Ako by mali vyzerať tvoje vysnívané topánky?
Topánky ponúkajú široké možnosti asociácií. Hneď ako prvé ma napadli dve možnosti: sedemmíľové čižmy a túlavé topánky. Zo začiatku sa mi zdalo, že sedemmíľové čižmy majú k túlavým topánkam blízko, po chvíli som si však uvedomila, že je to celkom inak. Nielen, že sedemmíľové čižmy a túlavé topánky nie sú to isté: sú to dokonca protiklady. Nemôžem rozšafne povedať, že moje vysnívané topánky sú sedemmíľové čižmy resp. túlavé topánky, musím sa rozhodnúť: buď jedno, alebo druhé. Sedemmíľové čižmy versus túlavé topánky. Keby som mala sedemmíľové čižmy, ušetrila by som spústu času. Sedemmíľové čižmy sú symbolom efektivity: čo krok, to sedem míľ. Nevedno, či je sedem míľ paušálna, nemeniteľná dĺžka vzdialenosť, alebo je dĺžka kroku nastaviteľná, v skutočnosti práve to nie je dôležité. Lebo keby som mala sedemmíľové čižmy, nemusela by som vstávať hodinu pred začiatkom pracovnej doby, nemusela by som rozmýšľať, či na dvestodvanástku nasadnem už na Hodžovom námestí, alebo prejdem cez Štefánikovu peši až po stanicu SAV a znížim tak pravdepodobnosť, že ma chytí revízor. Nemusela by som počítať s medzičasmi na prestupovanie, na prevoz zo stanice na stanicu, s výdajmi na cestovné. Ušetrila by som čas, ktorý by som mohla efektívne, oveľa efektívnejšie využiť. Nohy by som nemala zodraté chôdzou, koža na pätách by mi nezhrubla, nemala by som otlaky, kŕčové žily, panaríciá, nechtové mykózy, zádery, zdeformované kosti článkov prstov, zvýraznenú žilovú kresbu, poruchy trofiky kože ani pigmentové névy. Chodila by som v sukni nad kolená, v priehľadných, ligotavých pančuškách a v čižmičkách z čiernej kože, s taškou cez plece a so škatuľkou TIC TAC vo vrecku. Okolo mňa by sa šírila vôňa mentolu. Všade by som chodila načas, všetko by som mala poznačené v diári, s úsmevom by som vybavila všetky povinnosti a šla by som o sedem míľ ďalej. Všade, všetko, všetky. S túlavými topánkami by to bolo celkom ináč. Boli by to mokasíny z kávovohnedého, už trochu zodratého semišu. Lenčo by som si ich obula, zrazu by ma nebolo. Už cestou na Hodžovo námestie by som sa niekoľkokrát zatúlala. Keby som sa aj, len celkom náhodou, dostala do cieľa, zatúlala by som sa cez prestávku cestou k automatu na kávu. Stále by ma niekto hľadal, ale nikto by ma nikdy nevedel nájsť. Nikto, nikdy, nevedel. A mňa by poháňalo nutkanie túlať sa. Občas by ma zahliadli, ako sa niekde mihnem, vždy na nejakých potulkách, lebo hocikde by som práve bola, bola by to len náhoda, bola by som tam len cestou odniekiaľ niekam inam. Len na chvíľu. Nohy by ma boleli od toľkého chodenia, koža na stupajách by mi zhrubla a popraskala, okolo nechtov by sa mi robili zádery a až po členky by mi siahala vrstva sivastého prachu. Moje cesty by boli dlhé, všelikam by som sa cestou dostala a všeličo by som na svojich cestách videla, všetko úplne bezvýsledne. Stojím teda pred dilemou: Mám snívať o sedemmíľových čižmách alebo o túlavých topánkach? Pri výbere z dvoch vylučujúcich sa možností stojím vždy pred základnejším, hlbšie uloženým rozhodnutím: rozhodnúť sa v súlade s vlastným sebaobrazom, aby som sa príliš nenamáhala a moja voľba sa pohodlne začlenila do mojej každodennosti, alebo sa rozhodnúť pre alternatívu, ktorá mne samej protirečí, a tak bude pre mňa predstavovať výzvu, obohatenie, spojené s nepohodlím a trápením sa? Predpokladajme napríklad, že si samu seba viem lepšie predstaviť v sedemmíľových čižmách, že sú sedemmíľové čižmy ako na mieru šité mojej vrodenej túžbe po efektivite a čisto, jednoznačne prebiehajúcom živote. Mám sa teda rozhodnúť pre ne, alebo mám práve preto snívať o túlavých topánkach, v ktorých síce budem zuby zatínať od zlosti, keď sa budem ponáhľať a prekliate topánky ma donútia túlať sa, zároveň však spoznám život z inej, túlavej stránky? Alebo ak sa naopak vrodene rada túlam a s pôžitkom si predstavujem, ako by ma túlavé topánky v mojom obľúbenom umení túlať sa zdokonalili, ako by mi pomohli zatúlať sa oveľa dôkladnejšie na doteraz neobjavené miesta, nemala by som si práve preto zvoliť sedemmíľové čižmy, ktoré by ma naučili poriadku? V ktorých by som, síce nerada, ale užitočne vniesla do svojho života štruktúru? Mám počúvať svoje Id a nasledovať princíp slasti, alebo sa podriadiť Superegu? Ale keby som aj na túto otázku vedela odpovedať, ako mám vedieť, či sú môjmu životu bližšie sedemmíľové čižmy či túlavé topánky? Voľba sa mi zdá príliš zodpovedná. Čo keď sa rozhodnem pre sedemmíľové čižmy a budem sa chcieť ísť prejsť do Sadu Janka Kráľa? Stačí urobiť krok, a budem ďaleko za slovenskou hranicou. A čo keď sa rozhodnem pre túlavé topánky, ale túlať sa budem môcť len tam, kam zájdem peši, lebo pri ustavičnom túlaní sa nikdy nestihnem žiadny autobus, vlak ani lietadlo? Čo keď raz predsa len dostanem chuť zatúlať sa do vzdialenejšieho, exotickejšieho sveta? V súvisosti s topánkami sa mi vynára ešte jeden obraz: kdesi, len tak, pohodený pár topánok, na ktorých vidno, že si ich ktosi (vôbec neviem kto) len tak vyzul, že komusi (vôbec neviem komu) len tak skĺzli z nôh. Topánky (v mojej predstave červené, už trošku zodraté poltopánky na šnurovanie) vyzerajú, akoby ešte sami chceli bežať ďalej, pravá je trochu pred ľavou, akoby niekto (vôbec neviem kto) práve robil obyčajný krok a topánky by, len nebadane, len náhodou, ostali stáť na zemi, kým ich majiteľ (vôbec neviem kto) rovnakým tempom, rovnakým rytmom krokov išiel ďalej. Nepovšimnuto, ako keď vám z vrecka náhodne vypadne nepotrebná smeť. Ako keď smädné dieťa pribehne z hriska a beží do kuchyne napiť sa vody, a keď mama zakričí „Vyzuj sa!“, zhodí topánky z nôh a bosé skokom beží po predsieni. A čím dlhšie nad tým premýšľam, čím dlhšie sa ponáram do predstáv o topánkach, čím viac ma obklopujú obrazy topánok, tým viac si uvedomujem, že ani sedemmíľové čižmy, ani túlavé topánky, ale práve tam ten na prahu dverí pohodený pár, to sú ony. Moje vysnívané topánky sú tie, z ktorých sa dá (čo najrýchlejšie, čo najpohodlnejšie a čo najnepovšimnutejšie) vyzuť. Autorka je spisovateľka
