Duchovná tvorba Jána Šimbrackého
Renesančná kultúra, ktorá je vo všeobecnom povedomí ponímaná ako východisková základňa celého vývoja kultúrnej Európy, sa v prvom rade chápe ako výsledok novodobého dialógu európskych vzdelancov, humanistov a umelcov s nanovo objavovaným antickým odkazom. Už oveľa menej známa je skutočnosť, že v tomto dialógu sa do centra pozornosti humanistov dostala antická rétorika a práve rétorika sa stala myšlienkovou základňou celého umeleckého kvasu, ktorý označujeme slovom renesancia. Rétorické normy ovplyvnili nielen výzor novodobého umenia slova, literatúry, epistolárneho umenia či poézie, ale radikálne ovplyvnili aj výtvarné umenie, zrod novodobého divadla, tanec i hudbu. Renesančná hudba sa formovala pod vplyvom ideí rétoriky a hudobný barok je aj z tohto hľadiska dedičom renesancie, pretože priniesol predovšetkým druhú, konvencionalizovanú fázu rétorizácie hudby. Veľká náboženská schizma, začatá vystúpením Martina Luthera, splodila najtemnejšie stránky európskej histórie. Boj medzi katolíkmi a protestantmi prebiehal nielen na krvavých vojnových poliach, ale aj na rovine propagandy, pričom obe strany pochopili kľúčový význam využitia rétoriky pre vlastné účely. Ján Hus i Martin Luther boli výnimočnými rečníkmi, no kľúčovou postavou protestantskej rétoriky bol Lutherov učiteľ Philippus Melanchthon, ktorý bol autorom rétorických textov, zohrávajúcich ťažiskovú úlohu v nemeckej kultúre. Katolícka cirkev si uvedomila náskok protestantov na tomto poli a požiadavky tridentského koncilu z roku 1561 naplno otvorili dvere liturgii a kazateľstvu, fundovanému na rétorickom umení. Jezuitské školy založili výučbu na texte De arte rhetorica, ktorý napísal španielsky jezuita Cyprian Soarez roku 1562. Renesančná hudba je hudba, ktorá aplikuje princípy rétoriky na hudobné médium. Hlavnou funkciou hudobnej štruktúry je byť nositeľom textu, jeho významových, štruktúrnych i fónických kvalít. Idea hudby slúžiacej textu revolucionizovala hudobné myslenie a jej prejavy možno stotožniť s pojmom renesančná hudba. Rétorizácia ovplyvnila jednotlivé objavy na poli svetskej hudby, tridentský koncil si ju zakomponoval do nariadení, ktoré treba dodržiavať pri písaní cirkevnej hudby a napokon aj vzkriesila hudobno-dramatický útvar, ktorý dnes poznáme pod názvom opera. Rétorizácia hudby bola imperatívom cirkevnej hudby – tak protestantskej ako i katolíckej. Slovenský skladateľ Ján Šimbracký (zomrel 1657) je prvou významnou skladateľskou osobnosťou, ktorej dielo sa zachovalo vo väčšom počte a ktorého pôsobenie môžeme spojiť so slovenským územím. O jeho živote vieme len to, že bol v rokoch 1635 – 1642 organistom v evanjelickom kostole v Spišskom Podhradí, pričom od roku 1642 zastával túto funkciu aj v Ľubici. Dnes poznáme viac ako päťdesiat liturgických kompozícií, ktoré sa zachovali buď v podobe písmenovej organovej tabulatúry alebo v hlasových zošitoch. Jeho dielo je súčasťou veľkého rukopisného dedičstva, ktoré vzniklo v 16. a 17. storočí na území Spiša a obsahuje predovšetkým opisy kompozícií talianskych a nemeckých autorov renesancie a raného baroka. Šimbrackého skladby či ich odpisy vznikli v rokoch 1638 – 1642. Základná textúra týchto skladieb vychádza z renesančného dedičstva benátskej a rímskej hudby. Šimbrackého skladby, určené zväčša pre 8 hlasov (nájdeme tu však aj 20-hlasnú kompozíciu), využívajú princípy benátskej viaczborovosti. Viaczborovosť bola technika využívania priestorovo dislokovaných zvukových telies, ktoré sa počas priebehu skladby striedali prípadne spájali za účelom zvýšenia výsledného efektu. Jej hlavnými tvorcami boli Benátčania Andrea a Giovanni Gabrieliovci, ktorí ju využili predovšetkým v jej ozdobnej, monumentalizujúcej funkcii. Do Nemecka priniesol viaczborovosť Heinrich Schütz, žiak Giovanniho Gabrieliho, a práve Schützova tvorba tvorí základný kameň nemeckej prostestantskej hudby. V spišských zbierkach sú bohato zastúpené odpisy tak talianskych katolíckych, ako aj nemeckých protestantských autorov. Podobne aj Šimbrackého skladby možno priradiť k liturgiám oboch rivalizujúcich konfesií. Určením Šimbrackého latinských skladieb je omšové ordinárium, proprium (introity, graduály), ale aj hodinky (antifóny, magnifikaty), jeho nemecká tvorba takisto vychádza z kanonizovaných duchovných textov. Renesančná polychória splodila jeden z hlavných hudobných princípov baroka – koncertantný princíp, využívajúci striedanie zvukových telies počas priebehu skladby. Koncertantný princíp spojený s renesančným motetom vytvoril v cirkevnej hudbe duchovný koncert, hlavný druh cirkevnej hudby raného baroka. Šimbrackého skladby ukazujú nielen zvládnutie viaczborovej techniky, ale aj koncertantného princípu, a to na báze textúry využívajúcej aj tzv. basso continuo. V súvislosti so Šimbrackým sa často hovorí o oneskorení vývoja hudby na Slovensku (polychória vznikla v druhej polovici 16. storočia), no vyspelé uplatnenie koncertantnosti ukazuje, že jediné domáce zaostávanie možno spojiť len s prebiehajúcou tridsaťročnou vojnou, ktorá umŕtvila hudobný vývoj nielen na Slovensku, ale aj vo veľkej časti Európy. Napokon Šimbrackého trojhlasný Magnifikat ukazuje, že si osvojil nielen renesančné, ale aj moderné, barokové technológie. V čase, keď sa Európa konfesionálne delila, hudobníci ju nanovo spájali. Skladatelia nielenže využívali rovnaké idey a rovnaké technológie v rámci rivalizujúcich liturgií, ale často tvorili v slúžbách oboch znepriatelených konfesií. Katolícku i protestantnú tvorbu nájdeme v 16. storočí už u Williama Byrda a v novej dobe u Jána Levoslava Bellu. Ján Šimbracký je nielen prvým známym významným skladateľom pôsobiacim na našom území, možno ho označiť aj za prvého ekumenika. Jeho tvorba, ktorej edičnému sprístupneniu sa dosiaľ venoval len Richard Rybarič, ostáva u nás celkom neznáma; naše dejiny majú pre harmonizátorov protikladov len veľmi malé pochopenie. Vydavateľstvo Slovart Records roku 1997 uskutočnilo záslužný vydavateľský čin, keď sa rozhodlo sprístupniť aspoň časť Šimbrackého odkazu. CD Ján Šimbracký: Latinská cirkevná tvorba obsahuje 12 koncertantných kompozícií určených pre 3- až 20-hlas. Pod nahrávku sa podpísal vokálny súbor Camerata Bratislava, vedený Janom Rozehnalom, za spolupráce významných slovenských inštrumentalistov hrajúcich na dobové nástroje.
