Mangľovňa

Mňa? To mňa sa pýtate? Mňa? – osobne? – konkrétne? – mňa? A prečo tak hlúpo? Prečo sa pýtate? To každého topiaceho sa takto? Hádžete otázky, namiesto záchranného kolesa? Hádžete, namiesto toho, aby ste skočili! Ách!, tak vy ste, vraj, mizerný plavec, úbohá slamka, kostrnka len – vetchá. Ešte tak ruku po zápästie namočiť, nôžku po kolienko vnoriť a potom s piskotom utekať, kade ľahšie. To je váš plavecký štýl! A ešte sa aj pýtate! Hlúpymi otázkami poburujete hladinu. Veď predsa viete, že nemám čas odpovedať. Vidíte, že mám iné starosti, povinnosti. Neodkladné! Topiť sa mi treba! Ach! Dúfam, že celkom stačilo – toľkoto (hranej) spontaneity. A že sa môžem vynoriť – vyliezť na breh, osušiť sa na slnku a z bezpečia brehu pozorovať podlé víry a dravé prúdy – reflexívne rozvažovať na súši o nebezpečenstvách vodných tokov. Pozorovať a nechávať sa pozorovať – nepokojnou hladinou – z diaľky. Nechať sa poštekliť jej trbletom – z diaľky. Z brehu – o vode – hovoriť; dá sa. Aj plavecký štýl je spôsobom, ako sa dá o vode hovoriť – z diaľky. Ale skúste hovoriť vo vode; hovoriť vodu; dýchať vodu. Kto vám bude rozumieť? Málokto – takmer nikto, alebo, ešte najskôr, vôbec nikto. Nebezpečenstvo vody je také – nebudú vám rozumieť. Na brehu sa hovorí inou rečou ako vo vode. Nebude sa vás mať kto opýtať, nebude vám mať kto odpovedať; iba voda (všade). Ale slzy... Slzy sú slané. Aj morská voda je slaná. Morská – slaná, voda nadnáša lepšie ako sladká jazerná. V mori som sa naučila plávať, keď som mala približne osem rokov. Plávať viem, ale to neznamená, že som imúnna voči utopeniu. More je obrovská masa vody. Utopiť sa dá aj v tanieri polievky. Hovorím, uvažujem v objemoch: neobrazne, neprenesene. Taký objem sĺz! Väčší, než objem polievkového taniera, väčší než objem človeka, ktorý sa teraz pokúša plávať, topí sa, zápasí s neobvyklým živlom. Kde sa tu vzal taký objem sĺz? Kto to všetko naplakal? Hádam len nie Alica? Alica? Alica z knižky Lewisa Carrolla sa takmer utopila vo vlastných slzách. Objem sĺz, ktoré vyplakala veľká Alica, sa malej Alici stal takmer osudným – pritom ide o rovnakú osobu – o jednu (premenlivú) Alicu. Na vine sú vzájomné pomery, respektíve nepomery. Alica v krajine zázrakov podlieha nepredvídateľným premenám – veľkostí. Alica plávajúca v mláke vlastných sĺz sa najskôr domnieva, že sa nečakane ocitla pri mori. Premýšľa takto: priplávam k brehu, opýtam sa, kde som, a potom sa už nejako (asi vlakom) dostanem aj domov. Plávať vie, pri mori už bola, vie, ako to tam chodí. Následne si ale uvedomí, že to, v čom sa takmer utopila sú jej vlastné slzy. Vedľa nej, v mláke sa čosi plahočí – osobitým plaveckým štýlom, Alica, spoluplavca identifikuje najskôr nesprávne ako hrocha, neskôr svoje rozpoznanie poopraví, zorientuje sa v daných pomeroch – je to naisto myš. Alica chce nadviazať s myšou komunikáciu, chce sa jej spýtať, ako sa dostane k brehu. Alica upadne do vnútornej neistoty, uvedomme si ale, že popri tomto upadaní nezabúda plávať. Pláva a uvažuje: s myšou ešte nekomunikovala. Ako takú myš osloviť? Čo ak myš nerozumie po anglicky. Možno sa myši dá prihovoriť po francúzsky. Alica si spomenie na príklad z francúzskej učebnice gramatiky, a nesmelo začne svoj prvý rozhovor s myšou: „Ó, myš!“ Myš, vyzerá to tak, ochotne komunikuje, je však aj nesmierne vzťahovačná a urážlivá – postupne sa ukazuje, aké boli Alicina neistota a váhanie opodstatnené a primerané. Ale aj to – aké nedostačujúce. Alica vie s myšou nadviazať inteligentný a štýlový dialóg, ale nevie sa vžiť do myšej mentality, chýbajú jej myšie skúsenosti. A myš? Tá urazene odcupitá – preč od slzavej mláky. Celkom ako my. Nespýta sa, kde sa tu mláka vzala. Kto ju spôsobil a prečo. Na vine sú – môžu byť aj nepomery. Séria márnych pokusov. Séria pokusov – pri ktorých vychádzajú najavo – nezmieriteľné nepomery. Alica je primalá – nedočiahne na stôl, na ktorom leží kľúč od prekrásnej záhrady. Alica je, konečne, dostatočne veľká, nezabúdajme, že sa neustále premieňa – schmatne kľúčik a rozbehne sa ku dverám, za ktorými je záhrada, lenže dvere sú primalé (pre Alicu – lebo to je dôležité), neprejde nimi. Alica pobieha medzi stolom a dvierkami – overuje si vzájomné nepomery vecí – zakúša ich na vlastnej koži. Tak ako myš zakúša na vlastnom zježenom kožúšku nepomer medzi sebou a mačkou. Myš vidí, aká je mačka hrozivá a nebezpečná. Alica v mačke vidí len milé a hravé zvieratko. Alica sa pokúša dostať do prekrásnej záhrady. Alica sa topí vo vlastných slzách. Alica sa nakoniec do prekrásnej záhrady dostane – podarí sa jej uviesť do súladu vlastnú meňavosť s pomermi vecí – doslova sa vyladí, v tomto jednom prípade. A my? Topíme sa v slzách. Niečo v nás je väčšie než my sami – to ono plače. A my sa pokúšame plávať, alebo sa pokúšame konečne vzdať a klesnúť ku dnu. To nerozhodné kolísavé vznášanie sa medzi hladinou a dnom je to najhoršie, čo sa nám mohlo prihodiť – zdá sa nám – je to tak. Niečo veľké do nás padlo – hladina stúpla a slaná voda vytlačená tiažou ponoreného objemu sa začala prelievať cez okraje. Nedá sa to zastaviť. Niečo veľké – v porovnaní s nami – priveľké. Alebo padáme my – sami do seba – niekto nás vyzdvihol z temnoty a pustil – zdá sa nám – je to tak. Skúsenosť je neprenosná – nielen z myši na človeka, nielen z človeka na myš, nielen z myši na inú myš a nielen z človeka na iného človeka, ale ani v jednoduchých obrysoch toho, čomu hovoríme tá istá, so sebou identická myš (prípadne Alica). Skúsenosť nielenže nie je neprenosná, ale vo väčšine prípadoch ani nie je celkom skladovateľná – podlieha premenám – to, čo sme pred časom starostlivo uskladnili – nie je to splesnivené, páchnuce, hnijúce – čo teraz štítivo držíme medzi prstami a pokúšame sa to odmrštiť, čo naďalej od seba. A my? Netopíme sa v slzách. Pretože sa práve smejeme s narezanými kútikmi. Počúvame ako v nás – v našej hlave – Alica s myšou vedú svoj inteligentný a štýlový dialóg. Usmievame sa aj preto, že vieme, že už zajtra – pri najbližšom prílive – nám naša dnešná ťažko nadobudnutá múdrosť bude úplne na prd. Autorka je spisovateľka a výtvarníčka