Reklama
Reklama

Správa o stave bytia: beztvarie

Po zbierkach Mikronauti (Drewo a srd, 1998) a Osnova a útok (Drewo a srd, 2000) vydáva mladá slovenská poetka a výtvarníčka Nóra Ružičková (1977) svoju tretiu básnické zbierku, veľmi príznačne nazvanú Beztvárie.
Počet zobrazení: 573
14-m.jpg

Po zbierkach Mikronauti (Drewo a srd, 1998) a Osnova a útok (Drewo a srd, 2000) vydáva mladá slovenská poetka a výtvarníčka Nóra Ružičková (1977) svoju tretiu básnické zbierku, veľmi príznačne nazvanú Beztvárie. V osobnej histórii autorkinho „písania“ je tento názov kontinuálny a má takmer symbolický charakter: z postupnosti „beztvarie / beztvárie / tvár obojstranne / maska obojstranne / príliš blízko“, ktorá magicky vymedzovala významové polohy a posuny Osnovy a útoku, ostala jedna krajnosť, jedna poloha, nielen zdôraznená a vytýčená pomenovacím gestom, ale najmä dôsledne naplnená samotnými veršami. Procesuálnosť intímneho hľadania, ktorá dominovala v predošlých Ružičkovej textoch, akoby ustrnula v dominantnej polohe Beztvária – v nemožnosti zastihnúť sa / v tvárení sa, že nie som / v popieraní seba / v smutnom odmietnutí svojho obrazu v zrkadle. Zbierku možno čítať ako lyrickú skladbu rámcovanú básnickým prológom a epilógom, ktoré sú súčasne návodom na jej čítanie a významovo ju stmeľujú. Alebo, presnejšie, možno hovoriť o identifikovaní východísk a interpretačnom usmernení čitateľa: „(možno) budem sa o seba pokúšať / ale ako a o akú?“ (s. 8). A naozaj: zbierka je pokusom o identifikáciu ja/lyrického subjektu, je hľadaním možností, ako to urobiť (metódou pokusu a omylu tak v súvislosti s vlastným procesom identifikovania sa, ako aj konkrétneho básnického uchopenia tohto aktu, o čom svedčí rôznosť /voľno/veršových foriem). „Nemám žiadnu istotu v tejto veci,“ priznáva ďalej autorka, aby následne explicitne, veľavravne a nadmieru výstižne odhalila svoju stratégiu: „najprv vykoreniť – potom presadiť / presadiť sa do slov/presadiť sa medzi slovami / zo slova sa prehovoriť/preklíčiť sa ku koreňom“. Taktika sebaodhaľovania prostredníctvom slova (textu, básne, tejto zbierky), ktorá prináša nevyhnutne protikladné výsledky: „odkrívam na vlastných koreňoch/postavím sa na koreňoch slova // odkrytá a na koreni slova / postavím sa proti vlastným pokusom“. Samotný proces sebaidentifikácie komplikuje „prudko tušiteľná istota: / sadlo na mňa nepomenovateľné“ (s. 10). Dôsledkom tohto poznania je na úrovni pozorovania množstvo dvojznačností a protikladných záverov („váham / či zima znamená / že rozhranie je blízko / alebo naopak“, s. 80; „úzkosť / rovnaký signál pre zotrvať aj utiecť“ s. 98), na úrovni stratégie nevyhnutnosť použiť viaceré postupy verifikácie, ktorých výsledkom je v konečnom dôsledku iba „ustupovanie v sebe“ (s. 104), ktoré sa, zaznamenané, stáva „mierou odcudzenia“ (s. 88). Na sebaidentifikovanie využíva autorka princíp dvojníctva („od nositeľky obrazu k nositeľke obrazu / od nositeľky mena k nositeľke oslovenia / od hovoriaceho k víťazovi / čokoľvek poviem zdvojím sa / čokoľvek poviem / od do siaham presne ale neprilieham“, s. 20), obsedantné (pokusy o) sebadeskripciu „ja“ vo vlastnom zmysle aj z pohľadu rozdvojenia („opisujem sa ako zranenie Zárez v koži Pocit bolesti, skôr monotónny ako osudový“, s. 15), spochybňovanie („lebo len tam, kde strácam svoje pevné obrysy, začínam nadobúdať zmysel“, s. 16) a princíp iluzionistu („na začiatok postavím stenu trhlinu / v ktorej som zmizla“, s. 17). Lyrický subjekt sa teda pokúša zastihnúť samého seba jednak v procese písania a procesom písania („zaklínam sa do čiary a rozpínam ju pred sebou“, s. 45), jednak prostredníctvom zrkadliacich plôch, ktoré svojím charakterom vytvárajú vhodný priestor pre uplatnenie štyroch vyššie uvedených „techník“. Ide najmä o motívy zrkadla, hladiny, masky a čepele/čiary. Ich výber, charakter a uchopenie sú – podobne ako pri motíve dvojníctva – veľmi blízke Jánovi Ondrušovi, najmä jeho Posunku s kvetom a Kľaku: „obidve ja v údive strnuli by si do očí // jedno ja – leží bez života / druhé sa nad ním skláňa – nevidieť mu do tváre // už sa dotklo a usmrtilo / dotklo sa a zabudlo / ešte raz – dotkne sa a oživí / dotkne a – zabudne“ (s. 14). Tradíciu „ondrušovského písania“ pritom Ružičková rozvíja veľmi citlivo a osobito, resp. práve tam, kde s týmito motívmi pracuje, pôsobí najautentickejšie. Celá zbierka je prestúpená tendenciou k rozdvojovaniu, protirečeniu a popieraniu, ktoré od seba nemožno oddeliť: pokus o sebaodhalenie a súčasne „ochranné gesto zakrývania“ (s. 37), pokus o pomenovanie a súčasne útek, spoznanie a odcudzenie. Aj napriek počiatočnému entuziazmu samotný lyrický subjekt v konečnom dôsledku o možnosti sebavystihnutia/sebapristihnutia v akte písania opakovane pochybuje: zdá sa, že práve touto formou sa vzďaľuje o povedané, zachádza do nenávratna (s. 51). Zbierka Beztvárie je tak predovšetkým neľútostnou správou o vlastnej existencii: prázdno sme zaplnili tým, čím sme ho zväčšili (s. 80). Autorka je poetka a literárna kritička (Nóra Ružičková: Beztvárie. Vydané vlastným nákladom, Bratislava 2004)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Mobilné telefóny a príslušenstvo
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama