Brnknite si na city
Príjemná, rozsahom neveľká, presne stostranová kniha Ide dravec tvrdo na vec približuje humoristu a satirika Vlada Bednára z mnohých strán. Pretože šťastie praje pripraveným a Peter Glocko ml. sa venuje tvorbe Vlada Bednára systematicky už od vysokoškolského štúdia, bol dobre pripravený pohotovo zareagovať na nečakanú ponuku pripraviť o ňom monografiu. Polovicu rozsahu tvorí jeho interpretácia a analýza tvorby Vlada Bednára, druhú polovicu rozhovory s Igorom Hochelom, Tomášom Janovicom a Kornelom Földvárim a spomienky blízkych priateľov Vlada Bednára, napríklad Vladimíra Popoviča (tiež autor ilustrácie na obálke a Bednárovho portrétu na frontispice), Eugena Gindla, Mariána Vaneka, Mikuláša „Maňa“ Hubu či Pavla Lizoňa. Záver knihy obsahuje niekoľko fotografií a dokumentov. Na jednej z fotografií sa Bednár neuveriteľne podobá na Woodyho Allena. Jeho spôsob života bol však presne opačný. Allen, dieťa predmestia, bol natoľko fascinovaný Manhattanom, až sa stal jeho živým maskotom a prírody sa zrejme dôsledne štíti. Bednár, mestské dieťa, unikal pri každej možnej príležitosti do prírody a na dlhé dobrodružné výpravy dokázal strhnúť i priateľov, ktorí by bez neho asi nevideli dôvod opustiť útulné kaviarničky. Vlado Bednár sa narodil 11. februára 1941. Jeho otcom bol Štefan Bednár, maliar, karikaturista, protifašistický bojovník a okrem iného aj ilustrátor Iľfa a Petrova. Presne v duchu týchto autorov Vlado Bednár viedol ako jeden z trinástich šéfredaktorov legendárnu prílohu Mladej tvorby: Infarkt – magazín nenáročného diváka pre otázky zlatej strednej Európy. Ako nezúčastnený pozorovateľ mám pocit, že bol najrovnejší medzi rovnými, ale to najlepšie vedia ostatní dvanásti rovní. Napriek tomu, že zomrel mladý (17. januára 1984), zostalo po ňom výnimočné mnohorozmerné dielo, vážne i vtipné, trpké i detsky radostné. On sám sa považoval za spisovateľa – desaťbojára. Ako bystrý pozorovateľ, ale zvedavý a zraniteľný bohém, však najviac inklinoval k humoru a absurdite. Písal rovnako presvedčivo pre dospelých i deti, dokonca tak dobre, že i dospelý čitateľ si s pôžitkom prečíta detskú knihu. Podľa Tomáša Janovica, ďalšieho majstra dospeláckej i detskej literatúry, bol labužníkom slova, ale bol disciplinovaný, literatúru považoval za rozhovor, a byť disciplinovaný znamenalo preňho zhovárať sa tak, aby každé slovo správne o(slovo)valo. Bednár bol vynikajúci štylista, hravý, presný, originálny, vždy v bezprostrednom kontakte s čitateľom. Napríklad nie príliš originálna myšlienka z mnohých kníh: Akákoľvek podobnosť so skutočnými osobami a udalosťami je čisto náhodná má v Bednárovej interpretácii takúto podobu: „Toto dielo nemá so skutočnosťou nič spoločného, žiadna postava nie je pravdivá. Ani živá nie je. Podobnosť nie je ani čisto náhodná. Nikto z mojich postáv nežil, nežije a nebude žiť. Nič v diele nie je pravda, všetko je vymyslené. Postavy a situácie som si vydumal vo voľnom čase sám. Vycumľal som si to všetko z prsta, druhého od kraja na ľavej ruke. Hrdinovia sú objavom mojej fantázie. Keby sa niekto predsa len cítil dotknutý alebo, nedajbože, urazený alebo, nedajbože, by sa mu niektorá z postáv podobala, prídem osobne odprosiť do bytu. Nedajbože.” Už prvými knihami zaujal i najnáročnejších čitateľov. Divné hrušky s divnou chuťou a Nebrnkaj mi na city sú sugestívne generačné výpovede hľadania slobody v morálne deformovanom konvenčnom prostredí. Popri detských knihách napr. Dobrodružstvá troch mudrlantov a Veľká dobrodružná vlastiveda mu vyšli koncom sedemdesiatych rokov dva satirické romány Vajce v stodole a Koza. O Bednárovej tvorivej invencii a systematickosti svedčí i to, že šesť kníh vyšlo až po jeho smrti. Poslednú z nich, Pevné lano, zostavil z rukopisnej pozostalosti Tomáš Janovic, ktorý spolu s Bednárom, okrem iného, napísal aj niekoľko divadelných a rozhlasových hier. Tvorbu Vlada Bednára často porovnávajú s tvorbou Iľfa a Petrova. Nie pre vonkajšiu podobnosť, ale pre rovnako ostrý pohľad na spoločnosť a dobu s úsmevným nadhľadom. Nepotreboval si, a ani ho nenapadlo, prihriať svoju polievočku ako „výrobca šťastia“ baťko Mináč. Bednár mal jasno v tom, čo je humor a satira, čo od nich možno očakávať: „Žiaľ, väčšina ľudí, aspoň si to myslím, nevie, čo je to satira. Mnohí ju považujú za istý druh humoru, veselého, bujarého, postihujúceho určité vrstvy obyvateľstva, ako sú lekári, mäsiari a podobne. Ibaže ide naozaj iba o humor. Satira je krutá, nekompromisná, neradostná a predovšetkým – surová. Satira, to je Goya a jeho Španielsko. Je to niečo ako podrezanie vlastných žíl. Obrazne povedané, je to zúrivosť, ale zároveň i krása, o ktorej málokto vie.“ Vlado Bednár však nebol iba spisovateľ, bol predovšetkým večne nespokojný dobrodruh, vášnivý hubár, milovník prírody, zakladateľ mnohých spolkov a tiež ich predseda, či skôr ataman, ako sa nechal titulovať a aj sám sa tak tituloval. V tých časoch, keď bolo všetko prísne sledované a organizované, to bol prejav slobody i radostnej mystifikácie. Klub škodoradostných, Slovenské hubárske tovarišstvo, Národná geografická spoločnosť či Majstrovstvá sveta v nočnej mykológii by síce dnes mohli oficiálne existovať, ale určitú recesiu z nich ešte stále cítiť. Ale možno aj Bednár by bol prekvapený, keby videl na frekventovanej bratislavskej ulici tabuľku s nápisom Slovenský národ, s. r. o. Videl som ju pred pár rokmi, keď som šiel náhodou nedávno okolo, už tam nebola. Buď sa odsťahoval alebo ... veď to bola eseročka! Pamätníci zvažujú, ako by sa Bednár správal po roku 1989, či by sa angažoval verejne, či dokonca priamo v politike. Predpokladajú, že priamy, citlivý, ale tiež vtipný až sarkastický glosátor by čoskoro nemal záujem. Nedávno, 11. februára 2005 by mal Vlado Bednár šesťdesiatštyri rokov. Z rannej puberty si pamätám obrázok Beatles, boli tam nakreslení ako šesťdesiatštyriroční – podľa názvu jednej z ich piesní. John Lennon tam bol ako usmiaty spokojný bohatý dôchodca. Obrázok šesťdesiatštyriročného Vlada Bednára nikto nerobil, ale možno by bol presne taký, ako ho nakreslil Vlado Popovič na frontispice knihy. John Lennon zomrel typicky americkou smrťou – výstrelmi z revolvera. Vlado Bednár trápnou, socialistickorealistickou komunálno-satirickou smrťou – na následky úrazu po páde do neoznačeného výkopu pre plynové potrubie. Jeho obeť nie je pravdepodobne zahrnutá do obetí zločinov komunizmu, ale lajdáckosť príslušníkov robotníckej triedy má na jeho smrti rozhodujúci podiel. Jeho smrť, podobne ako Lennonova smrť, bola pre jeho priateľov, obdivovateľov i súčasníkov hlasným zabuchnutím dverí za mladosťou a nič už nebolo presne také ako predtým. Peter Glocko ml. a jeho dvanásti spoluautori nám pripravili touto knihou skvelú predohru a je už iba na nás, aké bude pokračovanie. Niektorí určite siahnu po knihách Vlada Bednára vo svojej knižnici, ostatní môžu dúfať, že si ich budú môcť aspoň požičať, a ak budú neúspešní, môžu dúfať, že sa nájde vydavateľ, ktorý niečo vydá. Matica slovenská vydaním tejto monografie už prvý (a veľmi dôležitý) krok urobila. (Peter Glocko ml.: Ide dravec tvrdo na vec, Humorista a satirik Vlado Bednár, Matica slovenská, Edícia Knižnica Slovenských pohľadov, zväzok č. 7, 2004)
