Pravda o terorizme II.

Niekto by sa prípadne mohol pokúsiť považovať al-Kájdu za výplod našej rozpálenej fantázie, za prelud vykúzlený spiacou bunkou neokonzervatívnych šamanských lekárov vo Washingtone, ktorému dôverčivá tlač podala desivú látku. Proti tomuto rozporuplnému názoru sa energicky a dôvtipne stavia Adam Curtis, dobre známy britský dokumentarista, v sérii troch hodinových programov, ktoré nedávno odvysielala BBC pod názvom The Power of Nightmares (Moc nočnej mory). Na tento seriál s rýchlym spádom, ktorý sa hemží duchaplnými a vtipnými hudobnými a filmovými predelmi, sa najlepšie pozerá ako na epický politický kreslený film na spôsob Daumeira alebo Ralpha Steadmana. Fakty bez problémov ohýňa tak, aby zapadali do jeho predstavy, deformuje ich, preháňa, hrubo – a zábavne – zjednodušuje, a zároveň, ako to dokáže len kreslený film, zachytáva aj tú stránku veci, ktorá unikla aj tomu najskeptickejšiemu pozorovateľovi vojny proti terorizmu. Rozprávaním o súčasnom náraste militantného islamizmu a amerického neokonzervativizmu. Curtis prezentuje každé z týchto hnutí ako dvojníka toho druhého, ktorého ženie odpor k morálnej degenerácii, liberálnemu Západu, a ktorý je pod čarom zakladajúceho krstného otca. Tak ako islamistov inšpiroval Sayyid Qutb (1906 – 1966), egyptský literárny kritik a pôvodca prvého moderného džihádu – Míľnikov, neokonzervatívcov inšpiroval Leo Strauss (1899 – 1973). Platónova myšlienka vznešenej fikcie alebo užitočnej lži sa tu pripisuje výlučne Straussovi: podľa Curtisa to bol práve zlomyseľný Strauss, ktorý neokonzervatívcov učil, ako cynicky vyrábať mýty, aby Američanov presvedčili o tom, že sú na druhej strane dobra v ustavičnom, manichejskom boji proti všeobklopujúcim silám zla. Curtisovi neokonzervatívci – Richard Perle, Paul Wolfowitz, otec a syn Kristolovci, Dick Cheney, Donald Rumsfeld, Richard Pipes, Michael Ledeen – by mohli byť pokojne vyzbrojení maskami, čiernymi plášťami a vampírskymi zubami. Zhromaždení v temnote Fordovej administratívy sa sprisahanci najprv dohodli na zničení Henryho Kissingera, absolútneho pragmatika a obhajcu détente, a potom s Pipesom dosadeným za šéfa Tímu B enormne nafukujú hrozbu, ktorú pre Spojené štáty predstavuje sovietske Rusko. Vymyslia si pustošivú sovietsku vojenskú vý- zbroj, ktorá je natoľko tajná, že žiadna západná informačná služba nemá o jej existencii vedomosti. Nato sa zamerajú na celosvetovú teroristickú sieť kontrolovanú z Moskvy, v ktorej pôsobí IRA, Čierny september, Skupina Baader-Meinhof, Červené brigády a mnohí ďalší, financovaní a vyzbrojení ruskými šéfmi. Po páde Sovietskeho zväzu Curtisovi neokonzervatívci začnú s výrobou domácich vznešených fikcií a podarí sa im zraziť k zemi Clintona. David Brock sa objaví pred kamerami a prizná, že ho zamestnávali neokonzervatívci a pracoval z bezpečného sídla ich časopisu American Spectator ako „politický terorista“. Scéna je teda pripravená na najambicióznejší výmysel, na rozšírenie al-Kájdy z malej skupiny nasledovníkov Usámu bin Ládina na obrovskú sieť, ktorá ohrozuje prežitie západnej civilizácie, ako to vylíčili Podhoretz, Clark a prezident Bush. V roku 1996 Džamal al-Fadl, dezertovaný sudánsky defraudant, povedal svojim americkým vyšetrovateľom všetko, čo chceli počuť. Potrebovali sieť, tak im dal sieť. Potrebovali dobrého lídra, tak im dal bin Ládina. Aby bin Ládina mohli stíhať podľa amerických zákonov o organizovanom zločine, Američania potrebovali meno firmy pre bin Ládinovu organizáciu: nazvali ju al-Kájda alebo základňa pre operácie. Podľa Curtisovho rozprávania teda al-Kájda začala fungovať ako právny výmysel z dielne USA. *** Neokonzervatívnym výrobcom mýtov, ktorí dnes sedia vo vedúcich vládnych pozíciách, 11. september uľahčil úlohu pri obsadení al-Kájdy do úlohy Ríše zla, ktorú pôvodne plánovali pre Sovietsky zväz – tú istú globálnu sieť, s tou istou centrálnou kontrolou a s dablérom Kremľa nachádzajúcim sa na afgánskom vidieku. Ich problém bol podľa Curtisa takmer úplný nedostatok priameho dôkazu. V Moci nočnej mory Donald Rumsfeld vyzbrojený umeleckou schémou pozoruhodnej podzemnej pevnosti, ktorú mali podľa všetkého nájsť v pohorí Tora Bora, vysvetľuje zázraky tohto miesta Timovi Russertovi: bludisko spální a kancelárií, ventilácia, telefón a počítačové systémy, tajné východy, vchody na prízemí, cez ktoré prejdú celé tankové flotily. Rumsfeld uvádza: „A nie sú tu len po jednom, je ich tu veľa.“ Po príchode k pohoriu Tora Bora sa ukáže, že jeho legendárne jaskyne sú len jaskyne. Malé, tmavé, neupravené, prázdne, s výnimkou niekoľkých krabíc s muníciou. Krátko nato sa objaví Bush a prehovorí k národu: „zmarili sme plány teroristov v Buffalo – a Seattle – Porlande – Detroite – Severnej Karolíne – Tampe, Floride... Sme pripravení zastaviť nepriateľa ešte pred tým, ako zaútočí na náš ľud.“ Avšak každý prípad Bushovho zoznamu spiacich buniek, ktoré sa ťahajú z jedného pobrežia na druhé, sa na súdoch rozpadol na kusy alebo vyústil do obvinení z relatívne triviálnych činov. Najlepší dôkaz, ktorý mohla FBI vytiahnuť, pozo- stával z takých inkriminujúcich vecí, ako je turistická videonahrávka návštevy Disneylandu, e-mail od Muchtu al-Bakriho, ktorým sa lúčil so svojimi americkými priateľmi, pretože odchádzal do Bahrajnu oženiť sa, čo FBI považovala za zakódovanú správu o tom, že al-Bakri plánoval uskutočniť samovražedný bombový útok na Šiestu flotilu USA, ako aj niekoľko škaredých čmáraníc v plánovacom denníku dávno zosnulého schizofrenického Jemenčana, ktoré boli interpretované ako mapy teroristov americkej leteckej základne v Turecku. Curtis tvrdí, že al-Kájda je „fantómový nepriateľ“. Jej „skrytá teroristická sieť“ je ilúzia horlivo podporovaná politikmi, ktorí hrajúc na strunu našich obáv z predstavovanej budúcnosti sa cynicky chopili zásady, podľa ktorej „tí s najtemnejšími predstavami budú najmocnejší“. Tento argument sa oplatí predostrieť (aj s nádejou, že niektorá smelá americká sieť sa odváži sledovať Moc nočnej mory), má však jednu formálnu chybu. „Organizácia al-Kájda neexistuje,“ tvrdí jeden z Curtisových korunných svedkov, Jason Burke, Al Qaeda: Casting a Shadow of Terror (Al-Kájda: Vrhajúc tieň teroru), vo vrcholiacej časti poslednej epizódy. Išlo o poznámku, ktorá vyvolala obdivné povzdychy neveľkého amerického obecenstva, ktorému som ukázal tento seriál. Môže to byť pravda, pokiaľ až zachádza, on však nezachádza až tak ďaleko, ako samotný Burke vo svojom článku uverejnenom v časopise Foreign Policy (číslo máj/jún 2004), kde píše: „Štruktúra, ktorá bola v Afganistane vybudovaná, bola dnes zničená a bin Ládin a jeho spoločníci sa rozutekali alebo boli zadržaní alebo zabití. Centrum islamského militantizmu už neexistuje. Svetový názor podľa al-Kájdy, resp. ‚al-Kájdizmus‘ naberá na sile každým dňom. Táto radikálna internacionalistická ideológia, ktorú podporuje protizápadná, antisionistická a antisemitská rétorika, má podporovateľov medzi mnohými jednotlivcami a skupinami, ktorých časť je určitým spôsobom prepojená na bin Ládina alebo jeho súpútnikov. Oni len poslúchajú jeho pokyny, modely a metódy. Konajú v štýle al-Kájda, súčasťou al-Kájdy sú však len vo veľmi širokom zmysle slova. Práve preto izraelské informačné služby uprednostňujú skôr pojem „medzinárodný džihád“ namiesto „al-Kájda“. Ak dôjde k ďalšiemu obrovskému teroristickému útoku na Spojené štáty, nebude veľmi záležať na tom, či útočníci budú z al-Kájdy alebo či to budú jej podporovatelia: bin-Ládin prežije ako inšipirujúci ľudový hrdina. Politické príčiny a teologické ospravedlnenia džihádu sú rovnako živé ako kedykoľvek v minulosti. Na takých miestach, ako je mešita s ošumelou vitrínou v Harburgu (časť Hamburgu), kde Mohamed Atta a jeho spoločníci prišli k svojmu samovražednému poslaniu, jedovatý sen pustošivej pomsty Veľkého Satana bude určite i naďalej ovládať mysle zazobaných a technologicky vyspelých mladých ľudí urazených politikou a aktivitami USA na Blízkom východe a vzrušených náboženskou vierou čerstvej a divokej životnej sily. (Ako na týchto stránkach minulý apríl napísal Max Rodenbeck, obávaná puritánska, salafistická odnož islamu, ktorú praktizuje bin Ládin a jeho nasledovníci a konkurenti, je moderné, reformistické hnutie v plnom rozkvete, aj keď reformácia je len ťažko tým, čo má Podhoretz na mysli pod náboženstvom). Ak oni sú tým fantómom, potom sa fantóm nachádza veľmi blízko a je z mäsa a kostí. V rámci nedávnej kampane nám skupiny Tawhid a Džihád Abú Musaba-al Zarkáwího, ktoré pôsobia na nezistiteľných miestach v Iraku, poskytli na videokazete nepredstaviteľné, hrozné obrazy terorizmu v akcii či civilných zajatcov so sťatou hlavou, vrátane Američanov. *** Curtisove filmy sú presvedčivé v tom, ako zobrazujú márnosť celkového konania v súčasnej vojne proti teroru – posadnutosť ničivými pomyselnými sieťami, predstieranie boja proti teroristom v zahraničí, aby sa zamedzilo ich útokom na nás doma, dojem toho, že prenikavú predstavu možno utnúť len vtedy, ak bude dolapený aj jej autor, a nebezpečená záľuba v promiskuitnom sledovaní iných. S pomocou federálneho grantu vo výške 5,1 milióna dolárov mesto Chicago vynakladá 8,6 milióna dolárov na systém moderných videokamier vybavených softvérom, ktorý spustí alarm, keď kamery zachytia potulujúcich sa ľudí, osoby túlajúce sa okolo verejných budov alebo zastavujúce svoje autá na krajniciach ciest. „Každý, kto sa prechádza na verejnosti, je pravdepodobne neustále sledovaný,“ uviedol Stephen Kinzer v The New York Times. Ministerstvo vnútornej obrany je spolu s FBI a s ministerstvom spravodlivosti zodpovedné za Operáciu predátor, ktorej cieľom je vystopovanie pedofilov prostredníctvom internetu – pravdepodobne preto, lebo pedofili, ktorých občianske slobody neuznáva takmer nikto, sú ideálnym pokusným králikom pre drastickejšie praktiky špionáže v pomyselnej počítačovej sieti, cez ktorú by sa dali dolapiť teroristi. Ak aj presun Richarda A. Clarkea z Národnej bezpečnostnej rady na pozíciu poradcu pre oblasť bezpečnosti v kybernetickom priestore najprv vyzeral ako degradácia, pravdepodobne o degradáciu nešlo: prostredníctvom našich e-mailov, zdieľaných súborov a návštev podozrivých internetových stránok sme, samozrejme, oveľa viac identifikovaní ako príslušníci al-Kájdy, akoby sme sa snažili potulovať okolo vysokých budov. Keď riaditeľ FBI Robert Mueller vyhlásil, že Operácia predátor „vysiela jasnú správu o tom, že digitálny priestor neposkytne útočisko tým pedofilom, ktorí striehnu v sieťach. Budeme vás identifikovať. Budeme vás prenasledovať. Dostaneme vás pred spravodlivosť.“ Vzhľadom na zapojenie ministerstva vnútornej bezpečnosti do tejto akcie je nepravdepodobné, že mal na mysli len pedofilov resp. najmä pedofilov. *** Vo svojej súčasnej podobe je vojna proti terorizmu nenormálne drahé a veľmi málo produktívne úsilie nájsť, chytiť a zabiť zloduchov po celej zemeguli. Jej úspechy sú sotva menej náhodné alebo z dlhodobého hľadiska viac efektívne, ako tie, ktoré by dosiahla čata mužov vyzbrojená plácačkami na muchy, ktorá vniká na jatky s viac ako týždeň nefungujúcim chladiacim zariadením. USA, ktoré trpia obrovským nedostatkom arabsky hovoriacich ľudí a prekladateľov, postrádajú aj tie najzákladnejšie kapacity, ktoré informačná služba potrebuje na to, aby mohla viesť vojnu na základe ohrození a priamo zameranú na zdroje, ako uvádza Stephen Flynn v America the Vulnerable (Zraniteľná Amerika), vo svojom živom, zaujímavom a nekonečne konštruktívnom rozprávaní o tom, ako Bushova administratíva zanedbala obranu našich vysunutých jednotiek vo svojom bezhlavom, šialenom prenasledovaní skrytých nepriateľov. Flynn, bývalý veliteľ pobrežnej hliadky a riaditeľ pre globálne otázky v rámci Národnej bezpečnostnej rady za Clintona, účinne mení smer vojny proti terorizmu na jeho centrum, keď nás vyzýva zamerať sa nie na utajené siete teroristov, či už skutočných alebo vymyslených, ale na živé a až príliš priepustné siete obchodu a komunikácií, ktoré spájajú USA so zvyškom sveta. „Američania musia dospieť,“ píše: teroristické činy spáchané príslušníkmi al-Kájdy alebo inými sú faktom moderného života, rovnako ako letecké nešťastia a autohavárie, a nie je možné k nim aj naďalej pristupovať len ako k zločinu. Najlepšia vec, čo môžeme urobiť, je udržať terorizmus v kontrolovateľných medziach.“ Zároveň líči dôveryhodný scenár, podľa ktorého sú na Spojené štáty spáchané štyri simultánne útoky prostredníctvom troch bômb v nákladnom aute a jednej bomby v prepravnom kontajneri – v Newarku, Detroite, Long Beach, a na Miami. Smrteľné prípady sa obmedzujú na niekoľko motoristov, ktorí zhoria na moste Ambassador Bridge v Detroite, no keďže bomby obsahujú amerícium-241 a cézium-137, naokolo vyvolajú väčšiu paniku, než k akej by došlo, keby sa poznali skutočné škody. (Teror, nie smrť je hlavným dôsledkom široko diskutovanej, avšak fyzicky neefektívnej špinavej bomby.) Ľudia utekajú zo zamorených miest. Amerika uzatvára hranice a paralyzuje svetový obchod. Regále v supermarketoch sa vyprázdňujú. Hovorí sa o leteckej doprave jedla na Havajské ostrovy. Sociálne, ekonomické a politické škody (ktoré samy osebe nespôsobujú viac škody ako priemerná priemyselná havária) sa nedajú ani vyrátať. Amerika sa podľa Flynnovho opisu teroristom predstavuje ako obrovská sediaca kačka; jej demokratický systém je nemenej v ohrození, ako jej mosty, prístavy, poľnohospodárstvo a chemické továrne. Administratíva posadnutá utajovaním sa rozhoduje medzi tým, či bude s obyvateľmi zaobchádzať ako s deťmi, ktoré treba chrániť pred poznaním nebezpečenstva, v ktorom sa nachádzajú, alebo ako s pravdepodobnými podozrivými, ktorých treba neustále sledovať. Naším najväčším a najalarmujúcejším zraniteľným miestom nie sú teroristické vojny, ale „škody, ktoré si na našich slobodách a spôsobe života spôsobujeme sami“. *** Riadenie rizika je Flynnovou technickou špecialitou a väčšina jeho kníh sa zameriava na praktické, nákladovo efektívne opatrenia na posilnenie a zabezpečenie čo najväčšej bezpečnosti každodenného pohybu tovaru a ľudí do a zo Spojených štátov. Sledovať pohyb kontajnerov po celom svete prostredníctvom transpondéru GPS (družicový navigačný systém na určovanie polohy) a nainštalovať do kontajnerov senzory nežiaduceho vniknutia. Vytvoriť červené a zelené pruhy pre náklad, rovnako ako to funguje v prípade cestujúcich. Monitorovať systém prísunu potravín elektronickými štítkami. Takéto nezáživne znejúce návrhy (Flynn ich predkladá celé desiatky) by prispeli k zviditeľneniu a k otvoreniu na prehliadku obrovského obehového systému, ktorý je dnes skrytý pred našimi zrakmi a ktorého nejasnosť ponúka neobmedzené možnosti využitia teroristami. Flynn tvrdí, že väčšinu nákladov na vybudovanie systému odstrašenia teroristov v záujme bezpečnej prepravy by s radosťo uznášal súkromný sektor: prepravné spoločnosti by využívali výhody, ktoré by vyplývali zo zapojenia sa do zeleného resp. rýchleho pruhu, a prístroje, ktoré by museli nakúpiť, aby spĺňali podmienky členstva, by prispeli k zlepšeniu kontroly ich zásob natoľko, že by pomohli celkovému projektu národnej bezpečnosti. Náklady na potrebné zariadenia by sa rýchlo vrátili a viedli by k rýchlejšiemu pohybu tovaru ako v súčasnosti. Flynnove podrobné plány sú len vonkajším, viditeľným znakom dôležitej myšlienky, ktorá stojí za jeho knihami – presvedčenie, že americká demokracia môže bezpečne odolať teroristickému útoku, ktorý citlivo očakávala a na ktorý sa pripravovala, no pri ktorom skolabuje v dôsledku paniky, ktorú vyvolá absolútna fyzická, psychická a intelektuálna nepripravenosť obyvateľstva. V jeho diele America the Vulnerable zraniteľný nie je len pohyb amerického obchodného tovaru. Bushova administratíva nedokázala zabezpečiť demokratický systém, ktorý je jej najcennejším a najkrehkejším bremenom. Na jednej strane veci zastiera farebným kódovacím signalizačným systémom a sledovacími kamerami inštalovanými v mestách a tajomne hovorí o informačnej službe, ktorá sa väčšinou ani neprejavuje ako skutočná bezpečnostná služba. Na druhej strane nás ubezpečuje, že sme v jej rukách bezpeční, a slovami Flynna „dáva nám príkazy, aby sme ako občania pokračovali v nakupovaní a cestovaní.“ Práve vlády sa treba báť najviac, keď so svojimi ľuďmi narába ako s bábätkami, ako je to v súčasnosti. Flynn nebije na poplach. Jeho tón je pokojný, jeho štýl pripomína spôsoby vyrovnaného kapitána stojaceho na mostíku hliadkovacej lode pobrežnej hliadky, jeho varovanie je však jasné: ak vojna proti terorizmu bude pokračovať v jej súčasnej podobe, demokraciu môže veľmi ľahko dostať do nebezpečenstva. Tajnostkárska kultúra typu „my proti nim“, ktorá preniká bezpečnostnými vládnymi kruhmi, sa musí otvoriť inkluzívnejším procesom... Namiesto horlivého zatajovania detailov o terorizme a o našich zraniteľných miestach pred verejnosťou by federálna vláda mala prijať nový prístup, ktorý prizná, že Američania musia byť oveľa viac informovaní o nebezpečenstvách, ktorým čelia... Koľko bezpečnosti postačuje? Budeme si môcť povedať, že sme toho urobili dosť, keď americkí obyvatelia skonštatujú, že budúci útok na USA bude len výnimkou, ktorá si bude vyžadovať obrovské zmeny v spôsobe nášho života... Svetu musíme neustále pripomínať, že zdrojom našej sily nie je vojenská moc, ale naša viera v to, že ľudstvo dokáže vládnuť tak, aby si zabezpečilo šťastie zo slobody. Toto sú mierne, múdre a praktické myšlienky. To, čoho sa treba obávať viac ako vyhliadok na ďalší veľký útok rozmerov 11. septembra alebo ešte horších, je, že počas druhého mandátu Bushovej administratívy, ktorý sa práve začína, budú hlasy, ako je ten Flynnov, nevypočtué, kým hlasy takých prudkých bojovníkov proti terorizmu, ako sú Podhoretz a Pipes, budú vypočuté s takou úctivou pozornosťou, akú si v žiadnom prípade nezaslúžia. Autor je spisovateľ Preložila: Judita Takáčová Text bol publikovaný v The New York Review of Books