Téma – európsky sociálny model
Veľkú časť autorkiných úvah o Európskom sociálnom modeli (ESM) už Slovo prednedávnom publikovalo. Až ich prečítanie v celistvej podobe však posúva do úzadia množstvo informácií v prospech pochopenia dvoch významných dimenzií ESM. V prvej sa uvažuje o obsahu sociálneho modelu fungujúceho v EÚ a o potrebe jeho modernizácie. V druhej je sociálny model prezentovaný ako katalyzátor diskusií súčasnej európskej ľavice o modernizácii jej programu. Podľa Brigity Schmögnerovej pozostáva ESM (po prvé), „zo sociálnej ochrany...“ (po druhé), z tzv. priemyselných vzťahov“, resp. „vzťahov sociálneho partnerstva...“ a (po tretie), zo „služieb vo verejnom záujme“. Nielen zo stredového umiestnenia medzi tromi uvedenými zložkami, ale predovšetkým svojím významom v ňom zaujíma centrálne a určujúce postavenie sociálne partnerstvo, resp. „vzťahy a procesy medzi rôznymi sociálnymi partnermi“. Z nich vznikajúci sociálny dialóg, v ktorom sa vytvára ESM i európska sociálna politika (ESP), môže sa potom pochopiť ako výsledok permanentného stretu záujmov rôznych podnikateľských a zamestnaneckých skupín. Z ich analýzy vychádza autorka pri hľadaní odpovede na otázku, či práve ESM nespôsobuje také deformácie v uplatňovaní zamestnaneckých a podnikateľských záujmov, ktoré spôsobujú nižšiu efektívnosť a konkurenčnú schopnosť EÚ, a tým aj zaostávanie európskej ekonomiky za americkou. O potrebe modernizovať ESM Schmögnerová síce obhajuje ESM, no nerobí to bezpodmienečne, bezozvyšku a najmä nie voči tej podobe, v akej sa on ešte stále uplatňuje vo väčšine krajín únie. Obranu princípov ESM spája s pomenovaním príčin neudržateľnosti terajšieho ESM ako výziev, na ktoré by mala reagovať jeho modernizácia. Ťažisko týchto výziev nachádza v trendoch civilizačného rozvoja a najmä v globalizačných procesoch, v štruktúrnych zmenách vedúcich k hospodárstvu založenému na poznatkoch, v radikálnych demografických zmenách. Pritom konštatuje, že krajiny, ako napríklad Fínsko, Švédsko, Dánsko, ktoré vedeli na civilizačné výzvy včas reagovať a brali pritom do úvahy požiadavky politickej ľavice, vedia vďaka svojej vysokej konkurenčnej schopnosti zachovať vysoký štandard sociálneho modelu bez ohrozenia verejných financií. V úvahách o potrebe a možnostiach modernizácie ESM vzniká otázka, čo v ňom nielen zmeniť, aby sa posilnil jeho vplyv na silu európskeho hospodárstva, ale tiež, čo z neho ponechať na zachovanie jeho identity a ako zladiť obe tieto požiadavky. S tým súvisia aj otázky, čím by sa aj naďalej mal európsky model odlišovať od anglo-amerického a čo by v ňom mala presadzovať ľavica. Hlavné smery modernizácie ESM, ktoré sa už v niektorých krajinách (napr. v Nemecku) uplatňujú v jeho reforme, zhrnula B. Schmögnerová ako „zachovanie solidarity i posilnenie osobnej zodpovednosti, negatívna i pozitívna motivácia a efektívnejšia úloha štátu v sociálnom modeli“. Uvedené smery modernizácie ESM sa prestávajú javiť ako abstraktné, ba sčasti nekonzistentné požiadavky vtedy, ak všetky vychádzajú z pochopenia „novej paradigmy rastu“, vlastnej poznatkovej ekonomike. „Podľa nej víťazmi súťaže nie sú tí, ktorí vyhrávajú nízkymi cenami..., ale tie štáty, ktoré sú schopné inovovať, ponúknuť nové produkty, vysokú kvalitu, nové technológie a pod.“ Hovorí sa tu o ekonomike s výrobnými faktormi, v ktorých nadobúda dominantné postavenie ľudský kapitál, resp. zamestnanci, ktorí ho vytvárajú, absorbujú a používajú. Tak vzniká situácia, v ktorej sociálne výdavky nadobúdajú produktívny charakter pri zachovaní svojho pozitívneho vplyvu na sociálnu súdržnosť. B. Schmögnerová oprávnene poukazuje na to, že požiadavky novej paradigmy rastu na zvyšovanie aktivity zamestnancov (na trhu práce i na pracovných pozíciách) zvýrazňujú rolu pozitívnej motivácie. Na tejto vlne rozmýšľania autorky si dovolím poznamenať, že spájať tvorbu a fungovanie ľudského kapitálu s pozitívnou motiváciou jeho nositeľov – zamestnancov má významný poznávaco-praktický náboj. Stáva sa jedným z hlavných spôsobov riešenia otázky, ktorá sa v socialistickej literatúre označovala ako odcudzenie práce od vecných podmienok jej uplatnenia. Z toho pre ľavicu vyplýva úloha presadzovať v ESM pozitívnu motiváciu ako jednu z jeho podstatných čŕt aj odlišností od (terajšieho) amerického modelu.
ESM ako predmet politických sporov Slovenská pravica označuje ESM a ESP ako socialistické. Je preto užitočné, keď B. Schmögnerová na jednej strane vysvetľuje prečo ESM a ESP sú kompromisom, ktorý vyhovuje aj kultivovanej európskej pravici (konzervatívneho i liberálneho zafarbenia), ale na druhej strane píše aj o rozdieloch v stanoviskách, ktoré voči sociálnemu modelu v západnej Európe zaujíma pravica i ľavica. Odlišnosti sa tu prejavujú predovšetkým v prístupe k miere sociálnej ochrany. „Pravica presadzuje minimalizáciu sociálnej ochrany (iba v krajnej núdzi)“, kým ľavica usiluje o jej „väčší rozsah“, „všeobecnú dostupnosť“ spolu s garantovaním jej minimálneho štandardu vo všetkých krajinách EÚ. Upozorňuje tiež na to, že kým pravica v západnej Európe skôr iba výnimočne, tak pravica v postsocialistických krajinách sústavne presadzuje „štát s trhovým hospodárstvom bez prívlastkov“, resp. minimálny štát, čo má byť základom prosperity vďaka „znižovaniu výdavkov na zdravotníctvo, sociálnu ochranu a školstvo, ale aj do bývania a infraštruktúry“. Uskutočňovaniu zámerov na obmedzovanie sociálneho modelu nahráva podľa B. Schmögnerovej to, že v nových členských štátoch EÚ „bolo potrebné čeliť dedičstvu starého etatistického sociálneho modelu... založeného na rovnostárstve a maximálnych sociálnych istotách“. Práve z tohto dôvodu je ľavica vo väčšine nových členov únie zmätená, ideovo nevyhranená, a preto aj nepripravená na ľavicové riešenia aktuálnych sociálnych problémov. Vzniká v nej dokonca zdanie, že „reformy“ zľava neexistujú, „že existuje iba jediný možný ultraliberálny model“. Práve na týchto tézach stavajú svoju platformu konzervatívne protireformné sily v odboroch a ľavicových politických stranách, ktoré svojou neschopnosťou hľadať realistické ľavicové riešenia uvoľňujú priestor pravici. Zásadný bod obratu v prístupe ľavice k modernizácii sociálneho modelu vidí B. Schmögnerová v tom, že sa v nej diskusia o sociálnych reformách „z polohy ÁNO ČI NIE dostane do polohy AKO“. Úvahy, v ktorých sa spomenuté AKO konkretizuje, prelínajú sa celou knižkou a sú jej hlavným prínosom. Ponovembrová ľavicová politika na Slovensku Aj na politiku dnes už nejestvujúcej SDĽ, ktorá bola až do posledných, v roku 2002 vykonaných volieb najsilnejšou ľavicovou stranou na Slovensku, možno vztiahnuť autorkinu tézu, že reminiscenciami na štátny paternalizmus vyvolaná zmätenosť, váhavosť a myšlienková nepripravenosť postsocialistickej ľavice vyústila do nepochopenia potreby nielen sociálnych, ale tiež akýchkoľvek iných reforiem. V postoji vedenia SDĽ k úlohám vyplývajúcim z účasti vo vtedajšej vláde, resp. k reformám, ktoré sa od nej očakávali, prejavovali sa nielen rozpaky, ale neraz až hrôza z potreby podieľať sa na ich vykonaní. Osoby (a ide tu aj o B. Schmögnerovú), ktoré za túto stranu v rámci prevažne pravicovej vlády usilovali uskutočniť reformy prijateľné aj pre ľavicu, boli jej vedením najprv podozrievané a nakoniec aj výslovne obvinené z vykonávania pravicovej politiky. Vo vzťahu k reformám sa vedenie SDĽ obmedzovalo na rozporuplné gestá a opakovanie hluchých a neúčinných výziev. Neiniciovalo rozpracovanie ľavicovej koncepcie reforiem a ich následnú realizáciu aspoň na úsekoch pôsobnosti ľavicových členov vlády. Ponúkol by som prázdne klišé, ak by som záver stručných hodnotiacich poznámok vtesnal do slov obsažný, podnetný, alebo aj v mnohom originálny prínos. Uvedené prívlastky síce platia, celkový efekt Schmögnerovej knihy však prevažuje. Ten, podľa môjho názoru, spočíva najmä v hľadaní aj v príspevku k poznávaniu hodnôt potrebných na obnovu ľavicového sociálneho modelu. A keďže autorka hovorí o sociálnom modeli v širších hospodárskych a politických súvislostiach, tak bez využitia jej výsledkov nedá sa vykonávať ani celková dlhodobo úspešná ľavicová politika na Slovensku. Autor pôsobí v Ústave slovenskej a svetovej ekonomiky SAV (B. Schmögnerová: Sociálny model Európskej únie dnes a zajtra. Friedrich Ebert Stiftung, Bratislava, 2004)
