Kráľovské maďarské katolícke gymnázium IV. – Alexander Albrecht
Najmladším zo štvorice maturantov Kráľovského maďarského katolíckeho gymnázia bol Alexander Albrecht (1885 – 1958). Jeho otec Johann Albrecht pochádzal z Bratislavy, no ako začínajúci pedagóg dostal umiestenku do Aradu (dnes Rumunsko), a tak sa Alexander narodil práve tam. Do Bratislavy sa rodiny vrátila až po dvoch rokoch, otec potom pôsobil ako pedagóg klasických predmetov a neskôr aj ako riaditeľ na gymnáziu. Tu študoval aj jeho syn Alexander v rokoch 1895–1903. Alexander prejavil záujem o hudbu i mimoriadne hudobné schopnosti už v útlom detstve, a tak rodičia hľadali pedagóga, ktorý by ho zasvätil do tohto umenia. Spočiatku ním bol organista Karl Forstner, no neskôr otec oslovil v tejto veci o štyri roky staršieho spolužiaka, Bélu Bartóka. Mladý Alexander sa plne angažoval v hudbe, domácom muzicírovaní, sledoval hviezdny vzostup o osem rokov staršieho Ernő Dohnányiho, veľkým vzorom mu bol jeho učiteľ Béla Bartók. Práve ten ho napokon presvedčil, aby vo svojich štúdiách pokračoval na Hudobnej akadémii Franza Liszta v Budapešti, kde sa stal medzitým pedagógom. Rodičia svoj súhlas so synovým štúdiom hudby podmienili sľubom, že Alexander vyštuduje zároveň právo (podobne ako Igor Stravinskij). Albrecht teda v Budapešti vyštudoval v rokoch 1904 – 1908 paralelne dve vysoké školy – popri práve študoval klavírnu hru u Lisztovho žiaka Istvána Thomána (ako Dohnányi i Bartók), skladbu u Hansa Koesslera (ako Dohnányi, Kodály, Bartók i Weiner), dirigovanie u Ferencza Sandtnera a komornú hru u Davida Poppera. Do Budapešti odchádzal s niekoľkými desiatkami juvenílií, medzi ktorými bola popri množstve klavírnych a komorných skladieb aj Omša pre zbor a orchester. V Budapešti absolvoval už ako Bartókov žiak Lisztovými variáciami Weinen, klagen a Beethovenovou Sonátou B dur pre kladivkový klavír, ako aj (dnes strateným) Sláčikovým kvintetom, ktorého premiéru naštudoval David Popper. Albrecht sa ako jediný z našej štvorice vrátil do Bratislavy. Bol tu najerudovanejším domácim muzikantom, avšak len pomaly si nachádzal svoje miesto v konzervatívnom ovzduší hudobnej Bratislavy. Zamestnal sa ako organista v Dóme sv. Martina, pričom zároveň pokračoval v štúdiu hry na organe vo Viedni u Rudolpha Dittricha. Začal tiež vyučovať na Mestskej hudobnej škole. Jeho skladateľská práca bola v Bratislave len zriedkavo akceptovaná. Koessler s nadšením prijal skladateľsky konzervatívny prejav Dohnányiho, novátorské postoje Bartóka a Kodálya mu boli celkom cudzie, Albrechtov umiernene novátorský prejav aj umiernene akceptoval. Albrechtovi bola zároveň cudzia brilantná elegancia Dohnányiho, no cudzie mu boli aj nacionalistické ciele mladého Bartóka či jeho pokrokárska snaha „dráždiť meštiaka“. Jeho svet bol svetom lyriky a dobromyseľného humoru, v skladbe na prvé miesto kládol kontrapunktické majstrovstvo, obchádzajúc inovácie francúzskej školy. Jeho hudobný jazyk sa kryštalizoval pomaly. Vzhľadom na chabé interpretačné zázemie Bratislavy sa venoval spočiatku najmä piesňovým a klavírnym skladbám, prvú syntézu dosiahol až v monumentálnom Klavírnom kvintete, ktoré dokončil ako 30-ročný. Bratislavské publikum neprijalo ani tento prejav umierneného novátorstva, recenzent vyzdvihol klavírne umenie autora, no skladbu označil za výtvor blázna. Albrechtovou satisfakciou sa stalo až naštudovanie diela budapeštianskym súborom Waldbauer-Kérpely kvarteto, ktoré vzniklo vďaka iniciatíve Bartóka a Kodályho a premiérovalo aj ich prvé kvartetové kompozície. Sláčikové kvarteto D dur z roku 1918 už približuje autorov jazyk k novej hudbe a takto bolo prijímané aj za hranicami, najmä v podaní viedenského Fitznerovho kvarteta. Rok 1921 priniesol zmenu do Albrechtovho života. Po víťaznom konkurze bol menovaný za dirigenta Cirkevno-hudobného spolku a za riaditeľa Mestskej hudobnej školy. Veľká časť hudobného života mesta spočívala práve na tejto inštitúcii a Albrecht sa rozhodol pozdvihnúť ho na európsku úroveň koncertmi spolku. Pod jeho vedením došlo k modernizácii repertoáru a do Bratislavy zavítala aj nová hudba. Albrecht bol pritom v podobnom postavení ako akýkoľvek iný regenschori, napríklad Schneider-Trnavský v Trnave. Kvalitných hráčov, spevákov i zboristov si musel vychovať sám, čomu slúžila práve väzba spolku a školy. Nemohol uvádzať repertoár, ktorý by zbor či orchester nezvládol, no pozdvihnutie úrovne vnútilo domácemu publiku aj diela Szymanowského, Stravinského, Bartóka a desiatok ďalších moderných autorov. Zároveň sa plne vykryštalizoval jeho hudobný jazyk. Po orchestrálnej Šípkovej Ruženke, ktorou privítal narodenie syna Jána, napísal klavírnu Suitu (1924) a Sonatínu pre jedenásť nástrojov (1925) – diela, ktorými vkročila Nová hudba do domácej tvorby. Nasledujúce oratórium Tri básne z cyklu Marienleben na básne R. M. Rilkeho je nielen vrcholnou kompozíciou autora, ale azda aj celej domácej produkcie prvej polovice 20. storočia. V nasledujúcich rokoch nedokončil začatú Symfóniu, veľa energie venoval symfonickej básni Tobias Wunderlich (Túžby a spomienky, 1935), po dokončení ktorej sa uňho prejavila dlhodobá depresia, sprevádzajúca roky prípravy druhej svetovej vojny. Hoci sám Albrecht mal žoviálnu, priateľskú povahu a jeho tvorivej orientácii bol cudzí akýkoľvek radikalizmus, doba i prostredie ho stavali do pozície outsidera. Podľa jeho vlastných slov v čase začiatkov nebol dostatočne maďarský, neskôr bol zasa málo nemecký a napokon ostal málo slovenský. Bol internacionalistom v čase, keď sa Európou preháňali kŕče nacionalizmu, ateistom v cirkevných službách, aristokratom v čase vlády proletariátu. Ako napísal jeho syn Hanzi: „Bol revolucionárom medzi malomeštiakmi, skeptikom v chráme, liberálom v diktatúre, internacionalistom v nacionalizme. Albrechtova dirigentská, organizačná i pedagogická činnosť bola vyčerpávajúca, veľa síl mu pre tvorbu neponechávala. Po prekonaní choroby síce napísal pomerne veľa skladieb, a vstúpil aj na pole folklorizmu, ktorému sa vyhýbal počas života svojho celoživotného súputníka a priateľa Bélu Bartóka, jeho tvorba však už len málokedy dosiahla onen rozmach, ktorý ju charakterizoval v medzivojnovom období (kantáta Šuhajko – 1950, Koncertantná suita pre violu a klavír, 1952). K tomuto ochabnutiu nepochybne prispelo aj zánik oboch inštitúcií, ktorým venoval najlepšie roky svojho života. Hoci sa Alexander Albrecht ako jediný zo štvorice spomínaných maturantov vrátil do Bratislavy a tu venoval všetky svoje sily pozdvihnutiu úrovne a profesionalizácii domáceho hudobného života, a tak vykonal azda najväčšiu priekopnícku činnosť, jeho dielo je dnes – ako jediného z našej štvorice – celkom zabudnuté. Hoci dodnes žije v spomienkach mnohých ľudí, jedinou inštitúciou, ktorá Albrechtovo dielo z času na čas sprítomňovala Bratislavčanom, bol jeho syn Ján Albrecht. Ten tiež krátko pred svojou smrťou vydal s pomocou mnohých priateľov vo firme Musica tri CD s otcovou tvorbou. A tak sa vďaka Hanzimu môžeme započúvať do viacerých kľúčových kompozícií Alexandra Albrechta. CD prinášajú oratórium Tri básne z cyklu Marienleben R. M. Rilkeho, Klavírne kvinteto, Sláčikové kvarteto D dur, Trio pre 2 huslí a violu, Variácie pre trúbku a klavír, ako aj klavírnu Sonátu F dur, Suitu i štvorručnú Humoresku a verziu Sonatíny pre jedenásť nástrojov pre dva klavíry. Nahrávky ukazujú, že naši interpreti majú radi a vedia hrať Albrechtove skladby, nemajú však kde a komu. Žiaci zabudli, že kedysi mali učiteľa.
