Trkotárium
Americká rocková skupina Green Day po celom svete výborne ťaží z aktuálnych protiamerických nálad. Ich najnovší album, honosiaci sa jednoduchým, veľavravným a úderným názvom American Idiot zaujal masy aj tých, ktorí doposiaľ netušili, že niekde v Štátoch, takmer v garáži, brnká nejaká lahodne zmäkčilá, post-neo-punková trojka. Spevák, Billie Joe Armstrong, berie seba a svoje výroky náramne vážne. Veď aj má prečo. Zjav je to sugestívny, hlas má mocný, jeho naštvanosť je nahriata na správny stupeň a mieri do čierneho. Z antiamerikanizmu pozoruhodne dobre ťaží aj nemecký, dobre vysterilizovaný odvar z legendárnej slovinskej kapely Laibach. Chlapci z Rammsteinu vsadili na vždy úspešnú kartu sviatočne radikálnej paušalizácie. Vo svojom známom hite zosmiešnili výdobytky americkej civilizácie tak, že väčšmi sa azda ani nedalo. Ale, samozrejme, len v intenciách salónneho bontónu. „Ľavičiarsky“ nám naznačili, že už (opäť raz) nežijeme v jednom veľkom svete, plnom mnohých malých a svojbytných svetíkov, ale v jednej globálnej Amerike, v ktorej sledujeme filmový podvrh o ceste na Mesiac, pričom v príjemnej spoločnosti Myšiaka Mickeyho konzumujeme hranolčeky a Coca-Colu. A vôbec nezáleží na tom, či žijeme v tieni irackých rafinérií, iránskych mešít, v kambodžskom džungľovom chráme, alebo kdesi medzi Masajmi... Antiamerikanizmus je biznis amerického štýlu. Niečo o tom vie aj milý provokatérsky tučko Michael Moore. Nebyť takej Ameriky, teda takých Spojených štátov, aké boli a ešte stále možno sú, ani Moore, ani Green Day, o Rammsteine ani nehovoriac, by si asi sotva kopli do lopty. Možno by sa živili drhnutím okien v nejakom zapadlom nevadskom car-wash... Vždy niekto žije z niekoho. Taký je základný (príživnícky alebo hostiteľský?) zákon existencie na tejto planéte. Jedenásty september roku Pána (Demiurga) dvetisícjeden bola výborná reklamná performancia. Oči sveta sa upriamili na Ameriku. Nikto však nepodľahol žiaľu nadlho. Okrem príbuzenstva usmrtených. Slzy na ostatných kontinentoch zaschli a dlhodobo tlejúce protiamerické nálady sa vystupňovali. Zábavnému priemyslu to jednoznačne prospelo. Najlepšie sa žije z nešťastia druhých. Green Day majú na svojom novom albume krásnu baladu Wake Me Up When September Ends. Je to jedenásta (!) skladba. Dojímavá. Vráti slzy do obehu. Politika na tomto albume však podľa speváka nehrá prvé husle: „Je to skôr o ľudských vzťahoch, ktoré narúša všeobecný chaos okolo. Nechcel som ľuďom kázať, ako žiť bez smradľavých politikov.“ Ešteže tak. Jedenásty september nie je reklamou na Ameriku a jej biznisproblémy, antiamerikanizmus nie je obchodný artikel, Green Day nie je produkt antiamerikanizmu a tento text nie je reklamou na najnovší album skupiny Green Day.
