Stratené v preklade

Podľa teórie informácie – čím je informácia frekventovanejšia, tým menší a banálnejší obsah prináša – je redundantná. Najnovší film Sofie Coppola je založený práve na neporozumení nielen dvoch odlišných kultúr, ale aj vo vnútri jednej z nich. Na pomedzí vysloveného a nevysloveného sa pohybujú dvaja hlavní predstavitelia, ktorí sa nezávisle od seba ocitli v rovnakom hoteli uprostred Tokia. Zostarnutý americký filmový herec Bob Harris je denne faxom i telefónom presvedčovaný o starostlivosti a láske svojej manželky, ale v skutočnosti z ich lásky toho veľa nezostalo a dlhoročné manželstvo zotrváva už len zo zvyku. V Tokiu nakrúca reklamu na whisky Santorio a mesto vidí iba z okna taxíka. Medzi ním a japonským filmovým štábom stojí prekladateľka, ktorá však redukuje obsiahle požiadavky režiséra do jednoslovných pokynov Bobovi. A ten s umelou napodobneninou whisky v pohári imituje americké filmové legendy a paroduje tak výdobytky vlastnej kultúry. S vyprchanou slávou sa musí zarábať i takýmto spôsobom (o tom vedia aj slovenskí herci). Výsledkom úsilia za dva milióny dolárov je billboard s tou najnemožnejšou grimasou, akú by si mohol priať. Jeho krajanka, čerstvá absolventka filozofie Charlotte, je síce vydatá iba dva roky, ale práve počas služobnej cesty v Japonsku dochádza k záveru, že svojho manžela vôbec nepozná. Vlastné ambície podriadila manželovej kariére profesionálneho fotografa, a pokým sa on tvorivo realizuje, ona vyčkáva v izolácii hotelovej izby. Charlotte citlivo reaguje na najmenší impulz okolia a pod ťarchou povinnej dávky západného kresťanstva zlyhávajú jej pokusy o pochopenie japonskej kultúry a náboženstva. Bob a Charlotte sa nájdu ako spriaznené duše uprostred cudzieho vesmíru. Obaja trpia nespavosťou spôsobenou zmenou časového pásma a po nociach zabíjajú čas v hotelovom bare. Sú bezradní v kultúre vyznačujúcej sa preexponovanosťou vonkajšieho prejavu (tradičné prejavy úcty pri uvítaní v hoteli, nekonečné podávania rúk, darčekov a vizitiek, nadmerná hlasitosť a gestikulácia mladého režiséra, protirečivé praktiky sexuálnej pracovníčky, infantilné správanie moderátora televíznej show, záľuba v karaoke automatoch a podnikoch) a expanzívnou vizuálnou pop-kultúrou (ulice presvietené blikajúcimi krikľavými neónmi a veľkoplošné projekcie reklám priamo na mrakodrapoch pripomínajúce hi-tech civilizáciu z filmu Ridleyho Scotta Blade Runner). Japonské prijímanie a napodobňovanie západnej kultúry sa tak obom cudzincom zjavuje v neprirodzenej až prepiatej podobe. Spoločné prekonávanie kultúrnych rozdielov Boba a Charlotte zbližuje a po prebdenej karaoke noci prichádza dlhoočakávaný spánok. Ich vzájomné sympatie prerastú do zvláštneho vzťahu, ale s koncom pobytu sa končí aj ich krátke dobrodružstvo. Viac než japonskú kultúru Sofia Coppola karikuje vlastnú, americkú. Z excentricky vyzývavej blonďatej hviezdy a bývalej priateľky Charlottinho muža, ktorú stretávajú na chodbe rovnakého hotela, sa vykľuje podpriemerná zabávačka japonských hostí. A tváre amerických hercov sa skutočne dajú vidieť na trápnych reklamných kampaniach podporujúcich japonské výrobky. Inšpiráciu ku vzniku svojho druhého celovečerného filmu Coppola zbierala počas niekoľkých pobytov v Japonsku. Podľa jej vyjadrenia „nechcela prísť do Japonska a urobiť film americkým spôsobom“. Samotné filmovanie (výhradne v Japonsku) trvalo 27 dní a väčšinu filmového štábu tvorili Japonci. Množstvo záberov vzniklo improvizáciou priamo na rušných tokijských uliciach bez prípravy a špeciálneho osvetlenia. Použitím klasického filmového materiálu dosiahol kameraman Lance Acord romantickú atmosféru s nádychom nostalgie. Výsledkom spolupráce malého tímu tvorcov je tak nezávislý, nízkorozpočtový film. Bob a Charlotte vzdialene pripomínajú dvoch mladých Japoncov na ceste do Memphisu v inom nezávislom filme Tajomný vlak od Jima Jarmuscha (USA 1989). V posvätnej úcte prechádzali „Elvisovym“ mestom, ale náhodne zjavujúci sa Elvisov duch práve ich dvoch minul. S nepochopením východného špecifika (kultúrneho aj politického) západným návštevníkom sme sa tiež mohli stretnúť vo filmoch Tichý Američan (P. Noyce, 2002) alebo M Butterfly (D. Cronenberg, 1993). Stratené v preklade môže byť o informačnom šume, v ktorom zaniká podstata komunikácie. A propos, ktovie, čo všetko sa „stratí“ na distribučnej ceste zahraničných filmov do slovenčiny... Autorka je študentka filmovej vedy FTF VŠMU BA