu dennú a mesačnú tla,č ako aj zborníky, rozhlas a vlastnú knižnú tvorbu. Spočiatku bol domácim kritikom mesačníka Elán, no postupne prešiel Ľudovým denníkom, Davom, Slovenskými zvesťami, Slovenským hlasom, Slovenským rozhlasom, Národnými novinami, Pravdou, Národnou Obrodou, Novým slovom, Slovenskými pohľadmi, Novou literatúrou, Životom, v Čechách menovite Kritickým měsíčníkom. Od začiatku bol vnímavým a poučným kritikom, ktorý s pochopením analyzoval dielo a tvorcom poukázal na autentické a príťažlivé stránky. Všímal si umenie vo veľkej šírke: písal o literatúre, divadle, o výtvarníkovi Sokolovi aj o filme Jánošík či Zem spieva. Kritiku kládol do služby umeleckého diela, snažil sa najprv interpretovať, potom kritizovať slabé stránky či ideové nedostatky a omyly. Orientovaný na modernom socialistickom umení podrobil ostrej kritike diela schematické, jednostranné, či už ich napísali Poničan a ostatní davisti, a vyzdvihol hlbšie a polyfonickejšie zamerané diela Novomeského; vcelku Chorváth prispel k pozitívnemu vývoju nášho umenia. Ako jeden z prvých kritikov chápal a vysvetľoval básnickú činnosť nadrealistov, kriticky prijal i tzv. lyrizovanú prózu a za Slovenského štátu oba tieto prúdy podnecoval do inotajnej tvorby. Od poslednej tretiny päťdesiatych rokov, po odhalení kultu osobnosti, začína s výrazne kritickejšou aktivitou a sám si svoje články prísnejšie rozčleňuje na kritickú recenzistiku, ďalej na syntetické štúdie osobností a napokon na aktuálne kultúrnopolitické state; tým sa v základe zblížil so svojou kritickou predvojnovou tvorbou, a tak z dlhého obdobia 1932 – 1960 vydáva dva zväzky článkov Cestami literatúry (1960). Prvý zväzok knihy, venovaný predvojnovej tvorbe, vyšiel neskoršie v podstatnom rozšírení pod tým istým názvom ako 1. zväzok chystaných zobraných spisov. Tieto knižky sú dokladom, že Chorváth ako kritik na začiatku posudzoval skoro celú vychádzajúcu tvorbu bez výberu; až ďalšia kniha, Z prielomu (1970), dosvedčuje, že v šesťdesiatych rokoch písal z hlbšieho záujmu o pálčivých kultúrnopolitických otázkach, potom o autoroch a dielach na základe výberu a afinity, aby pomohol rozvoju kultúry zo širších nedogmatických, socialistických hľadísk. Pritom je to polemika s netriednymi názormi, s necitlivými sekerníkmi a s dezorientovanými mladými ľuďmi. Je to jedna z Chorváthových najpozoruhodnejších kníh, dokazujúca šírku aj hĺbku jeho tvorivého rozpätia a historickú zodpovednosť kritika pred kultúrnym vývojom. Z analyticko-syntetických hľadísk sa v šesťdesiatych rokoch púšťa do vysvetľovania diela svojho rovesníka Jána Kostru v publikácii Básnicke dielo Jána Kostru (1962) a potom aj priekopníka nášho socialistického umenia v monografii Literárne dielo Jána Poničana (1972). V sedemdesiatych rokoch sa dostáva ku skúmaniu širších problémov, pre bratislavský rozhlas píše sériu estetických prednášok o pôvode a tvare umenia. Z nich publikuje len jednu najrozsiahlejšiu stať Socialistické umenie v etape vedeckotechnickej revolúcie (1977) v knihe vybraných článkov O literatúre. Michal Chorváth bol predovšetkým literárny kritik a kultúrny politik, ostatné aktivity boli sprievodné a doplnkové, aj keď v istom období prevládali. Napr. v päťdesiatych rokoch sa venoval editorskej práci na vydávaní staršej slovenskej literatúry, na redigovaní Hviezdoslavovej knižnice a na rozsiahlom vydávaní spisov Janka Jesenského, ku ktorým písal starostlivé doslovy. V šesťdesiatych rokoch redigoval aj monografiu o svojom rodisku Slovenskom Pravne. V šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch veľa prekladal z francúzskej beletrie. Vývojový oblúk Michala Chorvátha bol priam závideniahodný, a preto bolo jeho slovo prijímané s úctou a obdivom (B. Choma: Prípad M. Chorváth, in Pamiatka kritika 2000): zároveň treba povedať, že on osobne, vyrastajúci od mladosti medzi literátmi a komunistami, mal sklony k bohéme a ku geniálničeniu, spoliehal sa na svoj talent, či už básnický, politický a kritický, obdivovaný takisto básnikmi Novomeským a Kostrom, ako aj mladšími literátmi a nadrealistami; preto sa vyjadroval nezmlúvavo až ostro, o oportunistoch aj pohŕdavo. Preto tiež nechápal, ako mohla u nás prísť taká pohroma na ľavicových intelektuálov a najmä davistov, ku ktorým sa ochotne priraďoval, a v polovici päťdesiatych rokov zatrpkol. Koncom toho decénia sa obracal znova k poézii, epigramom, k histórii rodného kraja. Akoby nechcel písať o potácajúcich sa básnikoch, o pritláčaných prozaikoch a dramatikoch. A začiatkom sedemdesiatych rokov prechádzal k spoločenským úvahám a k umeleckej teórii. Napokon pred svojou sedemdesiatkou chcel vydať zozbierané básne, kritiky, eseje i teoretické úvahy, chcel sa predstaviť svojmu národu celý, teda chcel vydať počet zo svojho života. Ešte v roku 1972 odstúpil pre nesúhlas s normalizáciou v 70. rokoch z postu poslanca SN FZ ČSSR a odišiel na dôchodok, názorové rozpory s vedením KSS znamenali jeho sledovanie a okliešťovali jeho účasť na verejnom živote; aj tak pozoruhodné boli občas uverejnené satirické epigramy v Pravde a Slovenských pohľadoch (do SP zásluhou šefredaktora A. Matušku), potom do konca 70. rokov postupne sa prehlbujúca izolácia, ktorú sa síce snažil prekonávať prekladmi z Balzaca. ale nik sa neodvažoval mu ich vydať – ani vo vydavateľstve, ktoré ako povereník po vojne zakladal. V tomto období vrcholil i jeho vzťah k priateľovi grafikovi Kolomanovi Sokolovi, ktorý emigroval do USA v roku 1948. Zachovali sa listy prakticky len Sokolove, z ktorých vyznieva, že to bol priateľský vzťah dvoch úprimných pováh, dvoch umelcov – výtvarníka a básnika –, ktorí, odkedy sa stretli (prvýkrát v Prahe v r. 1935), stále si mali čo povedať o živote v umení. Prvé obdobie ich korešpondencie charakteristické viacstránkovými listami majstra Kolomana nastalo po odchode Sokolovcov do Mexika v máji 1937 a trvalo do marca 1939, keď bola Praha okupovaná nacistickými vojskami a korešpondencia sa začala sledovať a cenzurovať. Stretli sa po vojne, v roku 1946 v Bratislave, kam Sokol pricestoval s rodinou z New Yorku, ale hádam dovtedy najúspešnejší slovenský výtvarník svetového významu i ocenenia nemal súdené pôsobiť na domácej scéne, hoci pre to vyvíjal maximálne úsilie, vydržal len do jesene 1948 a potom sa cez Paríž vrátil do New Yorku. Vzťahy v minulosti také bezprostredné a bohaté sa pretrhli na 18 rokov a po roku 1966, keď obnovili korešpondenciu, ich sen spolu tvoriť výtvarnú poéziu sa nenaplnil a ich priateľský vzťah sa vyvíjal v súbežnom vytváraní dvoch snových krajín – Kaburaby majstra Sokola z 50. – 90. rokov, prežitých v Bryn Mawr, pri Philadelphii, a rozvíjanie prírodno-krajinných a mestských prvkov v poézii M. Chorvátha, ktorý v rokoch 1957 – 1981 trávil svoj život striedavo v Bratislave a v Slovenskom Pravne pri Martine – obaja však v pozícii zavrhnutých umelcov tvoriacich v úplnej izolácii a pre seba. A tak spoločenské pomery neumožnili ich spoločný pobyt a tvorbu, o ktoré najmä Sokol prejavil značný záujem – sám už Slovensko po r. 1948 nenavštívil, iba pozval Chorvátha na návštevu USA v roku 1968, ktorá sa neuskutočnila. Keď Chorváth v roku 1982 nečakane zomrel, vydavateľstvo Slovenský spisovateľ po jeho smrti zastavilo ďalšie vydávanie jeho spisov. Jeden zväzok Choma ešte po veľkých útrapách vo vydavateľstve pripravil, ale akoby sa po ňom zľahla zem v duchu normalizátorskych požiadaviek doby. A po 1989 vo VSS sa v „normalizácii“ pokračovalo – toto je dôkazom, že na Slovensku sa nič nezmenilo. Prípad Michala Chorvátha čnie dodnes ako výčitka ľavicovému táboru (– ak také niečo v posledných rokoch existovalo – pozn. autora). Teraz niet ambície zdvihnúť jeho prápor, niet ani snahy o spravodlivosť. Tento vek je hanebný. (B. Choma: Prípad M. Chorváth, in Pamiatka kritika 2000.) Ak by sme krátko odpovedali na otázku, aký je odkaz Romantickej tváre Slovenska, ale i Otrávenej generácie dnešku, môžeme konštatovať – nič nové pod slnkom: „Ľud opustený, inteligencia, politici egoistickí, nevzdelaní.“ A romantizmus súčasnej slovenskej politiky iba prehlbuje nedôslednosti, ktoré sa vlečú slovenskými dejinami od čias štúrovcov, a pritom by už bolo načim na národa roli dedičnej zasiať semä dôslednej racionality, ktorá žne úrodu po Európe na západ od našich hraníc bez ohľadu na to, či pri tom niekto vykročí najprv ľavou, či pravou nohou.