Interakcia reality a nadreality
Aký bol váš prvý kontakt s fotografiou? Prečo ste sa rozhodli pre štúdium fotografie? - Pred strednou školou bola fotografia pre mňa absolútnou neznámou. Chcel som ísť študovať maľbu, no vďaka zvláštnym „praktikám“ školy som sa dostal na odbor fotografia. Keď som prvýkrát dostal do rúk fotoaparát, nevedel som ani založiť film. Skoro dva roky trvalo, kým som sa v tomto médiu zorientoval, napokon, i vďaka priateľskému prístupu Miloty Havránkovej, dostavili sa prvé výsledky a po vnútornom akceptovaní tohto média som sa rozhodol pri fotografii ostať a verný som jej až dodnes. Spomínali ste, že pôvodne ste sa chceli venovať maľbe. Nakoniec ste skončili pri fotografii. Aké je podľa vás na Slovensku jej dnešné postavenie v kontexte ostatných výtvarných umení? - Realita miery poznania a akceptovania fotografie na Slovensku je nízka. Podľa mňa je fotografia ešte stále „nepoznané“ médium, kdesi na chvoste, podceňované, podvedome sa berie ako niečo, čo má robiť servis historicky starším výtvarným disciplínam. Ak sa hovorí o samostatnom voľnom umení, fotografia je ako klasické médium pre mnohých historikov umenia stále „postrachom“. Keď maliar alebo sochár siahne po fotografii, je to v poriadku, ale akonáhle po inom médiu siahne fotograf, je kritizovaný, vyčíta sa mu deficit vzdelania v tom médiu. Nepopieram určité náznaky zlepšenia, už len v tom, že na VŠVU sa fotografia študuje ako samostatný odbor a je rovnocenná s ostatnými umeniami. Musím podotknúť, že v čase môjho štúdia fotografie, naša katedra bola na filmovej akadémii, čo predstavovalo iný vzdelávací rámec. Prečo je to podľa vás tak? Prečo sa u nás hodnota fotografie stále podceňuje? - Je to dané historickou mladosťou média a jeho prílišnou demokratickosťou. Istým spôsobom je to dôsledok zretia slovenskej spoločnosti a vplyvu moderny na tento proces ktorý sa na Slovensko dostával sprostredkovane a s časovým posunom (český národ mal svojho Mánesa o 60 rokov skôr, než slovenský svojho Benku). Práve v období druhej moderny sa lámal a vyčlenil vzťah fotografie voči iným umeniam ako vnútorne silného, samostatného média so svojimi špecifickými výrazovými možnosťami. Fotografia na Slovensku v porovnaní s Čechami dlho pretrvávala v latentnej a amatérskej podobe. Ak česká tradícia má na čom stavať a stavia na silnej generácii 20. – 30. rokov, na Slovensku sa náznak pokroku dostavil nástupom silného prúdu post-surrealizmu a nadrealizmu v 60-tych rokoch. Druhá strana mince je tá, ako som už spomínal, že fotografia ako voľná tvorba je u nás stále nepoznaná. Dlho prevládal mýtus (hlavne v slovenských odborných kruhoch), že absolventi Pražskej FAMU netvoria, len naháňajú biznis, peniaze... My, čo sme sa vrátili, usilovali sme sa svojou tvorbou zmeniť tento názor. Myslím, že sa veľa vecí podarilo napraviť, existuje spomínaná katedra fotografie na VŠVU, každý rok sa konajú Mesiac fotografie v Bratislave, v Poprade medzinárodná škola fotografie... Kedy ste sa rozhodli, akým smerom sa vo vašej tvorbe chcete uberať? - Ja som dosť rozporuplná osobnosť. Výrazne ma ovplyvnilo, že som na ŠUP-ke zažil dvoch učiteľov, z ktorých každý preferoval iný typ fotografie. Milota Havránková inklinovala viac k štylizovanej výtvarnej fotografii, Fero Tomík k dokumentu. Ja, keďže som na školu nastúpil úplne „nepopísaný“, akceptoval som obe polohy a na FAMU sa to ešte prehĺbilo. Ak sa obzriem dozadu, vždy som to striedal. Raz to bola inscenovaná fotografia (ako ju nazvali kunsthistorici), inokedy sociálny dokument. Keď som unavený z výtvarnej polohy, siahnem po dokumente a naopak. Čím vás fotografia fascinuje, čím je pre vás zaujímavá? - Na fotografii ma najväčšmi fascinuje paradox, že na jednej strane ste determinovaný technológiou (optikou, chémiou, fyzikou...), tá vás nepustí, na druhej strane sa práve vďaka nej dostávate ďalej, do akoby inej reality, akejsi nadreality. Môžete odfotografovať akúkoľvek banalitu, no stačí správne usporiadať realitu, svetlo, vzdialenosť, kompozíciu a z plochy fotky odrazu cítite úžasnú hĺbku. Tento paradox sa snažím riešiť aj vo svojej tvorbe, to exaktné na jednej strane a nadreálne na strane druhej. Dokument sa všeobecne považuje za akési svedectvo. Svedectvo o niečom, čo sa naozaj udialo. Ak však hovoríte o určitom posune, môže byť dokumentárna fotografia pravdivá? - Hodnota a vernosť pravde, pravdivosť zaznamenaného okamihu patrí k najvlastnejšiemu príspevku fotografie do histórie umenia. Je to však ešte komplikovanejšie. Treba najmä rozlišovať medzi novinárskou „press“ fotografiou a subjektívnym dokumentom. Pri tej novinárskej je prioritou podať informáciu (čo, ako, kde, kedy sa niečo stalo), zatiaľ čo pri subjektívnom dokumente si realitu „vypožičiavate“, aby ste tlmočili svoju filozofiu, svoj názor. Dochádza tu k interakcii, k inverzii reprodukovateľného a nereprodukovateľného, reality a nadreality, momentálnej pravdy a nadčasovosti. V posledných rokoch narastá tlak digitálnej techniky. A je to veľmi citeľné aj vo fotografii. Narastá počet digitálnych fotoaparátov, množia sa obrazy, prúdia odvšadiaľ, pohlcujú nás... - Ten tlak techniky je naozaj veľký. Najmä digitálnej. No zatiaľ sme sa jej vždy dokázali ubrániť. Veľa spisovateľov sa napríklad bálo, že si budú musieť ísť prečítať knihu do internetovej knižnice, ale nestalo sa tak. Stále sú totiž ľudia, ktorí vedia (a aj to presadzujú), že kniha, to nie je len text, ktorý čítame, ale aj papier, väzba, typografia. Podobná situácia sa odohrala i pri nástupe farebnej fotografie – mnohí tvrdili, že čiernobiela fotografia úplne zanikne, ale prežila. Prešla určitá vlna, a stále tu je. Tak si myslím, že prežije aj klasická fotografia (proces negatív pozitív) a stane sa exkluzívnou presne tak ako vydávanie kníh či výroba klasických platní. To, čo mi na digitálnej technike prekáža, z čoho mám trocha obavu, je spôsob, akým umožňuje narábať s umením. Vďaka digitalizácii sa prístup k umeniu stáva skôr povrchným, napomáha inflácii, gýčovosti, tomu, že človek umenie prestáva brať vážne. Každá banalita sa povyšuje na umenie. Fotografia je dnes veľmi demokratická, človek môže prísť do obchodu, kúpiť si „foťák“, stlačiť spúšť a povedať: je to umenie. Na druhej strane, práve ten nával rôznych fotografií, dúfam, časom umožní očistiť to „pravé“ umenie od balastu. Čiastočne sa to už podľa mňa deje. V akom rozmere zasiahla digitalizácia fotografie vás osobne? - Čo sa týka voľného dokumentu, tam sa zatiaľ digitalizácia nedostala a ani sa podľa mňa dlho nedostane. Film je film a kvalita čiernobieleho materiálu je zatiaľ neprekonateľná. Fotografovať dokument na farbu a potom to v PC premeniť na čiernobiely obraz, vám úplne prevracia vnímanie. Čo sa týka výtvarnej polohy, tam možnosti digitálnej fotografie pripúšťam. Som človek otvorený aj novým spôsobom, zároveň však patrím ku generácii odchovanej na klasickom médiu, bola mi sprostredkovaná jeho bohatosť a krása, to ma zrejme ešte bude dlho chrániť. Stále ma fascinuje tmavá komora, zväčšovák, klasický barytový papier. S mojím kolegom Paľom Breierom sme začali organizovať kurzy klasickej fotografie, kde cítiť, že ľudia sa už digitálnej fotografie nasycujú. Kvôli možnostiam, aké digitálny fotoaparát poskytuje, dnes vzniká dojem, že fotografom môže byť každý. Treba vôbec študovať fotografiu? Čo môže človeku štúdium fotografie ponúknuť? - Akademická pôda je na to, aby študent prešiel cez všetky druhy a spôsoby fotografovania, teda aj cez digitálny proces. Druhý aspekt je ten, že už na škole by si mal položiť program a imperatív, ktorého sa bude držať celý život. Ak máte program, tak to riziko určitého chaosu a precenenia ľahkosti, nezáväznosti digitálnej fotografie je regulované. Aby človek mohol byť dobrým fotografom (umelcom), mal by mať nejaký ten talent, pracovitosť, poctivosť, pokoru, šťastie vytýčiť si dobrý program. V týchto mantineloch sa pohybujete, buď je váš program širšie spoločensky akceptovaný, alebo je vaša tvorba nezrozumiteľná, stále sa trápite a spätná väzba je minimálna. Ďalej kvantita neznamená aj kvalitu. Dôležité je, ak vás tvorba uspokojuje a možno stačí, ak je akceptovaná len v úzkom okruhu ľudí. Umenie je natoľko nezávislé a slobodné, že brázdu, ktorú oriete, už musíte nechať na zhodnotení budúcnosti, lebo jeden z dôležitých atribútov umenia je presah do nadčasovosti a to je pre mňa asi jeho najpodstatnejšia vlastnosť. Pre vás je dôležitá spätná reflexia vašej tvorby? Môžete ju na Slovensku vôbec získať aj z iných, ako len priateľských kruhov? - Odborná kritika je pre mňa natoľko dôležitá, nakoľko je jasná a zrozumiteľná a odhaľuje veci, ktoré by mi mohli pomôcť. Problém je v tom, že slovenský priestor s umením z aspektu fotografie je primalý, je tu málo historikov umenia, ktorí by sa venovali len fotografii, resp. ktorých úroveň poznania tohto média by bola dostačujúca. Existuje tu malý okruh fotografov, ktorí sa pokúšajú kontinuálne tvoriť a vystavovať, takisto dvaja možno traja historici umenia, ktorí píšu o fotografii, keďže sa však všetci navzájom poznáme, môžu tu pôsobiť osobné faktory, čiže dostať sa k objektívnej kritike je problematické. Navyše som autorom, ktorého bolo vždy problematické zaradiť z dôvodu pestrosti záujmu – výtvarná, dokumentárna, konceptuálna poloha. Súčasný stav je taký, že sa píše málo a v podstate sa ani nemá kde písať, preto si cením akýkoľvek písomný prejav, hlavne to, že niekto si dá námahu, „zablúdi“ na výstavu a napíše kritiku, či už negatívnu alebo pozitívnu. Keby ste mohli porovnať proces vzniku dokumentárnej a inscenovanej fotografie, ako postupujete pri ich vytváraní? - Nie som typ fotografa ako Bresson, ktorý mal fotoaparát stále pri sebe. Som skôr typ, ktorý sa dostane do určitého prostredia, musí ho spoznať a ak tam nájdem niečo zaujímavé, vrátim sa a nafotím to. Vo svojich dokumentoch sa snažím zachytiť predovšetkým človeka na ceste v príbehu. Človeka, ktorý niečo prežil, či práve niečo prežíva. Pri vytváraní výtvarnej fotografie je najdôležitejšie vtesnať svoju predstavu do média, vysporiadať sa so všetkými technickými obmedzeniami. Nie všetko, čo vám napadne, vyjde. Ale tým, že človek fotí a má prax, vie ideu médiom natoľko prehodnotiť, že výsledky sa prejavia. Fotografujem skôr figuratívne veci, čiže dochádzam do kontaktu s ľuďmi, s modelom, čo prináša množstvo zaujímavých situácií, ale aj konfliktov. Výtvarná aj dokumentárna poloha, všetko však vytvára jeden balík, výstavbu diela, napätie, uspokojenie, meditáciu, ale aj pochybnosť a rozorvanosť... Zmenila fotografia váš pohľad na svet? Vie sa fotograf pozerať na svet ešte inak než akoby cez objektív? - Určite som svojím spôsobom „deformovaný“. Fotograf musí vedieť zbadať v realite to, čo nevie vidieť „bežný“ človek. Najmä pri dokumente poetika, kontext, posolstvo závisia od vášho periférneho videnia, nestačí zbadať hlavný motív, dôležité sú tu vedľajšie deje a na to treba mať cit, talent, no predovšetkým treba veľa fotografovať. V živote sa mi potom stáva, že sedíme, tak ako my teraz pri stole, rozprávame sa a ja vidím, ako pri vedľajšom stole niekomu spadla čiapka. Proste to zaregistrujem, lebo na takýchto detailoch stojí záber. A dobré umenie. Máte vo svojej tvorbe fotku, ku ktorej sa rád vraciate? - Skôr akceptujem svoje dielo ako celok. Som typ, ktorý sa vyjadruje príbehmi. Nehodnotím samostatné fotky, skôr ich spájam do celkov a tam by som ani žiaden nepreferoval. Možno predsa – projekt „Karneval“, kde som formou diptychov spojil dva karnevaly, jeden neznámy - karneval telesne postihnutých detí v Bratislave – so známym Benátskym karnevalom. Nemám ani obľúbeného fotografa, som váhavý, pochybovačný typ. Raz sa mi páči to, inokedy tamto. Mám však rád každého človeka, ktorý fotí. Aj keď len na dovolenke. Jozef Sedlák (Bratislava, 1958) študoval na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave u prof. Miloty Havránkovej a Fera Tomíka. V roku 1984 získal diplom na pražskej FAMU v odbore fotografia. V roku 1989 sa rozhodol pre dráhu fotografa na voľnej nohe. Popritom od roku 1991 externe prednáša na Katedre fotografie VŠVU v Bratislave. Samostatne vystavoval napríklad v Nemecku, USA či Taliansku, v rámci kolektívnych výstav v Holandsku, Francúzsku, Japonsku, Anglicku a vo Švédsku.
Zhovárala sa Michaela Pašteková
