Tatarkove cesty k slobode

Tatarkova Farská republika (1948) je literárnym dielom, ktoré vyjadruje ľudskú, spoločenskú a duchovnú situáciu prechodu od fašizmu s pseudokresťanskou modifikáciou k utopickej predstave slobodného človeka a slobodného sveta, tak ako ju formulovala ideológia marxistického komunizmu. Štruktúra románu sa skladá z viacerých podštruktúr, ktoré jestvujú vedľa seba bez toho, aby si navzájom protirečili. Spája ich totiž úsilie o tzv. nový realizmus sprostredkúvajúci spojenie so skutočnosťou, ktorú nemožno pasívne reprodukovať, ale ku ktorej treba prenikať a odhaľovať ju. Tatarka napísal svoj románu v pomerne mladom veku (okolo tridsiatky), intelektuálne bol pripravenejší ako ktorýkoľvek iný slovenský spisovateľ. Poznal viaceré literárne, umelecké i filozofické diskurzy domáceho i európskeho písomníctva – od sociálneho expresionizmu reprezentovaného J. C. Hronským v Jozefovi Makovi a Pisárovi Gráčovi, aby sme uviedli jeho rustikálnu i urbánnu podobu (u Tatarku má tento expresionizmus revolučný akcent), cez diskurz sartrovského existencializmu z Hnusu či Nevoľnosti. A pochopiteľne ako vnímavý a literárne uvedomelý tvorca využil – pri hľadaní spôsobov ako dať prehovoriť autentickej skutočnosti – dokumentárnosť publicistiky a citáty autentických prejavov (Dos Passos), ktoré v rafinovanej montáži neraz ironicky až sarkasticky deštruovali pseudoskutočnostnú kulisu ľudskej a spoločenskej situácie vo vojnovej Slovenskej republike (ide o montáž dobových politických prejavov veliteľa Hlinkovej gardy a iných správ o politických udalostiach vtedajšej Európy). Aj dnes je toto dielo pôsobivé nielen literárnoumelecky, ale aj dokumentárne. Všetky doterajšie interpretácie Farskej republiky však zachytávajú iba jeden diskurz z bohatého spektra. Najvšestrannejšie sa k nemu vo svojich poznámkach vyjadril len Alexander Matuška, ktorému Dominik Tatarka toto dielo v prvom vydaní venoval. Ivan Kusý a po ňom Michal Chorváth podávajú legitímnu konkretizáciu diela z pohľadu jeho vyústenia do marxistickej komunistickej utópie a naposledy Ján Števček hľadá ťažisko Tatarkovho románu v intelektualizme sartrovského existencialistického popierania alebo aspoň spochybňovania bezprostrednej skutočnosti, ktoré sa prejavuje v odtabuizovaní dvoch oblastí: sexuálnej a politickej. Obidve tieto oblasti totiž podliehajú celej sieti zákazov potláčajúcich ľudskú túžbu po slobode. Sú zdrojom vitálnej energie a v nich sa odohráva najväčšie potláčanie, deformovanie človeka a jeho vzťahov k iným. Práve v nich sa človek proti tomuto potláčaniu a deformovaniu výrazne búri, čo sa prejavuje odporom a vzburou voči všetkým formám citového, morálneho a najmä politického pokrytectva. Pocity spôsobené frustráciou vyvolanou rôznymi konvenciami a normami nadobúdajú výraznú fyziologickú podobu otrávenosti a hnusu. Tak reagujú na základnú ľudskú situáciu Tomáš Menkina a Fraňo Lašut. Prvý dospieva pri spracúvaní týchto pocitov k vzbure a druhý k prispôsobovaniu, nie však ku stotožňovaniu s kulisou pseudoskutočnosti. Menkinovo hľadanie cesty k slobode či cesty slobody nachádza jediné východisko vo vzbure, človek sa musí búriť. Tatarka používa na vyjadrenie tohto postoja pojem „vyvŕšiť sa“. Vo chvíli, keď sa na stenách domov objavujú výzvy na uplatňovanie norimberských zákonov a heslá proti židom, človek má iba dve možnosti; akceptovať antisemitizmus, alebo spojiť svoj osud s prenasledovaným židovstvom, ako to robí Tomáš Menkina. Cesta Fraňa Lašuta usilujúceho sa zatajiť, skryť svoje židovstvo, ako aj židovstvo Edity Solániovej – židovky obdarenej senzuálnou i intelektuálnou energiou, hľadajúcou ľudskú slobodu – vedie napokon k potvrdeniu pocitu ničotnosti človeka a ku zrade. Na konci tridsiatych rokov dosiahol slovenský národ vrcholný atribút „slobodného národa“, svoju štátnosť pod záštitou nemeckého Hitlerovho národného socializmu. Tento atribút však národ dosahuje v situácii postupnej straty všetkých ľudských a občianskych slobôd, a preto stráca svoju slobodu. Tento proces autor sleduje na viacerých ľudských príbehoch. Tak napríklad hrdí a krásni ľudia – Margita Menkinová, Tomášova matka, a Amerikán John Menkina, Tomášov strýko, postupne strácaju svoju dôstojnosť, ich hlboká viera v Boha a božiu milosť sa mení na falošnú devótnosť, ktorá ovláda takmer celý národ. Dominik Tatarka je pri stvárňovaní príbehu a postáv realista, ale nevyhýba sa ani využívaniu nerealistických postupov, v spojení s ktorými sa klasický realizmus menil na magický a monumentálny, ako to postuloval v polemike s literatúrou „anjelských zemí“ Jozef Felix. Vo chvíli, keď chce Tatarka postihnúť monumentalitu človeka, jeho ľudskú veľkosť, ako to vidíme na príklade Johna Menkinu, použije postupy imaginatívnosti Alaina-Fourniera: „Veľký Amerikán vstal, aby znázornil veľkolepé vody oceána. Jednou nohou sa zaprel do lavice, naklonil sa dopredu, akože dul veľký vietor. Rukami podberal povetrie. Náramné vody miešali sa s nebesami. Mlčky stál v tejto polohe. Do mora sa ponorila socha americkej slobody. Brehy sa stratili pod vodou. Veľký Amerikán sa obzrel okolo seba. Rozmachol sa rukami – len vody a vody sa vzdúvali okolo. Bolo vidieť na jeho tvári, ako sa všetko vzdúvalo. Tu sa vystrel rovno do nebies. Ruky mu klesli. Bol ako prst uprostred oceána. Bol v rukách božích.“ Na inom mieste autor hovorí: „Na terase strýko podišiel až k samému zábradliu. Noc siahala k nemu po samý okraj zábradlia ako príliv. Nad ním klenula sa noc. Pohybom rozsievača rozosial svoje melence do noci vtákom. Zdal sa mu veľkolepý a významný.“ Na osudoch Menkinovcov sleduje Tatarka proces morálneho rozkladu, ktorý zasahuje aj najodolnejšiu vrstvu národa reprezentovanú matkou a strýkom. Na začiatku hrdý Amerikán dáva postupne za pravdu veliteľovi Hlinkovej gardy Minárovi, ktorý ho pripravil o majetok a láskavo mu dovolil stať sa arizátorom židovského majetku. „My môžeme byť radi, že máme svoj slovenský štát. A ty, vidí sa mi, nie si spokojný. Rozvraciaš. Niet v tebe pokory. Margitka má pravdu, z očí ti vidieť, že si neverec.“ Vtedy Tomáš Menkina vyslovuje trpké a bolestné odsúdenie tých najbližších a prostredníctvom nich odsúdenie národa, ktorý zachvátila choroba – je poznačený biľagom „otrockého plemena“, ako to v tom istom čase napísal František Švantner. „Keď som vtedy chodil s tebou po chotári, tak sa mi s tebou kráčalo, ako že mám skutočnú pôdu pod nohami. Myslel som si, že si svätý, čudný slovenský svätý a že som ťa dobre nechápal. A veril som, Menkinovia naozaj vedia vyžiť z ničoho, z citu. Povedal si raz, že v Amerike žijú ľudia z dolárov a tu doma v kraji, že žijeme z milosti. Ty si tak žil. Vedel si byť s čistým srdcom domovníkom vo vlastnom dome. Keď som ťa videl kráčať po ulici, veril som, že národík Menkinovcov nechce mať nič a že nemá nič spoločné so svinstvom, ktorého je vo svete plno. Okrem tých najväčších krkavcov krkavčích, veril som, že tento malý národík uchová si svoju nevinnosť. Že ako-tak prežije túto vojnu nezohavený. Fabriky si pobrali Nemci, Menkinovcom stačilo ponúknuť arizácie. Z dobroty a z lásky si arizoval, strýko môj drahý. Kde ťa zaviedla tvoja dobrota? Aká dobrota? Bola to hlúposť, hlúpa dôvera. Čert vie, čo to je. V hlave temno, to je to. Prepytujem s takou dobrotou srdca, keď nevieš o svinstve vo vlastnom dome, nevieš a nechceš vedieť...“ Spolu s prehlbovaním autorovho i Menkinovho poznania, keď sa ťažisko prenáša z transcendentálnej sféry na sociálnu, Tatarkova básnická aktivita, ktorú vyznával v duchu nadrealistickej aktivity v Panne zázračnici, sa mení na životnú aktivitu. Intelektuálna vzbura podložená existenciálnou filozofiou, ako ju formuloval Tomáš Menkina, sa transformuje do podoby organizovanej politickej vzbury, ktorú reprezentuje romanticky stvárnený revolucionár Lyčko. Menkina inšpirovaný týmto neznámym druhom, svojím hrdinom, „v nezáväznom sne do skaly, do fundamentov vŕtal dieru ako druhov pomocník... To veľmi dlho trvalo vŕtať dieru až pod samé fundamenty spoločnosti.“ Tu vrcholí intelektuálna vzbura prebiehajúca v predstave. Takto sa pripravuje na povstanie proti fašizmu slovenský intelektuál. Taká je jeho cesta k slobode. Romantický príbeh revolucionára Lyčku má všetky znaky idealizácie a legendárnosti. Lyčko je nepolapiteľný nielen v priamom, ale aj v prenesenom zmysle slova. Autor mu takmer nevie dať konkrétnu podobu, pretože v skutočnosti ani neexistuje, je Menkinovým snom. Tento príbeh by sme mohli nazvať aj socialisticko-realistickým. Nie náhodou tu autor čerpá zo zdrojov folklórnej slovesnosti. Tak je štylizovaná posledné kapitola románu. Vojna aranžuje osudy ako rozprávkový dialóg medzi Lyčkovou matkou a jeho krásnou ženou Vierou: „– Dievka moja, čo ty teraz budeš robiť, keď ti muža dohnali tí poľovní psi zuriví? – Čo budem robiť, mama moja? Pavol mi kázal, aby som sa kdesi stratila, kým ho tí psi besní nedolapia. - Juj, dievka moja, a to by si na také niečo čakala, kým ho natiahnu na dereš? - A čo by som čakala? - Veď tak. Pavla tak skoro nedolapia. Nesmú dolapiť. Dievka moja, nepristane ti teraz vylihovať na slniečku. - A čo mám robiť? Čo mám plakať?- hrdo sa ozvala nevesta. - Ešte si stále pochabá. Na to som myslela, že sa musíš tak zariadiť, že Pavol zostane stále na slobode ako Jánošík. Taký mi nikdy z umu nezíde...“ A posiela nevestu do služby. Celý dej Lyčkovho príbehu je štylizovaný do podoby hrdinskej rozprávky, „zbojníckej legendy“. Pre Tomáša Menkinu „Lyčko vyrastal z temného času násilia ako hrdina“, hovorí autor. Tatarkove cesty k slobode teda vychádzajú z existenciálnej analýzy sveta, z vecného prieskumu cez deštrukciu pseudoskutočnosti až po utopickú víziu nového človeka a sveta, ktorá viedla slovenského intelektuála a celý národ do novej totality. Tatarkova Farská republika je výrazom nielen hlbokého odmietnutia fašistickej totality, ale aj nekritického prijímania novej komunistickej, ktorá veľmi rýchlo a drasticky deformovala predstavu slobodného sveta a človeka. V čase, keď si Tatarka uvedomuje, že veľký sen sa v dôsledku deformujúcej ideologizácie premenil na zotročujúci nástroj totality, v roku 1966 píše: „Ba trúfam si povedať, že toto pokolenie dopälo sa v tomto období vrcholkov ľudskej senzibility vojnou a svetovou zhubou ohrozeného človeka. Rozochvená, prelínavá, fluidická senzibilita tohto pokolenia je základnou a podstatnou črtou, takou príznačnou pre umelecký výraz u nás i v celom svete. Citová vrúcnosť, láska, clivá i snivá k prostým veciam života, útrpnosť, nedôvera a či citová skepsa k veľkým koncepciám sú – podľa mojej mienky – základnou črtou humanizmu tohto pokolenia, jeho postoja k človeku.“ Spisovateľ, ktorý si v roku 1943 uvedomuje, že „nie prírodné podmienky, priaznivé historické momenty vytvárali veľkú ríšu, ale človek, jeho mravné a občianske cnosti, duch“, musel dospieť skôr či neskôr k záveru, že „hromadné, nečakané, národným a individuálnym vývinom, potrebami nezdôvodnené spretŕhanie súvislostí, tradícií, každé rozrušenie alebo dokonca rozmetanie sústav dorozumievacích znakov, akou je každá národná kultúra, môžeme chápať iba ako porážku alebo katastrofu, ako pokus o dezintegráciu ľudskej a národnej osobitosti“. Nie náhodou vo chvíli, keď sa Tatarka na konci šesťdesiatych rokov rozchádza s poslednou ilúziou o socialistickom usporiadaní ako záruke ľudskej a sociálnej slobody, iný predstaviteľ národnej kultúry, Vladimír Mináč, so značnou dávkou cynizmu odmieta zápas českej a slovenskej inteligencie o demokraciu poukazovaním na to, že česká inteligencia nemá právo hovoriť o demokracii, kým sa nerozíde s protislovenskou, genocídnou politikou masarykovskej Československej republiky. Je zasa príznačné, že Tatarka, rovnako ako vo Farskej republike, vyslovuje presvedčenie, že národ sa nestáva plnoprávnym, keď dosiahne svoju štátnosť, ale „vtedy, keď je slobodný a keď sa svojou kultúrou zúčastňuje na tvorbe všeľudskej kultúry. A preto na rozdiel od Mináča vtedy napísal, že ak český a slovenský národ niečo potrebujú, „potom je to viac svetla... Rozumieť si a dorozumieť sa môžu len ľudia slobodní, ktorí sú osvietení...“ To je odkaz pre nás aj dnes, po dosiahnutí štátnosti a po vstupe do Európskej únie. Autor je literárny vedec