50. výročie prevratu v Guatemale

V roku 1954 došlo v Guatemale k vynútenému odstúpeniu hlavy štátu a zároveň k zmene politického režimu. Hoci sa tak stalo pod hrozbou, ba aj s použitím pušiek a bômb, rozhodujúcu úlohu pri prevrate zohrali propagandistické zbrane, najmä rozhlasové vysielanie. Nikdy sa rozhlas neuplatnil pri nastoľovaní nových politických pomerov v nejakom štáte tak účinne ako pred polstoročím za guatemalskej krízy. Keď sa plukovník Arbenz roku 1950 uchádzal o post prezidenta Guatemaly, veľká väčšina obyvateľov hlasovala za neho. Mnohí zažili povstanie z októbra 1944 a pamätali sa na rozhodný podiel vtedy ešte kapitána na odstránení diktátora Jorgeho Ubica, tyrana, ktorý udržiaval v krajine polofeudálne poriadky a ktorý čo aj len zdanlivých odporcov bez súdu posielal pred popravné čaty. Arbenz po nástupe do prezidentského úradu predložil veľkoryso koncipované reformy na zlepšenie života obyvateľstva. Prvý krok smeroval k splneniu želania početných bezzemkov mať svoje polia, k odstráneniu nepomeru spočívajúcemu v tom, že 70 % pôdy patrilo len dvom percentám obyvateľstva. Potrebné pozemky sa rozhodol získať výkupom od veľkých vlastníkov, ktorí to síce prijali s nevôľou, ale proti štátu sa nedokázali postaviť. Viac komplikácií nastalo pri vybavovaní pozemkovej záležitosti s United Fruit Company (UFC). Spoločnosť zo Spojených štátov, orientovaná na pestovanie a vývoz banánov, zaujímala dominantné postavenie v hospodárstve stredoamerických krajín a značne ovplyvňovala ich politiku. V Guatemale patrila medzi najväčších vlastníkov pôdy, no zo svojich takmer 200 000 hektárov asi štyri pätiny vôbec nevyužívala. Časť pôdy ležiacej úhorom nechal Arbenz vyvlastniť, pričom za ne UFC nedostala požadovaných viac ako 16 miliónov, ale len 525 tisíc dolárov, teda sumu, ktorú vykázala v daňovom priznaní. Bezzemkovia získali polia a prezident nepriateľa. *** Nielen vyvlastnením si Arbenz pohneval UFC. Spoločnosti patrilo množstvo budov, cesty, telekomunikácie, v meste Puerto Barrios jediný guatemalský prístav na pobreží Karibského mora a jediná železnica k prístavu. Monopolné postavenie jej umožňovalo určovať ľubovoľne vysoké poplatky za služby. Arbenz siahol na tieto výsady a nechal vybudovať cestu súbežne so železnicou, nový prístav, ako aj hydrocentrálu, aby obyvateľstvo nebolo odkázané výlučne na zdroje elektrickej energie kontrolované UFC. Uvedomoval si, ako rastie nevôľa voči nemu, zrejme však príliš veril v pravidlá fair play a podcenil moc United Fruit, najmä jej silné zázemie. Špičky UFC boli personálne prepojené s najvyššími miestami administratívy Spojených štátov. Minister zahraničných vecí John Foster Dulles pracoval pre právnickú firmu, ktorá zastupovala záujmy spoločnosti, jeho brat Allan Dulles, šéf CIA, zasadal v správnej rade, Walter Bedell Smith, námestník ministra zahraničných vecí a bývalý šéf CIA, bol tiež členom vedenia UFC, ďalší námestník John Moors Cabot vlastnil balík účastín a jeho brat pôsobil v minulosti ako predseda spoločnosti, manžel vedúcej sekretariátu prezidenta Eisenhowera Anne Whitmanovej riadil propagáciu UFC a existovali aj ďalšie spojenia. Ako sa ukázalo, išlo o kontakty pre Arbenzovu vládu smrtonosné. *** Viacerí poslanci kongresu a novinári v Spojených štátoch opuncovali Arbenza ako komunistu, ktorý pripravuje ovládnutie Strednej Ameriky Sovietmi. Do čoraz intenzívnejšej kampane proti „červenému plukovníkovi“ sa zapojili aj médiá latinskoamerických krajín, dokonca sa objavilo zjavne nezmyselné tvrdenie, že v Guatemale majú pristávať sovietske lietadlá, aby odtiaľ zaútočili na Spojené štáty. Arbenz nebol komunistom, mal iba pochopenie pre potreby prostých ľudí a záujem na modernizácii krajiny. Vo vypätej atmosfére studenej vojny však aj nepodložené označenie za komunistu, spoluorganizátora sovietizácie západnej pologule, značne znemožňovalo postihnutého politika a dostávalo ho do izolácie. Po tejto diskreditácii prezident Eisenhower v auguste 1953 schválil operáciu SUCCESS (ÚSPECH) zameranú na odstránenie Arbenza z prezidentského úradu. Podľa dokumentov odtajnených v roku 1997 CIA vyčlenila na operáciu 2,7 mil. dolárov. Moc v Guatemale mal prevziať plukovník Carlos Castillo Armas, ktorý sa už v roku 1950 pokúsil o prevrat a po neúspechu emigroval. Plukovník zostavil oddiel z Arbenzových odporcov, ako aj honduraských, nikaragujských a severoamerických žoldnierov. Jeho „oslobodzovacia armáda“ sa skladala zo 150, podľa optimistickejších údajov z 300 mužov. Na nich však ani veľmi nezáležalo. Podstatná časť operácie pripadla vojne nervov vedenej predovšetkým rozhlasovým vysielaním. *** CIA získala účastníka povstania z roku 1944 Lionela Siniegu Otera, hlásateľov Maria Lopeza Otera a Pepeho Torona Barriosa, ako aj ďalších Guatemalčanov ochotných na spoluprácu. Po zaškolení na Floride sa skupina pod vedením šéfa propagandistickej časti operácie E. Howarda Hunta presunula do Nikaraguy, kde na opustenej usadlosti technici CIA vybudovali potrebné rozhlasové zariadenie. Aby si vysielanie hneď na začiatku získalo poslucháčov, organizátori použili prvý z dlhého radu propagandistických trikov: Guatemalčania našli v novinách oznámenia o novej rozhlasovej stanici, ktorá sa mala 1. mája 1954 predstaviť s programom plným vystúpení známych spevákov. Keď si potom poslucháči pripravení na obľúbené melódie zapli rádioprijímače, dozvedeli sa, že počúvajú protikomunistickú rozhlasovú stanicu La Voz de la Liberación (Hlas oslobodenia) a že povstalci čoskoro porazia Arbenzovu vládu. Po tomto úvode nasledovala hudba, ale aj ďalšie protivládne reči. Odvtedy sa protivládny rozhlas ohlasoval pravidelne – údajne z džungle neďaleko hlavného mesta. Jeho vysielač v Nikarague, ako aj pomocné vysielače inštalované v Hondurase, Dominikánskej republike, ba aj na vyslanectve Spojených štátov v Guatemale šírili správy o bojoch, ktoré vraj povstalci zvádzali s vládnymi jednotkami. V istý deň poslucháči dokonca s úžasom počúvali, ako do štúdia La Voz de la Liberación vpadli vládni vojaci. Ozývala sa streľba, výkriky hlásateľov, potom sa stanica odmlčala. Išlo však o inscenovaný prepad. Na „divadielko“ naletel vládny rozhlas, ktorý bez overenia skutočnosti informoval o likvidácii protiarbenzovskej rozhlasovej stanice. Táto stanica sa, pravdaže, onedlho ohlásila znovu, vraj už z iného miesta Guatemaly a lepšie chránená. *** Iný úspešný propagandistický kúsok pracovníkov La Voz de la Liberación sa spájal s veliteľom guatemalského letectva plukovníkom Rodolfom Mendozom Azurdiom, ktorý dezertoval. Na ponuku vyzvať bývalých podriadených, aby zbehli tiež, plukovník v obave o rodinu v Guatemale reagoval odmietavo. Pracovníci stanice ho pozvali na súkromný byt, kde pri pohostení akoby mimochodom od neho chceli vedieť, čo by asi tak povedal, keby predsa len vo vysielaní prehovoril. Plukovník povzbudzovaný otázkami spoločníkov a alkoholom rozprával. Keď „rozhlasáci“ unaveného vojaka uložili spať, vybrali z ukrytého magnetofónu pásku, v štúdiu z nahrávky odstránili svoje otázky a „výzva“ sa na rozhlasových vlnách niesla do Guatemaly. *** Nad Guatemalou operovali aj letci v protiarbenzovských službách. Neoznačené lietadlá pilotované najatými Severoameričanmi prelietavali nad krajinou a La Voz de la Liberación ich „akože“ usmerňoval, kam majú zhodiť náklady určené „povstalcom“. Náklady, s výnimkou zopár demonštratívne zhodených kusov, neexistovali, tak ako sa na guatemalskom území nenachádzali ani povstalci. Lietadlá zhadzovali protivládne letáky. Na prelety zareagovala vláda príkazom, aby obyvatelia hlavného mesta na noc zatemňovali príbytky. La Voz de la Liberación situáciu ihneď využil: vyzval poslucháčov, aby večer dali do okien zapálené sviečky, údajne aby civilisti neutrpeli pri chystanom bombardovaní – bombardovať sa vraj budú len vojenské objekty, a tie nie sú osvetlené. Večer čakalo letcov vysvietené hlavné mesto, sviečky horeli aj v oknách viacerých kasární. Lietadla však opäť zhadzovali len letáky. *** Vysielanie Voz de la Liberación, letáky, vyhrážky predstaviteľom vlády a armády, atentáty, podplácanie (došlo k pokusu podplatiť aj Arbenza, čo on odmietol) – to všetko zasievalo nedôveru, oslabovalo režim a jeho schopnosť brániť sa. Keď sa zdalo, že terén je už dostatočne pripravený, pristúpilo sa k záverečnej etape operácie. V noci 18. júna 1954 La Voz de la Liberación oznámil, že povstalecký predvoj po tuhom boji obsadil pohraničné mesto Esquilpulas a „oslobodzovacia armáda“ chystá rozhodujúci útok na hlavné mesto. Armas so svojimi naverbovancami naozaj prešiel z Hondurasu do Guatemaly, ale Esquilpulas vôbec neobsadil, utáboril sa v jeho blízkosti. Súčasne letci-žoldnieri podnikli nálety na vojenské zariadenia, komunikačné križovatky, na prístavy, no hlavnému mestu sa pritom vyhli. V nasledujúcich dňoch sa Armasovi ozbrojenci naďalej nečinne povaľovali v pohraničí, len lietadlá opätovne nalietavali na ciele vo vnútrozemí a La Voz de la Liberación prinášal správy o údajnom postupe povstalcov. V krajine sa šírila neistota, vzmáhal sa chaos: bombardovanie a rozhlasové správy podrývali autoritu vlády, ukazovali jej bezmocnosť – veď proti votrelcom ani nezasiahla. Sú rozličné informácie o tom, prečo velenie nevyslalo do vzduchu lietadlá a v ústrety odbojníkom aspoň prieskum, ktorý predsa poľahky mohol zistiť, aká je skutočnosť. Podľa jedných Arbenz po dezercii veliteľa letectva a jeho „výzve“ už letcom nedôveroval a nedovolil im vzlietnuť. Podľa inej verzie sa guatemalskí letci pokúsili protivníkovi čeliť, no zistili, že so zastaranými strojmi proti moderným lietadlám žoldnierov nemajú nijaké šance. Pozemné vojsko bolo v dôsledku propagandy údajne také paralyzované, že sa nezmohlo na akciu, no ďalšie zdroje tvrdia, že Arbenz už neveril veliteľom a vojsko nechcel použiť. Vzťahy medzi vládou a armádou dokonale pokazil Arbenzov úmysel prijať návrh odborov, ktoré chceli vydať zbrane verejnosti. Faktom ostáva, že guatemalské ozbrojené sily proti vzbúrencom nezasiahli. *** V nedeľu 27. júna 1954 ráno La Voz de la Liberación oznámil, že „oslobodzovacia armáda“ postupuje smerom k hlavnému mestu. Armas v skutočnosti naďalej táboril pri hraniciach, no letci tentoraz bombardovali aj vojenské objekty na predmestiach hlavného mesta. Nálety zlikvidovali posledné zvyšky vôle brániť sa. Skupina vysokých dôstojníkov Arbenza vyzvala, aby rezignoval. Večer prezident vo vládnom rozhlase oznámil, že v záujme ochrany životov obyvateľstva odstupuje. Až potom sa Armasovi muži usadení na niekoľkých nákladných autách pohli k hlavnému mestu. Sotva sa Armas ujal moci, zrušil liberálnu ústavu z roku 1945, zakázal politické strany a, pravdaže, skoncoval s pozemkovou reformou. Vyvlastnené pozemky sa vrátili predchádzajúcim majiteľom, a teda aj UFC, ktorá ich si ich ponechala až do sedemdesiatych rokov, keď svoje majetky v Strednej Amerike odpredala spoločnosti Del Monte. *** Armas, poučený zo spôsobu, akým sa dostal k moci, sa usilovne zabezpečoval. Vznikli zoznamy desiatok tisícov Guatemalčanov – potenciálnych protivníkov, s ktorými postupne zúčtovával. Neubránil sa však konkurencii jemu podobných mocichtivých: v roku 1957 ho zavraždili. Spory a boje pokračovali, obdobie striedajúcich sa diktatúr, potláčania ľudských práv, nepokojov, ktoré sa začalo odstránením Jacoba Arbenza, trvalo vyše tri desaťročia. V rozvrátenej krajine prišlo o život najmenej 70 tisíc ľudí, zväčša obyčajných civilistov. *** Rozhlasová stanica La Voz de la Liberación hneď po splnení úlohy prestala vysielať, ale skúsenosti z jej činnosti sa ešte dlho študovali a zúžitkovávali – veď išlo o mimoriadne efektívne pôsobenie, hoci vo veľkej miere umožnené pasivitou a chybami Arbenzovej vlády. Hlásatelia Mario Lopez a Pepe Toron dopadli podobne ako Armas – pri dvoch od seba nezávislých incidentoch prišli o život. Inak sa vodilo šéfovi propagandistickej operácie ÚSPECH E. Howardovi Huntovi. Pracoval na významných postoch, až pokiaľ odhalenie roly v afére Watergate neprinieslo koniec jeho kariéry. Lionel Siniega Otero tiež zastával pomerne dôležité miesta v poarbenzovskej Guatemale, v roku 1995 dokonca kandidoval na úrad prezidenta. *** Jacobo Arbenz Guzmán zomrel v roku 1971 v mexickom exile. Po čase sa guatemalskí politici v záujme zvýšenia svojej prestíže rozhodli využiť jeho povesť hrdinu revolúcie z roku 1944. Na október 1995 zorganizovali prevoz a pochovanie jeho telesných pozostatkov v Guatemale. Prekvapila ich účasť obyvateľstva – v uliciach hlavného mesta sa tiesnilo na stotisíc ľudí. Roľníci, študenti, Indiáni, drobní živnostníci na uliciach, ktorými viezli rakvu, tlieskali. Špaliere sa stále viac zužovali, až napokon smútočný sprievod len sťažka postupoval vpred. Potom sa ľudia chopili rakvy, ktorá na ich ramenách putovala až na Ústredný cintorín, k hrobu pripravenému pre muža, ktorý sa pokúsil zlepšiť život Guatemalčanov. Autor je redaktor Slovenského rozhlasu