Prečo vyhrali
Prvá vec, ktorú sa musia demokrati snažiť pochopiť, keď si prehliadajú dymiace ruiny svojich volebných nádejí, je pokračujúca sila kultúrnych vojen. Pred tridsiatimi šiestimi rokmi vychválil prezident Richard Nixon vznešenú „tichú väčšinu“, zatiaľ čo jeho viceprezident Spiro Agnew obviňoval liberálov z prekrúcania správ. Odvtedy bol v každých voľbách liberalizmu démonizovaný ako národné symboly znevažujúca, zradcovská afektovanosť vyšších vrstiev. Aj tento rok zaradili voliči „hodnoty“ vyššie než ekonomiku či dokonca aj vojnu v Iraku. Napriek tomu nemajú demokrati ani dnes koherentný plán konfrontovania týchto trvalých výhrad, a už vôbec nie ich porozumenia. Namiesto toho robia kompromisy, zmývajú rozdiely, deklarujú sa konvertitami na republikánsku bezhraničnú vieru v trh, podpisujú sa pod NAFTA (Severoamerická zóna voľného obchodu) a „reformu“ sociálneho systému, snažia sa byť väčšími jastrabmi než republikánski militaristi. A prehrávajú. A potom prehrávajú opäť. Medzitým pokračuje v Červenej Amerike (červenou farbou sa označujú na mapách volebných výsledkov oblasti, ktoré volili prevažne republikánov) rýchlym tempom pravicová populistická revolta, s jej nenávisťou voči „liberálnej elite“. A jej intenzitu snahy demokratov o zmierenie či tok času nijako nebrzdia. Táto dlhotrvajúca konzervatívna revolta je ako mnohé iné podobné hnutia plná protikladov. Je povstaním obyčajných ľudí, no jej dlhodobými ekonomickými efektmi je sypanie bohatstva ľuďom, ktorí sú bohatí už teraz, a degradovanie životov presne tých ľudí, ktorí povstávajú. Je reakciou proti masovej kultúre, ktorá však odmieta spochybniť základné inštitúcie korporatívnej Ameriky, ktoré robia masovú kultúru takou, aká je. Je revoltou, ktorá chce zvrhnúť aristokratov tým, že im zníži dane. Napriek tomu je sila konzervatívnej rebélie nepopierateľná. Prezentuje spôsob, akým sa hovorí o živote, podľa ktorého sme všetci obeťami povýšeneckej nadtriedy – „liberálov“ –, ktorá vyrába naše filmy, publikuje naše noviny, učí naše deti a udeľuje rozsudky z výšky svojej lavice. Títo liberáli nám zväčša hovoria, ako máme žiť, bez ohľadu na naše hodnoty a tradície. Kultúrne vojny sú, inak povedané, cestou na využitie vždy silného subjektu sociálnej triedy. Pre republikánov sú spôsobom, ako hovoriť v mene zabudnutého človeka bez toho, aby spôsobili nejaké problémy pre ďalšiu skupinu svojich podporovateľov – veľké korporácie. A proti tejto militantnej, dotknutej, bezohľadnej filozofii sa rozhodli demokrati vytiahnuť s... čím vlastne? Ich zvyčajným miernym centrizmom, vytváraním priestoru aj pre túto skupinu voličov, snahou nikoho si nepohnevať, neschopnosťou kritizovať dokonca i samého prezidenta na ich vlastnom konvente. Napriek obrovskej kampani vyzývajúcej k účasti na voľbách a obrovskému rozpočtu prehrali demokrati bitku o motiváciu voličov už pred tým, ako sa začala. Ba čo je ešte horšie, konzervatívci zostrili svoj pocit triednej viktimizácie. Demokrati priestor nižších tried absolútne uvoľnili. Po istý čas sa centristický demokratický establišment vo Washingtone pohrával s myšlienkou, že keďže sa industriálny vek končí, strana musí zabudnúť na manuálnych robotníkov a ich problémy a sústrediť sa na triedu „profesionálov“. Počas kampane v roku 2004 získali títo noví, biznisu naklonení demokrati vysokú podporu od idealistických zbohatlíkov a otvorene prijali módnu teóriu manažmentu. Sami seba si predstavovali ako „pokrokovú“ stranu imidžových miliardárov, ktorí sú súčasťou akéhosi kozmického zápasu so zaostalými miliardármi „zastaranej“ Republikánskej strany. Mohol to byť perfektný rok na uštedrenie trumanovskej porážky republikánom za všetky korporatívne škandály, ktorým sa nečinne prizerali a ktoré do istej miery spôsobili. Prijatím takého postoja mohli demokrati získať spôsob, ako odpovedať, možno poraziť nahnevaný populizmus, ktorý hovorí o „hodnotách“ a súčasne mobilizuje ich základ. Ak chcú demokrati prebiť republikánsky apel na manuálne pracujúcich voličov, musia proti kultúrnemu populizmu rozdeľujúcich otázok nasadiť pravý ekonomický populizmus. Musia oprášiť svoju vlastnú veľkú členskú základňu namiesto toho, aby ju popierali, zvýrazniť rozdiely medzi stranami namiesto toho, aby ich minimalizovali, zdôrazňovať vnútorné rozpory populizmu kultúrnej vojny, a nie ich ignorovať, a priamo hovoriť, kto získava a kto stráca konzervatívnou ekonomickou politikou. Pravdepodobnejšie však je, že vedenie demokratov bude vidieť minulotýždňovú porážku ako dôvod na zdvojnásobenie snáh posunúť sa doprava. Vzdajú sa pozícií napríklad v oblasti privatizácie sociálneho systému či „reformy“ dane z príjmov a budú naďalej snívať svoje pekné sny o tom, že sa stanú stranou osvietenej korporatívnej triedy. A po dvoch či štyroch rokoch budú opäť prekvapení, keď konzervatívni populisti Červenej Ameriky, chudobnejší a nahnevanejší než kedykoľvek predtým, udelia „strane ľudu“ ďalší zdrvujúci úder. Článok bol uverejnený na internetovom portáli Z-mag www.zmag.org
