Čaká nás tretí nový začiatok?

Bohatý manažment chudobnej Slovenskej televízie sa rozhodol vytmaviť ministrovi kultúry ako aj parlamentu, menovite jeho mediálnemu výboru, ako naloží s plánovanou novelizáciou zákona STV, ktorý by televízii verejnej služby ukladal povinnosť, aby aspoň desať percent vysielacieho času predstavovala pôvodná slovenská tvorba. Verejnosti dnes lietajú okolo uší milióny, ktoré by opäť mala kradmá ruka vyťahovať z vrecák daňových poplatníkov. Najprv sme si prečítali predpoveď poslanca Devínskeho, že televízia vyčíslila náklady na asi tisíc hodín vysielania zhruba na 300 miliónov korún ročne. V nedeľnom príhovore pán generálny riaditeľ STV sprísnel, a s vráskou utrpenia na čele pohrozil, že na ten špás mať na STV pôvodné programy, vyrobené na Slovensku a vysielané vo verejnom záujme v zmysle zákona, bude súčasný manažment potrebovať dodatočných 750 miliónov korún – a vlastne až miliardu (cól sem, cól tam). Zo štátneho rozpočtu na rok 2005. Realistom, ktorí takýto vývoj naznačovali, totiž že vedenie STV bude o chvíľu pýtať od štátu peniaze, sa splnili predpovede, aké sa ani neodvážili tak vysoko odhadnúť. Stalo sa to ešte skôr, než uplynul rok pompézneho nového začiatku s proklamovaným vyrovnaným rozpočtom, a mesiac po začiatku akejsi jeho druhej etapy, ktorá mala zreteľne oddeliť stále bulvárnejšiu jednotku od dvojky. Tej dvojky, ktorá sa stala zberným košom starých filmov, reprízovaných dokumentov a rôznych relácií, zaradených do vysielania s odretými ušami (nech už máme pokoj od večných kritikov). Čo iné si má divák myslieť, keď číta slová člena manažmentu Zahradníka, že nemôžu vysielať pre pár percent intelektuálov, než že mu v podstate leží v žalúdku aj zaujímavá publicistika Pod lampou? Alebo ako si má divák vykladať zmienku generálneho riaditeľa, že tou pôvodnou tvorbou, ktorej povinných desať percent chce novelou zákona o STV presadiť mediálny výbor, sa „zasa finančne uspokojí istá skupina?“. Nemohol tým myslieť nikoho iného, než samotných tvorcov, schopných vymyslieť a vyrobiť pôvodné programy. Majú to azda byť, vedno s tými pár percentami intelektuálov, pre ktorých STV „nemôže vysielať“, nejaké nové neprekádrované osoby? Medzi nežiadúce osoby, ba možno aj škodcov televízneho biznisu, ako si ho robí súčasný manažment, sa očividne dostali od samého nového začiatku deti. Domáca tvorba pre ne zanikla, a tovar zníženej kvality sa kupuje v zahraničí. Pri názornom nedeľňajšom vysvetľovaní generálneho riaditeľa s pomocou ohurujúcich tabuliek, čísiel a percent deti ani neprišli na pretras, napokon sa zjavili ako jedno slovo niekde v riadku so vzdelávacími programami, hoci programy pre deti sú osobitným a pre televíziu verejnej služby ťažiskovým súborom. Všimnime si však, čo sa v praxi stalo napríklad s desiatky rokov populárnym večerníčkom. Bez toho, že by niekto zisťoval, koľko domácností s deťmi príde o rozprávku preto, že v bydlisku nemá možnosť dvojku sledovať, večerníček na dvojku presunuli, a od tých čias si s ním robia, čo chcú. Napríklad v týždni od 15. do 21.októbra sa raz stal obeťou športového prenosu, raz vedeckej relácie a opakovane sa prelínal so síce zaujímavými, ale kultúrne predsa len dosť vzdialenými Simpsonovcami na jednotke. Takže akú objektívnu platnosť potom budú mať údaje manažmentu, že večerníček stráca sledovanosť?