Kráľovské maďarské katolícke gymnázium III. – Béla Bartók
Treťou skladateľskou osobnosťou, ktorá zmaturovala na bratislavskom Kráľovskom maďarskom katolíckom gymnáziu, bol Béla Bartók (1881–1945), jeden z najvýznamnejších tvorcov hudby 20. storočia. Bartók pochádzal – podobne ako Dohnányi či Albrecht – z učiteľskej rodiny, ktorej životná púť však bola oveľa komplikovanejšia. Narodil sa v obci Nagyszentmiklós (dnes Sînnicolau Mare), kde jeho otec pôsobil ako riaditeľ Poľnohospodárskej školy. Otec však umrel, keď mal Béla sedem rokov. Mama, rodená Paula Voit a pochádzajúca z Liptovského Svätého Mikuláša, sa ocitla pred ťažkým problémom uživiť sama dve deti. Šťastie skúsila v Nagyszőllosi (dnes Vinogradov), v Nagyvárade (dnes Oradea), no napokon sa usadila v Pozsoni (dnes Bratislava), kde kedysi študovala. Tu získala miesto na učiteľskom seminári. Béla prejavoval výnimočnú muzikalitu už v útlom detstve, hudbe sa začal venovať práve pod vedením mamy a neskôr aj na gymnáziu v Oradei, no mama si práve od Bratislavy sľubovala lepšie podmienky pre rozvíjanie synovej muzikality. Béla napokon nastúpil na miestne katolícke gymnázium, kde ho prijali do tretieho ročníka a tu aj roku 1899 zmaturoval. Béla v hudbe rýchle napredoval, najmä v klavírnej hre a kompozícii, povzbudzovaný Dohnányiovcami, vzorom o štyri roky staršieho Ernőho, ako aj riaditeľom školy Johannom Albrechtom, ktorý ho požiadal o výučbu hudby svojho syna Alexandra. Do maturity skomponoval okolo šesťdesiat juvenílií, predovšetkým klavírnych a komorných skladieb. Tie si mohli vypočuť okrem matky a sestry najmä Albrechtovci a Dohnányiovci, ktorých súdy boli preňho rovnako podnetné ako hodiny strávené s László Erkelom (syn Ferenca Erkela), Ludwigom Burgerom a Antonom Hyrtlom. Jeho hudobným ideálom boli vtedy „tri bé“ – Bach, Beethoven, Brahms; k nim sa pripájal aj Liszt, ktorého náročné diela hrával na školských slávnostiach. Bartóka už prijali na štúdium do Viedne, keď ho Ernő Dohnányi presvedčil (opierajúc sa aj o Brahmsov názor) o prednostiach Budapeštianskej akadémie pred viedenskou. A tak šiel v stopách staršieho priateľa, vyštudoval skladbu i klavírnu hru u tých istých pedagógov – u Hansa Koesslera a Istvána Thomána. Bartók si však už v čase štúdií formoval postoje oveľa premyslenejšie ako Dohnányi. Naplno ho zasiahla novátorská hudba Wagnera, Straussa, idea hudobného pokroku, vedúca do neznáma, ale aj politický nacionalizmus, vedený túžbou po oslobodení Uhorska spod Habsburgovcov. Tieto postoje podmienili konflikt s Koesslerom, zástancom tradičného skladateľského remesla, získali mu podporu politicky orientovaných umelcov, no čoskoro ho priviedli do osobnej izolácie. Bartók, demonštrujúci svoje postoje vystúpeniami v kroji, si veľmi skoro (pod vplyvom Kodálya) po skončení školy uvedomil, že novouhorský štýl lisztovsko-brahmsovskej tradície, rozvíjaný autoritami hudobného života Budapešti (Jenő Hubay i Ernő Dohnányi), je prejavom asimilácie maďarskej cigánskej hudby, charakteristickej pre mestskú meštiansku kultúru, no vôbec nič nemá spoločné s maďarskou sedliackou hudbou, celkom neznámou aj v hudobných kruhoch. Túžba nájsť hudobné archetypy z neho urobila nielen jedného z prvých a zároveň najvýznačnejších etnomuzikológov, ale ho aj postavila do opozície voči hudobnému životu Budapešti, priviedla na cestu avantgardy a umožnila mu prekročiť pôvodný nacionalizmus. Vďaka výskumu folklóru sa stal jedným z prvých Európanov, zasväcujúc svoj život okrem hudby aj myšlienke koexistencie národov, vášnivo hlásanej aj jeho vrstovníkom Stefanom Zweigom. Hľadanie archetypov maďarskej hudby ho čoskoro priviedlo k spoznaniu fenoménu kultúrnej hybridizácie a k nevyhnutnosti skúmať nielen maďarské, ale aj susedné folklórne prejavy. Zároveň v kompozícii uňho pokračovala novátorská orientácia. Folklór mu umožnil vychýliť sa od nemeckej tradície smerom k francúzskemu novátorstvu a k objavom Stravinského a Schönberga. Veľmi skoro tak zaujal avantgardné pozície a tie mu priniesli stratu sympatie domáceho konzervatívneho publika. Bartók sa živil ako profesor klavírnej hry na Lisztovej akadémii i ako koncertný klavirista a svoje zárobky investoval do etnomuzikologickej vášne. Roky práce priniesli takmer 10 000 záznamov piesní, maďarských, slovenských a rumunských, ale aj ukrajinských, rusínskych, severoafrických či tureckých. Ďalšie roky venoval ich vedeckému triedeniu, ovplyvnenému metódou Fína Ilmari Krohna. Táto činnosť patrí k hlavným i historicky prvým prejavom humanitného štrukturalizmu, keďže práve štruktúrne zákonitosti piesní boli bázou taxonomických kritérií. Folklórne či z folklóru odvodené tvary často boli aj bázou jeho vlastných skladieb. Bartókov folklorizmus bol modernistický, čiastočne inšpirovaný Stravinským a príbuzný Janáčkovi. Jeho hudobné myslenie pritom pokračovalo v analýze hudobnej matérie až po hranice tonality, prekračujúc ďaleko akademickú tradíciu. Bartók dokázal pritom svoj nový hudobný jazyk, ovplyvnený francúzskou a ruskou avantgardou, syntetizovať so svojimi dávnymi, „prešporskými“ ideálmi – s bachovskou kontrapunktickou nasýtenosťou i s beethovenovskou tematickou prácou a procesovým dramatizmom. Analyticko-syntetická potencia z neho neurobila len postavu z avantgardného panteónu, ale priradila ho k vrcholným skladateľským zjavom hudby 20. storočia. Jeho smerovanie k novému pritom bývalo natoľko priamočiare, že jeho skladby často predstavovali spolu so Schönbergovými najradikálnejší stredoeurópsky hudobný prejav. Sedliacky folklór dodal Bartókovej tvorbe mocný impulz. A tvorba mu priniesla vysnívaný odstup od sveta maďarského či európskeho meštiactva a buržoázie, šíriacej ovzdušie bezbrehého šovinistického imperializmu. Bartók patril k nemnohým umelcom, ktorí poznali nielen dušu sedliakov, ale i dušu meštiakov. Vedel, na aké temné pudy meštiakov brnká Hitlerov fašizmus, čo ho živí i čo spôsobí. V predvečer druhej svetovej vojny si zvolil život v emigrácii a pôsobil v New Yorku ako etnomuzikológ na Kolumbijskej univerzite. Tu aj pár mesiacov po skončení vojny takmer zabudnutý zomrel. Až roky povojnovej obnovy, denacifikácie a denacionalizácie umožnili svetu spoznať dielo skladateľa Bartóka, tento majestátny pomník umeleckej i občianskej integrovanosti. Bartókove väzby k Slovensku boli mnohoraké. V Bratislave nielen zmaturoval, zo Slovenska pochádzala jeho matka i druhá manželka Ditta Pásztory. Mal tu viacero priateľov i žiakov, ktorých častejšie navštevoval. Celoživotné priateľstvo ho spájalo s niekdajším žiakom Alexandrom Albrechtom. Mnohokrát tu koncertoval i prednášal. Trinásť rokov strávil na dedinách zbieraním slovenských ľudových piesní, z ktorých sa mnohé dostali do jeho kompozícií (Falun, Tri rondá, 44 husľových duet, Slovenské ľudové piesne, Mikrokozmos). Ich klavírne úpravy v cykle Deťom (1908 – 1909) patria k prvým úpravám slovenského folklóru vôbec. Bartókova tvorba hlboko ovplyvnila profilovanie mnohých našich skladateľov, počnúc Alexandrom Albrechtom či Štefanom Némethom-Šamorínskym. Zo všetkých predstaviteľov hudobnej avantgardy je u nás asi najfrekventovanejší. Jednako máme voči Bartókovi veľký nesplatený dlh. Bartók začal zbierať ľudové piesne na Slovensku, keď mala moja babka päť rokov. Matica slovenská začala prácu na vydaní jeho zbierky, keď mala moja mama päť rokov. Prvý diel zbierky vyšiel, keď som mal tri roky, druhý keď som mal pätnásť. Dnes má môj vnuk päť rokov a čoskoro oslávime storočnicu Bartókovho putovania po slovenských dedinách. No zbierka dodnes nevyšla – desaťtisíce hodín Bartókovej práce spia v nedobytnom trezore. Hanba preveliká.
