Demokracia, rodina a... „pojechali“

Tento rok je pre Kirgizsko dvojvolebný. Aj preto sa opozícia snaží o originalitu. Namiesto oranžovej si vybrala žltú. Vraj tá je dobrá a pomôže v parlamentných voľbách, ktoré sa budú konať 27. februára 2005. Prezident Uzbekistanu, ktorý nedávno tak bravúrne zvládol svoje voľby, na margo farieb odkázal susedom: „Lepšie by bolo, ak by sa to obišlo bez žltej. Ak bude táto móda pokračovať, nebudú stačiť farby dúhy...“ Podobne sa vyjadril aj rektor Amerického inštitútu v Rusku E. Lozanskij, ktorý je spoluautorom otvoreného listu politológov a analytikov z RF a USA adresovaného v predvečer summitu v Bratislave prezidentom V. Putinovi a G. Bushovi. Podľa jeho presvedčenia „Vznik a podpora ľubovolnými politickými skupinami v Bielom dome „oranžových“ scenárov v Kirgizsku, Tadžikistane a ostatných krajinách Strednej Ázie môže znamenať vnútropolitickú nestabilitu v regióne. Nesmieme zabúdať na hrozbu náboženského extrémizmu v týchto krajinách. Toto veľmi dobre vedia v Kremli a aj v Bielom dome. Odvrátenou stranou mince je, pre aké lobistické skupiny je výhodný opak...“ Nehľadiac na strach z vetrov zmien, tieto voľby budú pre Kirgizsko iné než doteraz. Bude sa voliť nový jednokomorový parlament a medzi kandidátmi je priveľa dcér, synov, súrodencov. Kandiduje celá rodina Opozícia od kirgizskej moci požaduje, aby bolo možné aspoň tieto voľby charakterizovať ako čestné. To je v Strednej Ázii požiadavka skoro nemožná. No na rozdiel od Uzbekistanu alebo Turkménska sa jej tentoraz podarilo dať dohromady pomerne silný tím, ktorý nebude možné tak ľahko prehliadnuť, podobne ako požiadavku na čestnosť. Bývalý premiér Bakijev má v spoločnosti vysoký kredit. Medzi opozičné esá alebo tzv. tretiu politickú silu možno zaradiť aj dvoch bývalých ministrov zahraničných vecí Kirgizska R. Otumbajevu a M. Imanalieva. Opozičný kvintet dopĺňa bývalý vedúci administrácie prezidenta M. Aširkulov a exminister školstva I. Boldžurov. Tretia sila Treťou politickou silou Kirgizska sú bývalí spolupracovníci A. Akajeva, ktorí zrejme pochopili, že tadiaľ cesta nevedie. Preto sú pre súčasnú moc nebezpečnejší než doterajšia salónna opozícia bez vplyvných osobností. Moc, samozrejme, nenecháva vývoj bez kontroly a nespolieha sa na demokratickú náhodu. Ústredná volebná komisia registrovala R. Otumbajevu, neskôr však svoje rozhodnutie zmenila, v neprospech potencionálnej kandidátky a hlavnej predstaviteľky opozičného hnutia „Ata-Žurt“ (Vlasť). Dôvod bol prostý. Podľa kirgizských zákonov musí kandidát žiť v krajine nepretržite najmenej 5 rokov do volieb. A teraz pozor! Pretože bola v rokoch 1997 – 2002 veľvyslankyňou Kirgizska v Londýne a v roku 2004 predstavovala záujmy OSN v Gruzínsku, tak podľa zdôvodnenia ÚVK Kirgizska nesplnila túto podmienku. S takýmto právnym názorom sa stotožnil Ústavný súd Kirgizska. Takže občan R. Otumbajeva nemôže byť občan – kandidát R. Otumbajeva. Podobne neboli registrovaní ani iní predstavitelia opozície, bývalí veľvyslanci M. Šerimkulov, M. Abylov a U. Sadykov. Smola. Otec a syn A. Ajtmatov, terajší minister zahraničných vecí a syn spisovateľa, ktorý, nehľadiac na kmeťovský vek, pod synovým vedením veľvyslancuje v Bruseli, skutočný dôvod odmietnutia registrácie neprezrádza. Minister dokonca vyjadril ľútosť, že jeho predchodkyňa nebude kandidovať. Tiež ho zamrzeli nevytvorené volebné okruhy mimo krajiny. Zhruba 7 000 voličov nebude mať šancu vysloviť svoj volebný názor. Čo sa týka pesimistického politického scenára, na tlačovej konferencii v Moskve v polovici februára 2005 okrem iného strašil: „Ak sa nám bude vnucovať revolučný scenár, nemusí sa vyvíjať podľa Gruzínska alebo Ukrajiny, ale podľa Tadžikistanu 90-tych rokov...“ Vtedy sa v Tadžikistane rozhorela občianska vojna. Okrem strachu z novej kvality ide viac o pragmatické dôvody neregistrácie. Kandidovať bude aj dcéra prezidenta B. Akajevová. Pracovala v štruktúrach OSN v Ženeve, jej sa však výklad ÚVK netýka. Kandiduje aj prezidentov syn A. Akajev a pokračovateľ rodu aktuálneho predsedu vlády A. Tanajev. Súčasný prezident je presvedčený, že produktom volieb bude „kvalifikovaný parlament“. Opozícia a tretia sila tvrdia, že ak bude nový taký ako starý, a všetko tomu nasvedčuje, Kirgizsku bude ťažko. Tieto predvolebné reči majú svoje miesto pod slnkom v každej krajine. Aj v Kirgizsku, lenže málokto analyzuje, prečo sa vlastne Kirgizsko rozhodlo vrátiť k jednokomorovému modelu a prečo tí, ktorí formulovali a formovali starý model, sú zrazu osvietení. Generálka V auguste 2004 vznikla v meste Oš iniciatívna skupina „Za ľud – s ľudom“. Spustila iniciatívny proces, ktorého vrcholom by malo byť predĺženie prezidentských kompetencií A. Akajeva do roku 2010. Podľa súčasnej ústavy môže vykonávať prezidentské funkcie len dve volebné obdobia. A. Akajev bol zvolený prezidentom v r. 1995 a v roku 2000. Ďalšie prezidentské voľby mali byť v októbri 2005. Podľa A. Satybajeva, hlavného koordinátora iniciatívy, už majú zozbieraných 100tisíc podpisov. Na vyhlásenie referenda je potrebných 300tisíc. Čo však vraj asi nie je problém, pretože, ako sa vyjadril „On si zaslúži ostať prezidentom do roku 2010...“ A teraz pár faktov. Ak pred minulými voľbami A. Akajev fixoval svoju podporu na úrovni 30 %, tak posledné údaje hovoria o 42-percentnej podpore. Nie je ani čomu diviť sa. Privatizácia sa realizuje bez straníckej diskriminácie, sloboda slova je ako-tak dostatočná. K liberalizácii podnikania neexistujú zásadné pripomienky a prezidentov vklad k potlačeniu konfliktu v Akusaji v roku 2002 tiež nezostal bez záujmu a ocenenia. Okrem toho ho podporujú etnické menšiny. Tieto parlamentné voľby môžu, pri veľkej fantázii, teoreticky zmeniť nálady v spoločnosti. A to potom môže byť problém. Aspoň formálny. Všetko však smeruje k tomu, že sa veľa meniť nebude. Okrem jedného – opozícia a tretia politická sila budú musieť po voľbách svoje ambície upraviť. Smerom nadol. Ako to povedal J. Gagarin, keď sa odlepil od rodnej zeme? „Pojechali“! O pár dní si v Biškeku povedia svoje „pojechali“. Kam, to vie málokto, a najmä nie voliči. Určite nie k revolúcii. Otázka, pre koho je výhodná regionálna destabilita, pritom stále poletuje v povetrí. Autor je spolupracovník týždenníka Slovo