Stred sveta na Ďalekom východe
Iba málokedy vie, že práve v londýnskom Hyde parku stál Krištáľový palác – miesto, kde sa v roku 1851 uskutočnila prvá svetová výstava. Vzápätí sa podobné ambície objavili prakticky vo všetkých najrozvinutejších krajinách tých čias: Francúzsko, Spojené štáty americké, Rakúsko-Uhorsko... Prestížne výstavy boli frekventované, prístup však čoraz živelnejší a situácia neprehľadnejšia. Dianie si nevyhnutne vyžiadalo reguláciu a zavedenie poriadku. Akú cestu prešli svetové výstavy za takmer 160 rokov? Aké výzvy si kladú na začiatku 21. storočia, čo riešia, aké areály sprístupňujú? Sú pre návštevníkov miestom poznania, alebo zábavy? Aký je význam účasti jednotlivých krajín na podujatí, ktoré je viac než masové? Expo láme rekordy Svetová výstava Expo 2010 chce zlomiť viaceré rekordy. Je najväčšia rozlohou, rozprestiera sa na ploche viac než päť štvorcových kilometrov. Jednotlivé body výstaviska na oboch brehoch rieky Huangpo spájajú viacprúdové cesty, aby po skončení podujatia mohlo plynulo plniť ďalšie funkcie. Šanghaj očakáva takisto rekordný počet účastníkov. Pôvodne sa spomínala účasť okolo 230 krajín a významných medzinárodných organizácií, po otvorení v máji sa toto číslo ustálilo na počte 186. Ale aj to je úctyhodný počet. Hoci miliónmi návštevníkov sa to v histórii svetových výstav len tak hemží, hospodárska metropola Ďalekého východu ich očakáva až 70 miliónov! Aj preto otvorenie načasovali na začiatok májových sviatkov, ktoré patria v Číne k najznámejším, najväčšmi rešpektovaným a patrične dlhým. Miesta konania svetových výstav sú v podstate záležitosťou Európy – tam sa ich uskutočnilo približne 70 percent. Za nimi nasleduje americký kontinent a potom Ázia. V súvislosti s Čínou je však kľúčový fakt, že toto podujatie sa koná prvý raz v rozvojovej krajine. Okrem olympijských hier alebo majstrovstiev sveta v topšportoch býva prestížnou záležitosťou aj organizovanie takejto výstavy. Získať právo na jej usporiadanie bol skvelý úspech Číny, potvrdil sa jej rastúci význam na medzinárodnom poli. Boj o dominanciu v istej forme stále pretrváva. A stále chce mať svojich víťazov... Prvú, londýnsku výstavu nazvali „prehliadkou priemyslu všetkých národov“. Ale myšlienka prezentácie svetového priemyslu, obchodu a nových vedecko-technických objavov sa postupne rozšírila o tému kultúry a riešenia rôznych problémov ľudstva. Neskôr sa začal klásť dôraz na prezentáciu národnej identity a imidžu jednotlivých krajín. Tento prístup pretrváva. Zároveň sa podčiarkuje podmienka nekomerčného charakteru účasti každého štátu. Slovensko nie je na predaj „Lepšie mesto – lepší život“ sa stalo mottom tohtoročného expa. Slovenská republika si k nemu pridala heslo „Svet pre ľudstvo“. Autor architektonického riešenia expozície Miroslav Zikmund vytvoril priestor, ktorý ukazuje vzájomnú a ustavične sa meniacu koexistenciu dvoch fenoménov – mesta a človeka. Interiér symbolizuje námestie, na ktorom sa odohrávajú významné spoločenské udalosti každej komunity. Ide o priestor na stretávanie, ktorý sa napĺňa významom a začína žiť až vtedy, keď naň prídu ľudia. Tak je to aj na výstave – námestie je tiché, steny a výstavné kóje sú iba kulisou, prítmie nič neprezrádza. Ale iba do chvíle, kým sa otvoria vstupné dvere, námestie sa naplní malými i veľkými divákmi a vo chvíli ožije... Len približne päťdesiatka účastníkov postavila pavilón podľa vlastných predstáv, väčšina si vybrala jednu z typizovaných stavieb na prenájom. Tak postupovalo aj Slovensko a siahlo po výstavnej budove s celkovou rozlohou 1 034 štvorcových metrov. Vo väčšine prípadov patrí posolstvo prostredníctvom filmu alebo obrazov z prezentácií ku kľúčovým komunikačným prostriedkom. Vzhľadom na tisícky návštevníkov a prístupnosť pavilónov denne 12 až 13 hodín, často bez prerušenia, nemožno postaviť predstavovanie krajiny na „živých“ prvkoch. Film, ktorý je vo výsledku technickou záležitosťou, však možno ponúkať nepretržite a opakovane. Jeho spektrum je široké, môže ponúknuť obrazy, vyvolať pocity, maľovať farby, do okamihu vtesnať rozličný denný i dejinný čas, sprostredkovať prírodu aj človekom vytvorené dielo. Môže naplniť priestor expozície tak, ako tú slovenskú zapĺňa Barabášov film. Na expe premietajú mnoho filmov, žiaľ, v podstate iba „zamaskovaných reklamných“. Niečo ponúkali, propagovali, predávali. Reklamné boli zábery, strihy, výrazy tvárí, zvuk. Ponúkali krajinu ako na trhu a na predaj. Skoro ako tovar, ktorý sa dá skonzumovať... Lenže kto túži donekonečna po prikrášlenej reklame, po trikoch, po usmerňovaní až manipulácii? Komu stačí kĺzanie po povrchu? Kto netúži, aspoň potajme, uveriť niečomu úprimnému a skutočnému? Film Pavla Barabáša, nositeľa mnohých ocenení, je vydarený a jedinečný tým, že Slovensko nenúka na predaj – on ho predstavuje. Neukazuje „produkty“, ale hodnoty, ktoré sa nedajú prepočítať a napísať na cenovku. Stelesňuje odkaz: toto sme my, naša krajina, naša príroda, tu sme doma. A tým sa stal najsilnejším prvkom slovenskej expozície. Priestor námestia dopĺňajú kóje, ktoré naznačujú vývoj obydlí v rôznych mestách v rôznom čase. Upútavka na inom mieste pripomína Ladislava Hudeca, slovenského architekta, ktorý v Šanghaji postavil prvý mrakodrap mimo územia USA, ale aj viaceré nemocnice, kostoly, bankové a iné priestory. Hudec svojím rozmachom a rozhľadom očividne zapadol do obdobia prudkého rozmachu mesta, ktorý sa nezastavil do dnešných dní. Vyhľadávaná je aj fontánka želaní. Jej povrch netvorí voda, ale interaktívna obrazovka, ktorá pri troche šťastia generuje nejaké príjemné želanie. Od iných pavilónov nás v neposlednom rade odlišuje aj kvalitné a dobre padnúce oblečenie hostesiek a hostesov a to, že pochádzajú zo Slovenska (inde sú skôr domáce hostesky). Upevňovanie značky štátu O svetových výstavách sa dá uvažovať z viacerých uhlov pohľadu. Prvou rovinou je účasť krajiny vo vzťahu k medzinárodnej prestíži, upevňovaniu medzinárodných vzťahov, postavenia v rámci BIE (Medzinárodný úrad pre výstavy), jej začlenenia do svetového diania. Nebyť na expe predstavuje mínus. Naopak, účasť patrí ku štandardnému kroku sebavedomých a suverénnych štátov. Len tí, čo sú celkom neznalí problematiky vytvárania, udržiavania a upevňovania „značky“ štátu vo svete, môžu s ľahkosťou prísť k záveru, že účasť nie je nevyhnutná. Rovnako dôležité je získať zastúpenie v rozličných výboroch a pracovných skupinách, trebárs priamo počas výstavy. Kto to podcení, neskôr sa bude úprimne čudovať. Prípadné príležitosti nestačí využívať, treba ich vytvárať. V tom zruční rozhodne nie sme... Účastnícka krajina potrebuje na „prvej“ úrovni komunikovať a komunikuje úplne iné informácie, než tie, ktoré nájde tzv. bežný návštevník. Ten totiž vonkoncom nemieni a nechce na expe celý deň študovať mapy sveta a krajín, netúži venovať čas informáciám o dejinách, životnej úrovni, ekonomickom rozvoji či kultúrnych pamiatkach. Chce sa zabávať, relaxovať, vychutnávať atrakcie. Deň na výstavisku má byť úžasný a krásny, nie namáhavý racionálnym vnímaním rozmanitých údajov o konkrétnych štátoch... To je realita a tomu sa prispôsobujú aj expozície. A to je druhá a z hľadiska návštevníkov kľúčová rovina. Thajčania preto pokropia návštevníka jemnučkými kvapkami „dažďa z pralesa“. Dáni mu umožnia povoziť sa na bicykli. Česi namiešajú špeciálnu vôňu. Slováci splnia želanie z čarovnej fontány. Švédi ho spustia z prvého poschodia na prízemie v tobogane. Afganci skrášlia „tetovaním“ henou. Gréci ho usadia na agore. Iránci mu predajú rozprávkovo krásne perzské koberce. Nemci ponúkajú zem v podobe gule, ktorú prítomní rozhýbu svojou energiou. Malajzijci predvádzajú remeslá, Indovia vypchatú a krásne ozdobenú hlavu slona a Rusi to s dôrazom na zeleň prehnali do takej miery, že vytvorili prostredie tropického pralesa. Skrátka, ak aj nie všetci, určite mnohí hľadali atrakcie, ktorými by publikum zaujali, potešili, ohúrili, nadchli. A že nešlo o intelektuálne rébusy, to je fakt. Číňania sú tým všetkým vyslovene nadšení. Ich skromnosť, spokojnosť a až detská žiadostivosť zbadať a zažiť niečo nové je veľmi príjemná. Ako Európanka vnímam niektoré veci trochu ináč, ale to je vedľajšie. Táto výstava je určená primárne domácemu publiku, ľuďom z diametrálne odlišného jazykového a kultúrneho prostredia, s iným hodnotovým systémom, s iným profesionálnym pozadím, s inou životnou filozofiou, s inými očakávaniami. Ako vždy, aj teraz sa budú udeľovať ocenenia. Porotcom nezávidím práve preto, lebo ani v tejto súvislosti nemožno vylúčiť a eliminovať intenzívny lobing, pokusy získať viac pozornosti, hľadanie podpory a bodov dávno predtým, než sa hodnotiaca komisia po prvý raz prejde po areáli. Budúci ocenení dlho vopred vedia, o čo chcú hrať. Podanie rúk, dejinné míľniky Každý z pavilónov sa boril s ústrednou a okrem toho aj s vlastnou témou po svojom. Niektoré prístupy, obrazy a východiská boli však aj tak spoločné. V rozličnom spracovaní sa veľmi často objavoval motív podávaných rúk, motív zrelých ľudí, ktorí odovzdávajú štafetu mladým, téma prírodných a kultúrnych pamiatok zapísaných do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva či historických míľnikov a udalostí spájajúcich danú krajinu s Čínou. Kvalitu života v meste vnímali tvorcovia často prostredníctvom detí. Vo vonkajšom a vnútornom spracovaní sa objavovali materiály typické pre konkrétnu krajinu. Napríklad korok (Portugalsko), bambusy (Indonézia), pieskové duny (Malta), voda (Grécko), či bohatá príroda (Nový Zéland). Niektorí poňali fasády svojich budov ako náznaky ľudových výšiviek (Poľsko, Rusko), iní ich ozdobili výtvarnými prejavmi (Bielorusko, Taiwan), alebo ich prepojili s populárnou cyklistickou dopravou (Dánsko). Viaceré krajiny pracovali s motívom vody stekajúcej po vonkajších stenách (India, Indonézia). Svoj pozitívny prístup k prírode manifestovali vytvorením prekrásnych záhrad (Singapur). Pokiaľ ide o tvary, často vytvárali oblé vnútorné formy, ktoré sa v podobe akejsi arény napĺňali divákmi (Nemecko, Fínsko). Dosť veľkým hitom sú 3D produkcie (EÚ, Spojené arabské emiráty). Niekde organizátori ponúkali svoju tradičnú kuchyňu (Austrália, Filipíny, Grécko), alebo aspoň chutné dobroty (Belgičania čokoládu). Jedlá sú asi spôsobom, ako dotvoriť obraz krajiny, ale či nadvláda chuťových buniek povedie k vedomému intelektuálnemu a citovému spracovaniu informácií o konkrétnom štáte, ostáva otázne. Honba za návštevníkom Naši českí susedia – geograficky aj na výstave – opakujú ustavične a pri všetkých príležitostiach, že ich pavilón patrí k najnavštevovanejším a najlepším. No, pozitívne je, že sú hrdí, zasadzujú sa za svoju expozíciu a sú s ňou stotožnení. Chvália ju – na rozdiel od niektorých slovenských návštevníkov slovenskej expozície, z ktorých mnohí s negatívnym očakávaním už vchádzajú... Ten, kto prišiel na expo, vie, že návšteva konkrétnych pavilónov nemusí byť a veľmi často ani nie je výsledkom cieľavedomého výberu. Vo všeobecnosti je honba za návštevníkmi dosť problematická stránka vývoja expa. Postupom času ako keby sa čísla stali métou samy o sebe. Ošiaľu a požiadavke organizátorov viac-menej podľahli aj jednotlivé krajiny. Ale načo slúži to horúčkovité počítanie nespočítateľného a stále sa mrviaceho davu? Čo vypovedá o kvalite expozícií? Ako narábať s faktom, že návštevnosť sa v závislosti od dňa, hodiny, počasia či umiestnenia expozície líši? Stačí, že niekto pavilónom prejde, alebo v ňom musí stráviť nejaký čas? Koľko je akurát? Ako sa vyrovnať s desiatkami návštevníkov, ktorým sa pobyt v areáli zmenil na preteky v získavaní pečiatok do špeciálneho expopasu? Ako vnímať tých, čo si v pavilónoch predovšetkým na chvíľu radi sadnú a oddýchnu? Niečo na českej expozícii je zaujímavé, ale určite nie všetko, aj ona má svoje slabé miesta a samoúčelné časti. Zaujíma prezentácia národných pokladov prostredníctvom mnohých zrkadlových plôch a zdá sa, že si ju autori vysoko cenia. Ale presne tento istý princíp víta návštevníka v pavilóne Bahrajnu. Naše porovnávanie s Českom, prípadne s inými štátmi, má nádych smútku. Zásadne nám uniká, s akým rozpočtom slovenskí tvorcovia narábali (SR – s 3 miliónmi eur, ČR – s viac než 20 miliónmi, Maďarsko so 16 miliónmi, Poľsko s 24 miliónmi) a aký veľký priestor mali k dispozícii. Skutočné porovnávanie však nie je útržkovité a zakomplexované. Slovenskú účasť môžeme oceniť bez ohľadu na to, aký autorský princíp v súťaži zvíťazil a zásadne nám uniká, že niektoré národné zvyky, napr. hľadanie chýb, poukazovanie na vinníkov vyslovene smiešnych problémov, alebo spochybňovanie úspešných, nie sú práve exportnou výhodou. Netrúfam si odhadnúť, koľko ľudí na svete navštívilo, prezrelo a skutočne vnímalo všetky pavilóny na expe, ale asi ich nebude veľa. Žiaľ, ja k nim nepatrím. Patrím k tým nemnohým, ktorí ich stihli vidieť aspoň niekoľko desiatok. Inšpirujúc sa Pavlom Barabášom: sú na svete miesta, ktoré ohúria ihneď, a miesta, ktoré sa dostanú pod kožu postupne a potichu. Asi áno. Platí to o Slovensku i našej expozícii na Expo Šanghaj 2010. Autorka je novinárka
