Už ste skončili?

Či som skončila? Ale veď som práve začala! Ešte som sa ani nestihla oboznámiť s klávesnicou, moje prsty na nej poskakujú meravo, nezahriate, prostredník ľavej ruky chce neustále stláčať „s“ miesto „a“, ešte si len zvyká, pokúša sa naštartovať, aby o pár sekúnd mohol klepať ako o preteky (niekedy mám pocit, že by bol radšej prstom na ruke súdnej zapisovateľky) a vy sa ma pýtate, či som už skončila?! Nie, nie... len sa pekne rozbieham, ešte si ma užijete, niekoľko sto znakov budete musieť prečítať, kým sa toto naozaj skončí! Ale môžete mať vlastne niečo z textu, ako je tento? Z textu, ktorý je len nezmyselným bľabotaním, klepaním po klávesnici, urputnou žiadostivosťou zaplniť priestor, túžbou vzdorovať tej ničiacej otázke, otázke, ktorá sa snaží zabiť akúkoľvek existenciu tým, že sa pýta UŽ STE SKONČILI? A vy viete, že nech robíte čokoľvek, nech sa jej akokoľvek vzpierate, ona tu stále bude číhať a v pravidelných intervaloch svoju požiadavku opakovať a čoraz naliehavejšie a s väčšou prísnosťou, až sa napokon poddáte...Či chcete alebo nie. Každý sa raz poddá. Viem to ja a viete to aj vy. Možno každého premôže čosi iné, ja však viem, že mňa porazí táto otázka. Otázka, ktorá na záver už nebude otázkou, ale imperatívom. Stačí malá zámena interpunkčného znamienka, a je to tu. Koniec. Neúprosný koniec. A čo je najhoršie pre čitateľa, s najväčšou pravdepodobnosťou príde skôr ako pointa. Len strohé ukončenie plynutia písmen, pozastavené kdesi uprostred vety (áno, na všetko vás musím pripraviť – to je asi jediné, čo môžem), posledný výdych nebude počuteľný, prsty zmeravejú, klávesnica, ešte horúca, zamĺkne, klopanie ustane. Oči percipienta budú blúdiť po papieri, hľadať ďalej, čakať, čo sa udeje a ono sa už v skutočnosti neudeje vôbec nič. Stáva sa. Každú chvíľu. Že otázka ostane nezodpovedaná, výsledok bude rozpačitý a čas nenávratne preč. Prečo som to začal čítať? budete sa pýtať sami seba. Na čo? O čom to bolo? Takto sa to nemohlo skončiť! Ale mohlo, odpovedám. Ja som to nechcela, ale otázka bola neúprosná. Tlak, ktorým pôsobila, presahoval chuť mojich prstov behať po klávesnici, ich túžbu tancovať po nej, vykrúcať sa, predbiehať v stláčaní kláves. Prsty roztatárené ako malé deti. No zrazu im toto potešenie musíte odoprieť. A pritom by ste si tak želali, aby pokračovali. Ich radosť vás dojíma, ich smiech vám vháňa slzy do očí, najmä ak viete, že koniec je neodvratný. A tušíte, že bude nečakaný, udrie v tom najlepšom, v ich najväčšom rozkvete, nik si to ani nestihne uvedomiť... podvedome to cítite a sa bránite, nie, ešte nie, ešte nekončím, UŽ STE SKONČILI? Áno o malú chvíľu, nechajte ich prosím naklepať ešte pár písmen, pár holých viet... UŽ STE SKONČILI?? a aspoň pár slabík, veď to nikomu nič neurobí, nezabije vás to... UŽ STE SKONČILI ?! nemusíte zvyšovať hlas, veď už končím, dajte len čas pozvoľne sa im zastaviť, nech nechytia kŕč, ani pri behu sa nesmie... UŽ STE SKONČILI!!! Tri výkričníky vás definitívne položia, proti nim už niet úniku. Stoja priamo pri vašom uchu, vrieskajú, už to nie je otázka, nie je to ani príkaz, je to hrozba, hrozba, za ktorej slovami cítite, čo sa môže stať, ak neuposlúchnete! Ale veď sa spamätajte, kričíte na niekoho neznámeho, ja to nerobím pre seba, nesnažím sa to dokončiť kvôli sebe, to len prsty potrebujem precvičiť a čitateľovi čosi predostrieť, on bude trpieť, ak ma prerušíte, nie ja! On si nezaslúži nedozvedieť sa všetko, čo sa dozvedieť má! Toto nie je postmoderný text, ktorý môže mať začiatok a koniec kdekoľvek... on takým teraz nechce byť... chce mať úvod, zápletku a končiť veľkým vyvrcholením... ty z neho robíš, vy z neho robíte jednu z tých postmoderných hračiek, keď sa každý tvári, že im rozumie, ale v skutočnosti má z nich chaos, ony samy sú chaosom, nik ich nevie čítať a takto dopadne aj môj text, keď mi nedovolíš ho dokončiť. Stačilo by mi len pár viet naviac, možno jedno súvetie, len aby som mohla napísať, že... Autorka je grafomanka