Virtuálne voľby
V utorkovom vydaní denníka Guardian sa článok o reakciách svetovej tlače a politikov na voľby v Iraku začína slovami: „Vysoká účasť v irackých voľbách posilnila pozíciu prezidenta Busha doma a v zahraničí.“ Niežeby sme prezidentovi Bushovi nechceli dožičiť trochu sebauspokojenia z toho, že mu 57-percentná účasť na voľbách dáva možnosť zastrieť neexistenciu dôkazov o zbraniach hromadného ničenia či liniek medzi Saddámovým režimom a al-Kájdou, rýchlo vyfabulovaným tvrdením o „slobodných voľbách“ ako o hlavnom dôvode invázie spred dvoch rokov. Problém je však v tom, že napriek veľkým slovám Busha a Blaira neprinesú nedeľné voľby Iračanom žiadnu „šťastnú budúcnosť“. V tom istom vydaní Guardianu cituje iracký disident žijúci v Londýne Sami Ramidani článok, ktorý noviny New York Times uverejnili 4. septembra 1967. Bola to optimistická správa o prezidentských voľbách v Južnom Vietname pod názvom „Spojené štáty povzbudené vietnamských hlasovaním: Oficiálni predstavitelia hovoria o 83-percentnej účasti napriek teroru Vietkongu.“ V článku sa hovorilo o „príjemnom prekvapení“ USA z vysokej účasti napriek teroristickým útokom a hrozbám Vietkongu a tiež o tom, že úspešné voľby boli už „dlhý čas považované za základný kameň politiky prezidenta Johnsona na podporu rastu ústavného procesu v Južnom Vietname“. Déjá vú? *** Je cynické povedať, že iracké voľby boli len veľkou P. R. akciou amerického prezidenta a pootvorením zadných dvierok na vycúvanie z vojensky nezvládnuteľnej situácie. Z 57 percent registrovaných voličov, ktorí prišli k volebným urnám, možno tretina prišla preto, že chcú ovplyvniť svoju budúcnosť spôsobom, akým za Saddámovho režimu nemohli, a nie preto, že im to povedali náboženskí či etnickí lídri. No aj títo sa na druhý deň po vytvorení novej vlády zobudia do smutnej reality. Iracký politický život je ovládaný partikulárnymi etnickými a náboženskými záujmami a skupinami okolo „silných mužov“ s vlastnou agendou. Zahraničná okupácia túto fragmentáciu a nereprezentatívnosť politickej scény ešte posilňuje, pretože nemôže vytvárať podmienky na rozvoj občianskej spoločnosti a „demokratizáciu zdola“. „Demokracia“ prinesená na hlavniach diel nie je mechanizmom artikulácie a realizácie vôle väčšiny a ochrany práv menšiny, ale len priestor, v ktorom je možné premieňať ekonomický kapitál na politický a naopak. Základným princípom, ktorým sa politický a ekonomický život riadi, sa zdá byť korupcia a klientelizmus. Podľa zistení oficiálneho amerického auditu nedokázali americké okupačné autority od začiatku okupácie „ustrážiť“ použitie deviatich miliárd dolárov pochádzajúcich zo ziskov z predaja ropy. *** Okrem toho, nech nastúpi do úradov v prísne stráženej „zelenej zóne“ akákoľvek vláda, bude musieť čeliť problémom, ktoré americká okupácia vyvolala, a súčasne bude mať touto okupáciou zviazané ruky. Aj keby Spojené štáty svoje jednotky celkom či čiastočne stiahli a kontrolu nad bezpečnostnou situáciou prebrali iracké sily, bola by to skôr len „vietnamizácia“ konfliktu. Nemožno totiž realisticky očakávať, že sa budú Spojené štáty ochotné vzdať hospodárskych pozícií, ktoré ich firmy v irackej ekonomike získali privatizáciou ropného priemyslu, ale aj verejných služieb, ako je dodávka vody, elektrickej energie, zdravotná starostlivosť... Iracká vláda nebude mať dostatočne pevnú pozíciu na to, aby mohla od týchto firiem ovládajúcich ekonomický život žiadať (napríklad formou daní) vyššie prostriedky na budovanie sociálnej a fyzickej infraštruktúry, nebude schopná ani podstatne regulovať ich správanie sa. Všetci Iračania, ktorí mali 30. januára 2005 odvahu ísť k volebným urnám rozhodovať o osude svojej krajiny, zistia, že si mohli vybrať zástupcov, nie však budúcnosť. Koľkí z nich na politickí život rezignujú a koľkí sa rozhodnú žiadať zmenu omnoho radikálnejším spôsobom?
