Aj bábkárska Bystrica v znamení násilia, sexu, brutality!?

14. ročník Medzinárodného festivalu slovenských bábkových divadiel v konfrontácii s bábkovým divadlom v strednej Európe a vybranými súbormi z celého sveta Počas piatich dní odohralo dvadsaťdva súborov tridsaťjeden predstavení. Okrem toho ponúkal program ďalšie sprievodné podujatia – seminár na tému slovenskej a českej spolupráce, výstavu historických bábok zo zbierky A. Anderleho, predstavenia amatérskych súborov. K festivalovým hosťom, k tradičnému francúzskemu, pribudol ďalší, zo zámoria – z Atlanty a – okrem toho dve nebábkové divadlá z Čiech (experimentálne fyzické divadlo Farma v jeskyni a činohra z Hradca Králové.) Ťažisko bienále, od tohto ročníka súťažného, však tvoria už celé desaťročie profesionálne bábkové divadlá krajín V 4. Ujasniť si základné trendy možno potom, čo sa dojmy v hlave uležia, čo sa v nej usporiada množstvo rôznorodých techník i foriem bábkového divadla určeného deťom alebo dospelým. Na ostatnom festivale najviac zaujala tvorba maďarského Divadla Ciróka z Kecskemétu, zo slovenských zas Bábkového divadla na Rázcestí (BDNR); tentoraz boli najvýraznejšie inscenácie českých divadiel. Kým 13. ročník sa niesol v znamení činohry a klauniády, 14. charakterizovala opačná tendencia, najmä u českých súborov – návrat k bábke, k maňuške. Túto zmenu nemožno však považovať za zvlášť pozitívnu, pretože zmiešané divadlo bábky a herca dokázalo, že je divadlom väčších možností. Všetky tri súťažiace divadlá z Čiech (Buchty a loutky z Prahy, Divadlo Líšeň z Brna, DRAK z Hradca Králové) priviezli aktuálnu tému násilia. Inscenácie, ktoré sú určené dospelému publiku, hovoria o jej rôznych podobách. Buchty a loutky parodujú v hre Rocky IX primitívne televízne filmy americkej proveniencie z boxerského prostredia, DRAK inscenuje krvavú Shakespearovu tragédiu Hamlet a la rakvičkové divadlo, podobne je naštudované aj víťazné (cena Henryka Jurkowského) Domové rekviem s podtitulom Zlá hra Divadla Líšeň. Pre túto autorskú kolektívnu hru zvolila režisérka Pavla Dombrovská zámerne maňušku. Jej pohyblivosť, rýchlosť, akčnosť, ako aj schopnosť grotesknej nadsádzky využíva jarmočné rakvičkové divadlo pre groteskne kruté, vecné i zábavné vraždenie. (Jeho ľudový hrdina Punch, Pulcinella sa snaží uniknúť smrtke tým, že čo najrýchlejšie posiela na druhý svet všetkých v okolí.) Maňuška tak korešponduje s témou hry – smrť v blahobyte konzumnej spoločnosti, ako aj s jej žánrom: bábkový thriller – groteskná exhibícia sexu a brutality. Herectvo sa vyznačovalo bravúrnou animáciou. V podobnom duchu sa niesol aj Hamlet v réžii J. Vyšohlída v skvelej hlasovej interpretácii troch hercov. V oboch prípadoch je groteskné zveličenie násilia súčasne odsúdením nezmyselnej agresie. Ale nedá mi nezapochybovať o tom, či to, čo českí tvorcovia kriticky spodobujú s cieľom dištancovať sa, napokon len nezmnožujú. Brniansky súbor Líšeň, zameraný na nekomerčnú, vlastnú tvorbu, si kladie za cieľ hľadať nové výrazové možnosti bábkového divadla, ako deklaruje v bulletine. Myslím si však, že Divadlo Buchty a loutky prinieslo v oblasti výtvarnej štylizácie, rovnako v prístupe k animácii súčasnejší výraz a poskytlo viac nových impulzov, ktoré korešpondujú so svetovým trendom. Najmä čo sa týka odklonu od kašírovanej, špeciálne vyhotovenej bábky k priemyselne vyrobenej hračke či predmetu. Všetok hnus, čo sa na nás valí z TV kanálov, skôr stôk, dokázal vyjadriť neobyčajne sugestívne pomocou skratky, metaforickej reči. Je zrejmé, že umenie, ak má byť aktuálne, nemalo by sa uzatvárať pred svetom; ale stačí skutočnosť len reflektovať ? Z boxerského príbehu sa parodická nadsádzka postupne vytráca a happy end vyznieva už celkom vážne. Ani čistá paródia (Hamlet), ani tragický záver (Domového rekviem) – skaza zvrhlého brlohu/sveta – neprináša nič nové. Paródii je vlastné to, že je založená na opakovaní a dokonalom imitovaní známych foriem a javov. Bábkové divadlo je schopné prinášať hodnoty, ktoré ťažko nájdeme inde – hravosť, fantáziu, vytváranie divadelnej poézie a poetickej reality. Má schopnosť odolávať tlaku filmovej i divadelnej komercie, hovoriť o veciach malých, milých, ľudských, zdanlivo všedných a jednoduchých. Vedomým stavaním na týchto kvalitách môže sa stať jedným z ostrovčekov živej národnej kultúry, večným zdrojom jej sily a napokon aj zdravia spoločnosti. Na festivale sa našlo zopár inscenácií, ktoré tieto hodnoty prinášajú. Je potešiteľné, že s nimi prišli práve slovenské divadlá. Z dvoch hosťujúcich amatérskych súborov z Prievidze, hrajúcich pre deti v rámci otvorenej zóny na ulici, ma zaujalo Bábkové divadlo dvoch. Napriek tomuto názvu predviedli vtipnú verziu rozprávky O Palčekovi Karla Nováka traja herci: upravovateľka Katka Súkeníková spolu s režisérom Jurajom Jaškom a Jankou Dudášovou. Všetko potrebné mali v jednej šatke, ústredného hrdinu Palčeka na hercovej ruke a k tomu srdce na pravom mieste. Z týchto skromných prostriedkov dokázali vytvoriť za sprievodu gitary a piesne veľa pohody, rozdať veľa lásky a múdrosti. Z profesionálnej tvorby pohladila dušu inscenácia privátneho košického Divadla Maškrta Skrinka s dušičkami. Tvorí ho tandem. Jana a Tomáš Šebovi sa prezentovali na Bábkárskej Bystrici už po tretí raz, do tretice najlepšie. Hra inšpirovaná jeseňou a blížiacim sa dušičkovým obdobím je plná nehy, fantázie a ducha, je skrátka duchaplná. Tvorivosť divadelnej i manželskej dvojice, ktorá slávi toho roku desaťročné jubileum, neustáva; úroveň, najmä textov, má dokonca stúpajúcu tendenciu. Zaslúžili by si aj knižné vydanie. Napriek tomu, že ich vznik podnietila „objednávka“ (témy sú inšpirované ročnými obdobiami), čím však umelecky neutrpel ich výsledný tvar. Tu kdesi sa skrýva odpoveď na otázku – komercia či umenie? Zdá sa, že nemusí byť formulovaná až tak protikladne. Ak sa má divadlo uživiť, malo by vychádzať v ústrety divákom a predsa nemusí zľavovať z umeleckých kritérií. Divadlo Maškrta si už vytvorilo istý štýl. Pestuje skutočné autorské divadlo, čo je najnáročnejšia divadelná disciplína. Tandem spolu tvorí inscenáciu od začiatku do konca: od napísania hry (Jana Šebová), cez výrobu bábok a rekvizít (Tomáš Šebo), spoločnú herecko-režijnú tvorbu až po stavanie kulís a organizačno–manažérsku prácu. V podmienkach, v akých naša kultúra prežíva, je existencia takéhoto privátneho divadielka skutočným zázrakom. Aj preto by si zaslúžila Skrinka s dušičkami cenu Hašterice. Zdá sa však, že aj naďalej bude Divadlo Maškrta prinášať ceny len zo zahraničia. Príjemným prekvapením bola tiež javisková adaptácia ľudovej rozprávky Braček jelenček autora a režiséra Ádama Badina, známeho najmä v maďarsky hovoriacich územiach, ktorého pre slovenské publikum objavilo Bábkové divadlo zhodou okolností tiež z Košíc. Etnograficky poučenému umelcovi sa podarilo čosi, čo je naozaj vzácne – preniesť na javisko podstatu a radosť autentického folklóru. Prispela k tomu vynikajúca živá hudba v podaní mladých hercov, rovnako ich bezprostredný, prirodzený prejav. Kontakt s deťmi s ľahkosťou a citom zvládol Peter Orgován, ktorý bol súčasne kapelníkom muziky. Režisér Ondrej Spišák sa so súborom Staré divadlo v Nitre tiež vrátil k folklóru prostredníctvom hry Najväčšie cigánstvo, ktorú napísal na motívy Czambelových rozprávok. Pred rokmi ju s veľkým úspechom naštudoval v bratislavskom ŠBD; tentoraz zvolil iný režijný prístup – techniku čierneho divadla, ktorá vytvorila zbytočnú bariéru medzi hercom a divákom, navyše hercov spútala natoľko, že ani ich schopnosti, ani živá hudba nemohli inscenáciu zachrániť. Škoda, že Nitrania neprišli s o čosi staršou inscenáciou Hronského rozprávky o troch kozliatkach. Bolo by tak možné konfrontovať ju s čisto činohernou, navyše nie veľmi vydarenou transformáciou obľúbenej literárnej rozprávky na bábkové javisko v Žiline. Desaťročia stagnácie sa tu stále nedarí prekonať. Možno by pomohol poradný zbor, možno by stačil aj jeden dobrý konzultant. Na stagnáciu či dokonca na začiatok krízy upozorňujú aj dve inscenácie banskobystrického súboru (Alica v krajine zázrakov, ale aj ocenená inscenácia Kubo), ktorý od svojho zrodu stojí na čele umeleckého vývoja slovenského bábkarstva. V oboch prípadoch ide o známe predlohy, o klasické literárne i dramatické diela. Ich naštudovanie stroskotáva na tom, že neboli upravovateľmi a režisérmi pochopené. Okrem režiséra Mariana Pecku (v prvom prípade sa na réžii podieľa aj autorka divadelnej adaptácie Halina Sikorová a.h.) inscenácie spája aj zasadenie do prostredia cirkusu. No kým v Alici nachádza tento kľúč isté opodstatnenie v predlohe – účinkovanie králika a iných zvieracích postáv, ako aj viaceré kúzelnícke, fantaskné premeny, v Kubovi ide o ničím nepodloženú ostentatívnu spektakulárnosť, prázdny exhibíciu, ktorá s Hollého hrou nemá nič spoločné. Tvorcovia sa nad ňou nezamýšľali, pretože sa podvedome zaoberali inou témou, ktorú možno vytušiť z podtitulu ich „úpravy“ Sto rokov bolesti, ako aj zo záveru inscenácie – hudobného citátu z filmu Tisícročná včela. Z oboch náznakov vyplýva, že M. Pecka zaujala povaha a osud nie Kuba, ale celého národa. Ibaže pre tento zámer nenašiel dosť opory ani v predlohe, ani v hosťujúcom dramaturgovi. Martin Geišberg bol síce presvedčený, že je lepšie „starú chalúpku zbúrať a postaviť nový dom“ , napriek tomu ponecháva torzo Hollého textu, nepíše novú hru. Jeho zamyslenie v Slove dramaturga je hodné pera básnika, nie však dramaturga. Nedostatok koncepcie a myšlienky sa pokúsil režisér ukryť pod kŕčovité rúško pseudopostmoderny. Ani v Alici sa nepodarilo odhaliť zmysel v nezmysle, na ktorom je Carrollovo literárne dielo (obľúbené viac dospelými ako deťmi) založené. Herci nevedia, o čom hrajú, preto v hľadisku vládne nuda. Aká škoda, že umelecky bohatú úrodu, ktorú prinieslo BDNR na 13. ročník /rok 2002/ nebolo možné vtedy ešte oceniť. Teraz bolo zrejme ťažké udeliť Haštericu, formulovanú ako cenu za tvorivý čin za Meluzíny, dielko ktoré vzniklo v BDNR v rámci cyklu Zahrajte sa s rozprávkami. Ide o javiskovú mozaiku, ktorá vznikla na námet zimy (I. Škripková) a bielej farby s ňou spojenej. Vďaka hravému, neobvykle bohatému hereckému registru Márie Šamajovej sa javisková improvizácia stala pútavou aj s minimom textu a deja. Herectvo, ku ktorému tu herečka spolu s autorkou námetu intuitívne dospela, je vo výraze ľahké, presné a svojou skratkovitosťou vrcholne súčasné. Možno len ľutovať, že vzácne talentovaný herecký potenciál súboru nie je v divadle využitý. (Evu Dočolomanskú, hviezdu spred dvoch rokov sme nevideli ani v jednej inscenácii!!!) Režisér M. Pecko žne úspechy na zahraničných hosťovačkách, práca vo vlastnom divadle ho zrejme už vyčerpáva. Žiaľ, podobná situácia je aj v Starom divadle. Spolu s Bystricou načas ťahalo slovenské bábkárstvo vpred. Ešte k cene diváka. Pre dlhoročného šíriteľa slávy slovenského tradičného marionetového bábkarstva v zahraničí Antona Anderleho je iste hojivou náplasťou k jeho 60-tke. Dožil sa po rokoch toho, že bol zaradený na oficiálny program nielen ako herec (to dokonca po druhý raz), ale aj zberateľ. Na záver – festival vyvolal v kritikoch otázky: komercia alebo chrám, exhibícia alebo výpoveď? Pridávam k nim ďalšiu : divadlo repertoárové či autorské? Budúca Bábkárska Bystrica dá azda na ne jasnejšiu odpoveď. Autorka je teatrologička