Zatiaľ neviem, čo ma neprestane znepokojovať
Cítite sa ako spisovateľ? Pozor, nechcem vás urážať a nechcem ani seba zhadzovať kladením blbých otázok. Myslel som to takto: vydali ste svoju prvú knižku, čitatelia a kritici vás budú považovať za spisovateľa. Ste s touto rolou stotožnený, alebo máte od nej odstup? - Áno, cítim sa ako spisovateľ, aj keď nie priamo ako Lev Nikolajevič. Je to však určite spôsobené tým, že mi vydali knihu a ja píšem ďalej. Keby mi vydali CD, asi by som sa považoval skôr za hudobníka, taký som ja. Ale teraz pravdu: považujem sa za človeka s určitou dávkou literárneho talentu, no písanie je mojou životnou prioritou iba tých pár okamihov okolo pol druhej v noci, keď tvorím. Dôverujete spisovateľom? Ktorému najväčšmi? - Peniaze by som im asi nepožičiaval, ale najväčšmi dôverujem spisovateľom, z prác ktorých poznať, že majú čo povedať a navyše to dokážu robiť umelecky pôsobivo. To znamená, že l´avantgarde pour l´avantgarde a podobné exhibície ma neoslovujú. Kritérium sa dá vlastne aplikovať na hocaké umenie – občas sa podarí vyjadriť starú pravdu novými prostriedkami, niekedy zasa nový obsah tradičnými prostriedkami a v najojedinelejších prípadoch vznikne symbióza originálneho motívu aj formy. Je ťažké určiť, ktorý spisovateľ mi poskytuje najviac takých lahôdok, lebo čoraz väčšmi sa presviedčam o tom, aké nepredstaviteľné množstvo dobrej literatúry vzniklo a stále vzniká. Možno ju nájsť dokonca aj medzi klasikou. Ak sa uspokojíte s pár námatkovými menami, tak povedzme Salinger, Dostojevskij, Vian, C. S. Lewis, Tolstoj, Shakespeare a veľa ďalších. Fíha, teraz, keď sa pozerám na tie mená, došlo mi, čo majú skoro všetci spoločné: nevyhýbajú sa základným otázkam života, ktoré si musí riešiť každý človek, a pritom nenudia. V názve vášho debutu žiari slovo „paranoja“. Tá na umelcov často pôsobí inšpiratívne. Oplodňuje fantáziu. Afinitu k surreálnej fantazijnosti a možno aj k žánru sci-fi cítiť aj z vašich poviedok. Uvažujete o vedeckofantastickej próze? Ozaj, ako vidíte budúcnosť ľudstva? - Jeden projekt vedeckofantastickej prózy práve o budúcnosti ľudstva, či skôr jednej jeho vrstvičky, som naozaj zvažoval a možno sa k nemu raz dostanem. Boli časy, keď by som to automaticky zavrhol ako šialenstvo, lebo myslím, že na dobré dielo v pokleslých žánroch musíte byť naozaj majster, ale teraz sa na to dívam aj z iného uhla: určitý nápad si vyžaduje určitú konkrétnu formu. Samozrejme, žiadni zelení mužíčkovia nehrozia, lebo aj paródia na sci-fi je už pomerne dosť vyčerpaná. Budúcnosť ľudstva vidím tak, že sa bude ďalej rozširovať priepasť medzi zdravou rozumnosťou a spoločensky prijímanou nepríčetnosťou. „Spoločensky prijímaná nepríčetnosť“ – to znie fakt dobre. Ale teraz rýchlo späť k paranoikom... Paranoik je v istom zmysle vo výhode. Kalkuluje s viacerými možnosťami, obáva sa ich, ťažko ho niečím prekvapiť. Vlastne je to majster prežitia. Kto je väčší paranoik – vaše postavy, alebo ich autor? - Určite postavy, mňa ešte stále možno niečím prekvapiť. A som oveľa spoločenskejší. Ale to zdanie autobiografickosti je pôsobivé, však? Pripúšťam, že pocit frustrácie z nezapadania niekde vo mne zrejme musel byť, ale dnes už nachádzam úplne iné veci, keď nazerám do svojho vyvetraného vnútra. Najstaršie pasáže z knihy majú totiž viac než desať rokov. Poruchy v komunikácii. Neschopnosť prispôsobiť sa, uhádnuť kód prostredia. Pomerne častá téma. Aj vy ste sa ňou nechali zvábiť. V čom sa váš pohľad odlišuje od optiky ostatných spisovateľov? - Chcem dať čitateľom spojenie príjemného s užitočným, v tomto prípade zábavného so závažným, za cenu jedného. Jasné, pocity odcudzenia a poruchy komunikácie... kto by si to bolestne neuvedomoval. Lenže u mňa to nikdy neústi do depresívnej beznádeje. Skôr sa z toho treba vysmiať, aby sme videli nielen tento smutný stav, ale aj to, kde sa robí chyba – realita za týmito absurditami je totiž iná, lepšia a dôležitejšia. Humor je podľa mňa jednou z foriem mystiky. (Nesmejte sa, literárni kritici!) Vnímate svet ako miesto, kde je paranoja opodstatnená? - Iba ako východisko, v žiadnom prípade nie cieľ poznania. Pokúšam sa nemať „príliš málo paranoje“ v tom pozitívnom zmysle, že keď sa chce človek vyvarovať omylov a prežiť každú sekundu života správne, opatrnosti nikdy nie je dosť. Takže nejde o striehnutie na mikrofóny všité do papúč či kamery skrývajúce sa v listoch rododendronu, skôr o vlastné reakcie na vonkajšie podnety, povedzme rovno pokušenia, ktorých je každý deň dosť. Inakšia paranoja by bola zdraviu škodlivá. Aký máte vzťah k cestovaniu? - Cestovanie je ohromná vec, aj keď moje nadšenie preň dosť ochladlo, odkedy bývam v krásnom prostredí. Okrem splavov riek mám najradšej vlaky. Viem, bývajú špinavé a často meškajú. Ale nebývam aj ja sám niekedy špinavý a nemeškám dosť často? Dokonca som niekedy aj vykoľajený. Veríte v existenciu globálnych konšpirácií? A čo mimozemšťania? A čo boh, ako s ním vychádzate? - Vychádzam s ním natoľko dobre, že ho píšem s veľkým písmenom (a ani veľkosť písma 72 by zďaleka nebola postačujúca). Mňa Boh dosiaľ iba hýčkal, rozmaznával, obsypával darmi, ale ani keď nie je všetko ružové, nechcem reptať. Šéf je tu On, bez Neho by sme neboli nič, aj keď sa rozdrapujeme. Pevne verím, že z toho úseku cesty, ktorý mám prejdený a dobre osvetlený, sa už celkom na štart nevrátim, hoci dlhší úsek je ešte predo mnou. A globálne konšpirácie ma možno začnú zaujímať až po tom, keď sa mi podarí odstrániť niektoré vlastné sebaklamy. Z vášho debutu vyplýva, že máte celkom vycibrený zmysel pre humor a detail. Nenapadlo vám, že by ste to dosť dobre mohli využiť v kabaretných žánroch? - Mal som dosť vecí v rádiu a trošku aj v televízii, ale o tento humor zrejme nie je na Slovensku dostatočný záujem. Momentálne tiež píšem čosi dramatické, fraškovité. Sú to väčšinou zákazky. Keby som bol znova študentom a mal okolo seba podobne založených tvorivých ľudí, možno by som sa do toho pustil osobne, ochotnícke skúšky by sme mávali v utorok a štvrtok, lebo v stredu a v piatok by som hral s nejakou kapelou, no a víkendy by patrili fanynkám. Ale mne sa späť do minulosti akosi nechce, teraz mám fajn život, v ktorom mi nechýba kabaret ani nič iné. Vaša spisovateľská vynaliezavosť triumfuje najmä v rovine lexikálnej a syntaktickej, čo čitateľovu pozornosť fragmentarizuje a presmerúva z väčších plôch na menšie. Čo ste tým sledovali? A čo ste sledovali čudesnými menami postáv? - Tú fragmentizáciu a permanentnú nadľahčenosť som v prostredí našej literárnej kritiky už dopredu tipoval na istý hendikep a samodeštrukčný prvok, lebo Slováci, ak si môžem ešte pred olovrantom dovoliť malé zovšeobecnenie, zvyknú považovať to, čo sa netvári seriózne, za plytké, umelecky menejhodnotné. A pritom práve vtip dokáže často vyjadriť najkrutejšie pravdy. Môj predpoklad sa už čiastočne potvrdil, lebo zopár ľudí sa pri čítaní naozaj len skĺzlo po povrchu, ale na tom nezáleží. Túto knihu som chcel napísať takto a basta! Kým mi niekto nedokáže, že máme dostatok neprvoplánovej humoristickej literatúry, nepripustím, že vydať Paranoju v takomto štýle bolo plytvanie papierom. Použitie bizarných mien je už trochu spornejšie – príliš čitateľov polarizovalo. Jedni si to nevedeli vynachváliť, druhí z toho mali tráviace ťažkosti. Prečo som ich použil? Na rozdiel od lexikálnej a syntaktickej komiky bol toto určitý priestor na roztopašnosť zvukomalebnosti (resp. antizvukomalebnosti), ale keďže ich nepovažujem za dôležitý prvok mojej tvorby, asi sa ich v budúcnosti bez veľkých sĺz vzdám. Jedine, že by sa niektorý z hrdinov ešte objavil v ďalšej poviedke – mimochodom, začal som na strednej škole so sériou príbehov o Fruktóznom Emilovi. Napíšete v dohľadnej dobe aj román, alebo ste odhodlaný vytrvať pri menších formách? - Odhodlanosť mi našťastie chýba. Dúfam, že iba v tomto. Ale konkrétne plány do budúcnosti prezrádzam nerád – iba keď sa nekontrolujem. Máte nejakého koníčka? Sú spisovatelia, čo radi varia, lyžujú, posilňujú, šoférujú, piplajú sa v záhrade, alebo sa paprú na chate... Ako je to s vami? - Radšej neotvárajme túto pandorinu skrinku, ja by som vedel koníčkami stráviť aj deväť životov. Relax musí byť. Je to, pravdaže, hrozná chyba – zaujímavých vecí je veľa, ale času málo, preto by som spravil lepšie, keby som sa fanaticky zameral na jedno a dosiahol v tom neprekonateľnosť. Ale na druhej strane, kto by sa nevenoval aspoň hudbe, keď je tak neodolateľne melodická? Dôverujete politikom? Pýtam sa v súvislosti s poviedkou V nadživotnej veľkosti. - Dôverovať politikom? Prepáčte, ale nerozumiem otázke. Čo vás na Slovensku znepokojuje okrem toho, čo vás nikdy neprestane znepokojovať? - Zatiaľ neviem, čo ma nikdy neprestane znepokojovať, lebo človek sa stále učí, ale okrem toho ma na Slovensku znepokojuje veľký výskyt kliešťov. Každý rok chytím aspoň tri. Zhováral sa Peter Macsovszky Michal Švec sa (1975) zapájal do súťaže Literárny Zvolen, v ktorej sa každoročne umiestňoval na popredných miestach v kategórii próza. Po štúdiu angličtiny a dejepisu na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity sa zamestnal ako stredoškolský učiteľ v Banskej Štiavnici. Okrem sporadického časopiseckého publikovania (Dotyky, Národná osveta) a ďalších úspechov v súťažiach (Pôvodná rozhlasová tvorba humoru a satiry, Poviedka 97 a i.) sa na dva roky stal pravidelným prispievateľom a spoluautorom banskobystrického rozhlasového Sobotníka. Knižný debut Príliš málo paranoje mu vydal K. K. Bagala v roku 2004. Ide o zbierku deviatich poviedok, v ktorých sa snažil rôzne témy – od závažnejších ako Boh, život, diktatúra... až po tragikomické ako sex či šoubiznis – podať príťažlivým a zábavným štýlom. Je ženatý a má dcéru.
