To, čo si napíšem, potom musím aj žiť

Nedávno vyšiel váš preklad básní Ingeborg Bachmann Nepoznám iný lepší svet. Keďže ste aj poetka, nielen prekladateľka, môžeme porovnávať váš spôsob písania a vnímania s tým jej. Mne napadlo, že by sa ten rozdiel, medzi vami a ňou , ktorý ja vnímam dosť kontrastne, dal vyjadriť takto: ona pracuje s hranami, kým vy so zaobleniami. Ako tento kontrast vnímate vy a ako sa vám s ním pracovalo pri prekladaní? Áno, to je veľmi dobrý postreh. Ja keď mám pauzy v písaní, vtedy sa venujem prekladaniu. Aby som pravdu povedala, usilujem sa tej prekladanej osobe, či už je to Ingeborg Bachmann, Paul Celan, to je jedno, dať čo možno najviac toho, čo môžem dať – významovo, formálne… a vôbec. Je to pravda, že s tými hranami Ingeborg Bachmann som mala trochu problém, lebo ja mám taký akýsi pocit, alebo nutkanie veci harmonizovať. To znamená zaobľovať. A myslím si, že to je taká osudová vec, že ona nebola ochotná zaobľovať a na jednej z tých hrán svoj život skončila a istým spôsobom aj literatúru. Tá hrana akoby viedla do určitého kruhu a ten kruh je nekonečný. Hrana sa zalomí, uhol sa zalomí a je veľmi ťažké vedieť, kam spadneme tou hranou. A myslím, že to všetko u Ingeborg Bachmann, aj založením, či už spisovateľským, básnickým alebo psychickým smerovalo k tomuto ostrému vyhroteniu. Ona v podstate nebola skoro vôbec ochotná urobiť žiadny kompromis ani v súkromnom živote, ani v literatúre. Ja sa usilujem v literatúre nerobiť kompromisy, neviem do akej miery sa mi to darí, určite mám svoje hranice. A v súkromnom živote, by som povedala, že mi to ide, niekedy veľmi ťažko, ale sa usilujem o to zaobľovanie. Takže ak je to takto viditeľné, v podstate je to asi tak. Valie Export píše, že obrazy a rečové prejavy žien, ktoré hovoria o skúsenosti ženského tela, majú tendenciu byť autentickejšie a samostatnejšie, ak hovoria o bolesti tela, čo, podľa nej, pre patriarchálne štruktúrovanú spoločnosť, založenú na tom, aby muž získal rozkoš, nie je prekvapujúce. Myslím, že Valie Export je veľmi extrémna umelkyňa v tomto smere a neviem teda, do akej miery ona potom transformuje tieto svoje teoretické východiská do toho, čo robí. Ja si pamätám len niektoré z jej akcií. Napríklad tú, keď chodila vo Viedni po meste, s tým, že sa jej mohli cez takú skrinku dotknúť muži pŕs. Myslíte: Tapp und tast Kino (Hmatacie a šmátracie kino). To sú už skutočne…, napríklad pre mňa je to extrémna hranica, hoci niekedy v mojich textoch, tiež to možno vyzerá, celkom ako forma, až by som povedala – nadrealistického, priblíženia sa k určitým telesným dotykom, prežívanie rozkoše, alebo spolu-bytia s partnerom. Ja si ale myslím, že čo je u žien tou bolesťou, to nie je to telesné, to je to, čo zostane po tom telesnom. Čiže to je bolesť, jednoducho buď tá bolesť z rozlúčky, napríklad môžeme zobrať priamo, povedzme: muž musí odísť po milovaní, máloktorá žena sa po milovaní zdvihne a odíde. To sú veci, ktoré patria do tzv. trvania niečoho, tie sú neoddeliteľnou súčasťou našej ženskej výbavy a nášho ženského tela; hovorím subjektívne a za seba; zdá sa mi, že skôr v oblasti citovej sme disponované k väčšiemu smútku, k väčšej bolesti, k väčším žiaľom a môžem to zase vztiahnuť k svojim textom a v nich ide v podstate práve o toto. Ak by sme mali hovoriť o tej hranici, kde sa rozkoš blíži bolesti, myslím, že to je v poriadku, to je biologická vec. Ale tú bolesť, ktorú pociťuje, nazvime to srdcom, alebo nazvime to dušou, alebo teda duchovnú bolesť, to by som povedala, že ženy azda majú tú schopnosť väčšmi ju vyjadriť. Tým, že sme sa v tomto storočí viac dostali k písaniu, k tvoreniu, k maľovaniu, k videozáznamom atď., sme sa vrhli do oblasti, ktorá bola zanedbávaná v tomto smere a to bolo to ženské telo a myslím si, že tam sa z toho vydolovalo, možno čo najviac. Ale teraz sa mi zdá, že takým akýmsi oblúkom by sa bolo treba vrátiť späť, teda kto chce samozrejme, k heterosexuálnym vzťahom a skutočne teraz, tým, že sme vyrovnali deficit toho mlčania tých mnoho rokov, znovu sa pokúsiť o telesný, duševný, duchovný dialóg s tým proťajškom. Keď už sme začali odtiaľto, spýtam sa vás aj na vzťah k feminizmu / feminizmom. Aby som povedala pravdu, feminizmus ma zaujímal najmä z hľadiska vzťahov k matke a k dcére. V tomto smere mi knihy, ktoré sa dotýkali týchto otázok, skutočne nesmierne pomohli, ale len v teoretickej oblasti. Čítala som matky psychoanalýzy: Helen Deutsch, Melanie Klein, Karen Horney a skutočne mi to nesmierne pomohlo, keď som sa dozvedela, že nie som sama s týmito svojimi problémami, ktoré sú v podstate skoro nevyriešiteľné. Neviem, či je možné tieto problémy, ktoré si ja dosť ostro uvedomujem, celé navliecť na patriarchálnu spoločnosť. Či to nie je niečo veľmi veľmi osobité, veľmi veľké zvyšky matriarchátu, ešte spred niekoľkých tisícročí, ktoré sa s nami ťahajú skrytou formou neustále a zasahujú rovnako tvrdo ako tie patriarchálne nápory, ktoré prichádzajú zvonka a ktoré nás vedia veľmi dobre stlačiť a jednoducho buď umlčať, alebo priviesť do absolútneho zúfalstva, takisto nás môžu znútra tieto vzťahy, ktoré sú medzi ženami, priviesť do takého istého absolútneho zúfalstva s ešte menšou možnosťou brániť sa, lebo proti vonkajšiemu útoku sa dá brániť, ak človek vie, a teda je trošku pri sile, dá sa tomu brániť, či už slovne, alebo priestorovou izoláciou, alebo takýmto nejakým spôsobom. Chcela by som sa spýtať na moment opakovania a návratu, ten návrat by som vztiahla k tej vašej Orfei z rovnomennej zbierky a mám na mysli návrat k nejakej minulej intenzite, aj v náväznosti na otázku o bolesti. Orfeus bol bohom básnikov, prvým básnikom, teda známym, pod takýmto menom. Urobila som z neho ženu a Eurydika som poslala do podsvetia. Len som obrátila tento problém a je to, áno, je to o opakovaní a o návratoch a o bolesti. Je to o tom, že vždy sa niekto obzrie alebo neobzrie, alebo, aby som to tak zjemnila, zakýva alebo nezakýva, nechá poslednú vetu, alebo nenechá poslednú vetu a vždy je to o tom, že láska je akási neskutočná, neuchopiteľná a jednoducho ani tá najväčšia láska s prinesením najväčších obetí nemôže vrátiť niečo, čo už neexistuje. No a druhá polovica tej Orfey sa volá Zimný priesmyk a ten priesmyk, to je niečo, cez čo človek musí prejsť. Keď cez niečo prejdem, tak zároveň aj niečo pochopím. A to je také sebaučenie v tom, že existuje určitý bod v čase, v ktorom sa už cez ten priesmyk nevrátim späť, v ktorom sa je už darmo vracať do podsvetia, už sme sa raz obzreli za Eurydikom a už druhýkrát sa nemôžeme, a to je jedna z najťažších vecí, ktoré sa nedajú prijať v živote, že niečo sa už nemôže. A tu by som povedala, že toto je viac ženskou bolesťou ako mužskou a že hociktorý muž 60 — 70 ročný má ešte stále predstavu, že ho ešte v živote všeličo možné čaká. A toto je patriarchálne... Že tá ilúzia je stavaná tak, aby fungovala, práve z tohto mužského pohľadu? Tá ilúzia je stavaná tak, že pre ženy v určitom veku a v určitom čase jednoducho niečo prestáva. A táto spoločnosť to vynikajúco využila, keď postavila všetko, celé fungovanie na kráse a na mladosti, v podstate žien. Rakúska poetka Friederike Mayröckerová povedala, či napísala veľmi presnú vetu: „Ženy starnú ponižujúcejšie.“ A ona je skutočne múdra a vie, o čo vlastne ide a o čom hovorí. Mohli by sme diskutovať len o jednej veci, o partnerstve, povedzme, medzi starším mužom a mladšou ženou, nad tým sa nikto nepozastavuje a ak sa toto vyvinie v nejaký vzťah opačne, to je vždy veľmi opatrne prijímané ešte aj v tých najliberálnejších kruhoch. Žiadny päťdesiatročný muž si nerobí žiadne problémy, keď má 25-ročnú priateľku alebo manželku . Ale opačne... už sa to berie ako nejaká rarita. Myslím si ale, že to je aj biologické. Aby sme boli aj spravodliví. V akom zmysle? V tom zmysle, že 50-ročná žena môže už len veľmi ťažko mať so svojím partnerom dieťa. Toto som myslela, naozaj v striktne biologickom zmysle. Tam jednoducho táto hranica je určená inak ako u mužov. 72-ročný muž ešte spokojne prináša na svet potomkov. To sú také, myslím si, veľmi zakódované veci v našich hlavách. Aj v mojej, hoci sa usilujem rozmýšľať trochu voľnejšie, ale niekedy sa sama pristihnem pri tom, že som voči ostatným ľuďom konzervatívnejšia ako voči svojej vlastnej osobe. Ešte by som sa vrátila k tomu opakovaniu. Akú úlohu tam má slovo? Lebo vy pracujete niekedy s kúskami vlastných textov, ktoré znovu-používate, alebo používate aj fragmenty textov iných. Čo to je? Akú to má pre vás funkciu, keď niečo zopakujete? Text vznikne u mňa viac-menej inštinktívne, ale potom na ňom veľmi vedome pracujem a niekedy je to tak, že jednoducho napíšem niečo ešte raz. To sa tam dostane pri písaní, potom pri tom vedomom prepracúvaní rozmýšľam nad tým, prečo sa to zopakovalo. Prečo to tam ešte je? Či je to len nejaké moje vnútorné klišé, nejaký postoj k niečomu, ktorý sa nemení a ktorý mám stále rovnaký, len to zopakujem, za iných okolností to isté, alebo či niečo zapracuje v asociáciách a zjaví sa tam kúsok textu, ktorý je tam nevyhnutne potrebný. Vždy nad tým rozmýšľam a neviem to presne ohodnotiť, že ako sa mi tam ten text dostal. Málokedy to robím vedome, že by som sa pozrela do svojich starých textov a povedala si: no, toto by som ešte mohla použiť jedenkrát, alebo niečo také. Obyčajne nie. Skôr sa to stáva tak, že používam, nie texty, ktoré sú už presne v knihách, ale niekedy, keď už si myslím: no tak teraz už nič nepríde, teraz už je prázdno, teraz už niet čo opakovať, vlastne už ani nesmieš opakovať, čiže dostávam sa k akejsi hranici, o ktorej si myslím, že už ju neprekročím, potom ju možno prekročím, aj ten milimeter pri prekročení veľa urobí, vtedy sa tak hrabem vo svojich starých zásuvkách a tam mám také svoje denníky, zápisky, útržky, čítam to, niekedy sa zhrozím nad tým, čo tam je napísané, niekedy sa poteším: áno, takto to je. A môže sa stať, že ešte raz, čiže opakovane, sa mi zase zapáči niečo zo mňa – teda z textu, čo už raz bolo. Nie je to teda taká ekologická aktivita, akoby recyklácia? Nie! Je to vyslovene taká náhodná práca, čiastočne inštinktívna, čiastočne vedomá – pri čom sa zastavím, to neurčujem, len tak nejako prelietavam. A v podstate si myslím, že po určitých rokoch každý, kto tvorí, má určité poznávacie znamenie. O určitých autoroch, keď otvorím ich knihu, aj keby som nevedela meno, tak by som vedela zistiť, že je to ten alebo ten, takisto je to aj vo výtvarnom umení. No, ono je to taký princíp postmoderny, viac-menej, že človek nerobí veci, ktoré smerujú k nemu, podľa ktorých je spoznateľný, nezanecháva svoje stopy, ale rieši to ako keby problémovo, ako keby sa to viazalo, alebo sa to dávalo dokopy s teóriou nepevnej identity, ktorá sa neustále mení, vlastne človek nie je identický sám so sebou, nerozvíja to jedno. A práve to (plynulé) rozvíjanie seba, to je také skôr modernistické chápanie. Tak ja som asi ešte jednou nohou v tom modernizme, lebo ja ešte stále mám takú predstavu, že človek je tu preto na svete, aby nezomrel taký, ako sa narodil. Vyčítam ľuďom, ktorí sa nerozvíjali, tým, že žili a sa rozširovali len povedzme horizontálne. Ja by som povedala, že horizontálne sa treba rozširovať len do určitého veku, čiže do toho priesmyku, alebo do toho zistenia tých opakovaní, ale si myslím, že je, teda aspoň pre mňa, akýmsi spôsobom nutné mať aj tú vertikálu. Ale, čo je takou tou mierou, takou tou vnútornou mierou toho rozvíjania? Ako viete? Ako ste si istá? Nie som si istá, ale cítim to vnútorne, vtedy mám taký pocit, ako keby som bola so všetkým v súlade, na veľmi krátky okamih, keď sa mi zdá, že niečo, teraz sa priblížim k tomu slovu stopa, že niečo tu aj zo mňa zanecháva stopu, že to nie je len to, čo je načítané, to, čo je videné, ale že k tomu pridám, teraz použijem zase taký staromódny výraz, to svoje vlastné, s čím sa viem identifikovať. Ja mám rada to slovo, že identifikovať. A často si poviem, hlavne veľmi rada by som splynula: tá, ktorá píše s tou, ktorá žije. Niekedy ľahšie vyriešim určité veci v písaní, môj život niekedy akoby zaostával za tým písaním. Potom zas je ale také zhrozenie obrovské, že to, čo si napíšem, potom musím aj žiť, takže je tu také nebezpečenstvo v písaní, že ako keby v určitých okamihoch sme vedeli aj anticipovať čosi, čo sa len stane. Nenadarmo, keď si prečítam nejaké svoje texty, tak by som vedela, je to také hlboké a synchrónne, vedela by som z nich trochu odkryť aj seba. Hoci si myslím, že jednoducho tieto naivné predstavy, že keď si prečítam niekoho dielo, že ho budem poznať, to treba zabudnúť. Každý, aj keď vyzerá najotvorenejšie, v podstate vždy niečo zakryl. A pred kým to zakryl? Aj pred sebou. Samozrejme, aj ja mám takú vnútornú cenzúru, že určité veci nie, napr. tá vnútorná cenzúra sa práve týka mojich vzťahov s matkou. By som povedala, že to je práve ten rozdiel, o ktorom sme hovorili, medzi Ingeborg Bachmann a mnou, že nechcela by som zbytočne zraňovať, ešte aj... V románe Malina sa vyskytujú také predstavy, je to veľké obvinenie jej otca, ktorý ešte žil. Darmo potom napísala Tri cesty k jazeru, kde ho popísala ako dobrého, láskavého, dobrotivého otca, neviem, myslím, že práve Tri cesty... sa mu už do ruky nedostali, lebo bol po smrti. Neviem, či majú muži túto cenzúru, či ju majú ženy, ale ja si myslím, že nie som až ten extrémny prípad, ktorý zachádza tak ďaleko, že vlastne je mu všetko jedno, čo zrúti, alebo čo zničí, to by som nerada... Hovorili ste o písaní a živote, ono sa to zvykne oddeľovať a stavať jedno ako protiklad druhého. Vnímate to aj vy konfliktne? Áno, vnímam to veľmi konfliktne, že vlastne vtedy sa strácam blízkym. Môžem aj o nich písať, ale tak to je niečo iné, to nie je kontakt, taký ako je kontakt, ktorý je, nazvime ho v úvodzovkách, skutočným kontaktom. A je to veľmi zaujímavé, keď píšu dvaja v dvoch miestnostiach. Po skutočne intenzívnom písaní prichádza aj únava, aj prázdnota, a tá nie je veľmi priateľská voči priamemu kontaktu, a to je veľmi nebezpečné, najmä pre ženy, ktoré majú deti. Si to pamätám, moja dcéra, myslím, že som to už niekde povedala, ako večer, keď som jej hovorila rozprávku a zaspávala, držala ma za ruku, ja som už myslela na to, že keď zaspí, tak pôjdem písať, keď zaspala, vtedy som si ešte zvykla ísť písať, a keď som už chcela odísť, vtedy sa strhla zo spánku, chytila ma za ruku a povedala: Nechoď! – ja som niekedy odišla. To sú tie momenty, keď život ostáva tam, kde je a písanie vás z neho vytrháva. Mila Haugová – poetka a prekladateľka, narodila sa roku 1942 v Budapešti, vydala básnické zbierky: Hrdzavá hlina (1980); Premenlivý povrch (1983); Možná neha (1984); Čisté dni (1990); Praláska (1991); Nostalgia (1993); Dáma s jednorožcom (1995); Alfa Centauri (1997); Krídlatá žena (1999); Atlas piesku (2001), Zavretá záhrada (reči) (2001); Orfea alebo zimný priesmyk (2003). Preložila poéziu Sylvie Plath, Paula Celana, Ingeborg Bachmann, Friederike Mayröckerovej a i., prekladá predovšetkým z nemčiny, ale aj z angličtiny a maďarčiny. Rozprávala sa Nora Ružičková Autorka je poetka a výtvarníčka