Normalizácia na Slovensku – osobná alebo národná história?

Hoci obdobie 70. a 80. rokov minulého storočia je pre západných historikov predmetom ich vedeckého záujmu, na Slovensku sa ešte stále o ňom ťažko hovorí ako o dejinách. Pre väčšinu dospelej populácie je to totiž ešte stále živá súčasť ich osobnej histórie, o ktorej sa neraz zdráhajú hovoriť. Pamätníci i historici však majú rovnaký problém. Nedokážu toto dvadsaťročie uspokojivo pomenovať. Pre 50. roky pokojne „sadne“ označenie „zakladateľské obdobie komunistického režimu“ či obdobie stalinizmu. Stúpenci i odporcovia komunizmu sa zhodnú, že v tom čase bola stredom nášho „malého vesmíru“ osoba sovietskeho diktátora Stalina. Či už 60. roky pomenujeme obdobím „krízy,“ „destalinizácie“ alebo „odmäku“ či „uvoľnenia“, v každom prípade máme na mysli rovnaké javy a procesy. „Zbytočné roky“ alebo roky zabudnutia Obdobie 70. a 80. rokov sa však len sotva dá personifikovať označením za roky „brežnevizmu“ alebo „Husákovho režimu.“ Ani Gustáv Husák, ani Leonid I. Brežnev sa v tejto dobe netešili všeobecnej autorite, naopak, stali sa synonymom trápnosti a terčom všeobecného posmechu. Na rozdiel od Stalina, voči ktorému azda každý musel, voľky-nevoľky, zaujať stanovisko, Husáka a Brežneva bolo možné jednoducho odignorovať. Fungovanie tohto režimu si pritom bolo pokojne možné predstaviť aj bez nich. Kým pre Milana Šimečku boli 70. roky „rokmi nehybnosti“, pre anonymného respondenta etnológa Petra Salnera zostali v pamäti ako „zbytočné roky.“ Treba poznamenať, že postrehy vonkajších pozorovateľov sa príliš neodlišujú od toho, čo možno zistiť letmým pohľadom do archívnych fondov komunistickej strany. Vtedajšia mocenská garnitúra sa vyznačovala vysokou stabilitou, absentovali v nej otvorené ideologické, ale aj personálne konflikty. Až do začiatku sovietskej „perestrojky“ sa režim nemusel obávať ani politickej opozície. Jej existenciu fakticky nebral do úvahy, vedenie KSČ sa jej aktivitám venovalo iba v rámci pravidelných správ o bezpečnostnej situácii v krajine. Celkovo sa však rokovania Predsedníctva ÚV KSČ v 70. a v prvej polovici 80. rokov javia rovnako nudné a nezáživné, ako dobové televízne správy. Pre rozhodujúcu časť slovenskej spoločnosti je však toto obdobie súčasťou ich osobnej histórie. Je to obdobie ich detstva, dospievania, štúdia, začiatku či vrcholu kariéry. Napriek tomu, alebo práve preto o týchto rokoch najradšej nehovoria. Realita normalizačných rokov bola natoľko odlišná od tej súčasnej, že pamätníkom, najmä tým neskôr narodeným, pripadá ako neskutočná rozprávka a dnešní vysokoškoláci sotva dokážu pochopiť základné črty fungovania tohto režimu. Pre ďalších zas skutočne znamenali obdobie „zbytočných rokov“ a pád komunizmu pre nich znamenal podstatný zlom v ich dovtedajšom živote. Otvorili sa im nové perspektívy, neraz aj mimo územia Slovenska. Pre nezanedbateľnú časť spoločnosti znamenajú 70. a 80. roky obdobie, keď mali prácu, ktorá im garantovala viac-menej slušnú existenciu a nemuseli sa obávať života na podpore. Hoci vedia, že tie roky sa už nikdy nevrátia, spomínajú na ne s nostalgiou. Aj keď každý z nich sa o 70. a 80. rokoch zdráha hovoriť z úplne odlišných pohnútok, jedno majú spoločné. Skúsenosť tohto obdobia nemala nijaký vplyv na ich osudy po roku 1989 a povinná účasť na rituáloch režimu pre nich znamená iba bezvýznamnú epizódu. Mnohí však o rokoch normalizácie mlčia práve preto, lebo kontaktom a skúsenostiam z tohto obdobia vďačia za svoje kariéry v nových podmienkach. Preto je v ich najvlastnejšom záujme vytesniť nielen zo svojej individuálnej, ale aj z kolektívnej historickej pamäti momenty, ktoré by im mohli uškodiť pri budovaní novej ponovembrovej identity. Radi by videli 70. a 80. roky ako „roky zabudnutia.“ Dvadsať rokov bez programu Vtedajšie vládnuce špičky pod pojmom „normalizácia“ pôvodne chápali dobu „obnovenia poriadku“, ktorú môžeme rámcovať rokmi 1969 – 1972, keď sa režimu podarilo prostredníctvom súdnych procesov definitívne zlomiť posledné skupiny odporu zotrvávajúce na hodnotách Pražskej jari a obnoviť svoju mocenskú základňu. Obnovenie „poriadku“ alebo „normálnosti“ v chápaní husákovského vedenia KSČ znamenalo zastavenie všetkých reformných iniciatív a umŕtvenie už existujúcich reforiem, vrátane federalizácie. „Normalita“ normalizačného režimu znamenala koniec akejkoľvek otvorenej, alebo aspoň mocou tolerovanej diskusie o problémoch spoločnosti, a tým aj o budúcnosti samotného komunistického režimu. Monopolne vládnuca KSČ takmer dvadsať rokov vládla bez akéhokoľvek programu. Kým v období 50. a 60. rokov svoje ciele definovala pozitívne, po roku 1968 sa jej jediným ideologickým dokumentom stalo Poučenie z krízového vývoja. Základnou premisou tohto „programu“ bolo vcelku trefné pochopenie faktu, že akákoľvek liberalizácia rigídneho komunistického systému nesie v sebe zárodky rozpadu režimu. Komunistická strana tak s heslom „nič nemeniť“ rezignovala na akúkoľvek politickú víziu, definitívne sa stala konzervatívnou silou, túžiacou po petrifikácii existujúceho stavu. Nežiadala presvedčenie, ale absolútnu poslušnosť. Slovenskí intelektuáli a normalizácia Perzekúcie zasiahli rovnaké skupiny obyvateľstva ako v Česku. Smerovali do oblasti výskumu, vedy, vysokých škôl, vydavateľstiev, médií, štátnej správy a straníckeho aparátu. Zákaz publikovania postihol spisovateľov Dominika Tatarku, Ladislava Ťažkého, Petra Karvaša, Štefana Moravčíka, Romana Kaliského, Ctibora Štítnického, Juraja Špitzera, Lászlóa Dobosa, Milana Hamadu, Ivana Kadlečíka, Pavla Hrúza, filozofov Milana Šimečku a Miroslava Kusého a mnohých ďalších. Po roku 1977, keď sa slovenskí intelektuáli z väčšej časti nepripojili k petícii Charta 77, viacerí z nich získali možnosť opäť publikovať či dokonca aj vrátiť sa do KSČ. Z renomovaných spisovateľov sa v exile ocitli Jaroslava Blažková, Ladislav Mňačko, humorista Pavel Taussig, neskôr aj Ladislav Kalina a Ján Rozner, ale väčšina z tých, ktorí boli začiatkom 70. rokov umlčaní, sa neskôr vrátila do oficiálnej literatúry. Týka sa to napr. Ťažkého, Milana Ferka, Kataríny Lazarovej, Antona Hykischa, Jána Johanidesa, Antona Baláža, Maríny Čeretkovej-Gállovej a Pavla Vilikovského, ale aj Karvaša, Jaroslava Rezníka, Milana Krausa, Jána Lenča a mnohých ďalších. Mnohí spisovatelia na vývoj v prvej polovici 70. rokov reagovali viac-menej dobrovoľným mlčaním. Ďalšou, pomerne významnou skupinou inteligencie bola skupina Husákových spolupracovníkov zo 60. rokov, ktorú reprezentovali predovšetkým umelci ako Vladimír Mináč, Alexander Matuška, Miroslav Válek, Michal Chorváth, Ladislav Novomeský, Vojtech Mihálik, Pavol Horov a vedci Ondrej Pavlík a Felix Vašečka. Hoci títo intelektuáli sa vyjadrovali kriticky o politike Antonína Novotného a jednoznačne odsudzovali zásah sovietskych vojsk i nastupujúcu normalizáciu, viacerí z nich sa angažovali aj v reformnom pohybe v rokoch 1956 – 1957, rozhodli sa normalizačný režim podporovať predovšetkým z karieristických dôvodov, a to aj napriek tomu, že z ich súdobých výrokov jasne vyplýva, že si veľmi dobre uvedomovali charakter nastupujúceho režimu. Od svojej reformnej minulosti sa tak dištancovali a postupne sa z nich stávali najdogmatickejší predstavitelia oficiálneho kultúrneho establishmentu. Dôležité pozície v kultúre naďalej zaujímali aj predstavitelia dogmatických prúdov z 50. a 60. rokov, ako napr. Daniel Okáli, Milan Lajčiak a Andrej Plávka, ale aj intelektuáli, ktorí síce neboli členmi KSČ, ba ani stúpenci komunizmu, ale využili príležitosť opäť sa dostať na výslnie. Za všetkých stačí spomenúť príklad básnika Emila Boleslava Lukáča. Ďalšia časť ľudí politicky aktívnych v roku 1968 sa síce nezapojila do nezávislých iniciatív, ale odmietala vystúpiť so sebakritikou a prejaviť podporu normalizačnému režimu, čím si zahatala šancu vrátiť sa do verejného života. Medzi nich patrili napr. filozof a umenovedec Milan Váross, novinári a publicisti Vladimír Maňák, Martin Hric, Roman Kaliský, Michal Dzvoník. Podobne ako v politickej oblasti, ani v kultúre normalizačný režim nebol schopný formulovať vlastný estetický koncept. Zmohol sa nanajvýš na oprašovanie kultúrnych vzorov z 50. rokov. Tak sa najmä na začiatku 70. rokov musel uspokojovať s tvorbou priemerných až podpriemerných autorov a dominanciou „šedivosti“ v umeleckej tvorbe. Pritom literatúry sa to týka azda najmenej. Strach z nových myšlienok bol všeobecný. Do otvorenej alebo latentnej opozície voči normalizácii sa tak dostala podstatná časť obce výtvarníkov. Intelektuálna sterilita spojená so snahou čo najrýchlejšie uspokojiť materiálne potreby obyvateľstva pri čo najnižších nákladoch viedla v architektúre k výsledkom, akým bola bratislavská Petržalka, ale aj prístavba Slovenskej národnej galérie, ktorá údajne takisto zvulgarizovala pôvodné zámery projektantov. „Soft variant“ normalizácie (?) Reakcia slovenskej verejnosti na okupáciu Československa bola najmä v prvých dňoch bezprostredne po invázii jednoznačná a analogická s reakciou českého obyvateľstva. Napriek tomu však prvým úspechom „normalizácie“ bolo odmietnutie mimoriadneho zjazdu KSČ, ktoré si od účastníkov mimoriadneho zjazdu slovenských komunistov 27. augusta 1968 vynútil G. Husák. Kým však v Česku sa do vystúpení proti normalizácii zapájali príslušníci rozličných spoločenských vrstiev, slovenská spoločnosť sa s novou realitou zmierila omnoho rýchlejšie ako česká. To sa prejavilo aj počas čistiek v KSČ v roku 1970. Kým v Česku muselo KSČ nedobrovoľne opustiť 23 % členov, na Slovensku sa to týkalo iba 17,5 % jej členov. V českej spoločnosti vznikla pomerne početná vrstva postihnutých, ktorí boli dohnaní k priamej konfrontácii s komunistickým režimom. Túto skupinu ľudí spojila spoločná skúsenosť do generácie tzv. osmašedesátníkov (šesťdesiatosmičkárov), ktorá v nasledujúcich rokoch začala nadväzovať kontakty s ďalšími nezávislými skupinami. Príslušníci spomínanej generácie prechádzali v uvedenom období komplikovaným myšlienkovým vývojom, ale do zachovali si aj spoločné generačné povedomie umocnené aj politickou orientáciou. Na Slovensku ľudia postihnutí za svoje postoje nevytvorili nijakú kompaktnú generačnú skupinu so spoločným pocitom, s podobnými osudmi, resp. schopnú sformulovať spoločnú názorovú platformu. Na Slovensku perzekúcie začiatkom 70. rokov iba vo výnimočných prípadoch nadobudli existenčný charakter. Na rozdiel od Česka len v nepočetných prípadoch znamenali čistky dlhodobo stratu možnosti pre postihnutého človeka pracovať vo svojom odbore. Postihnutým boli spravidla ponúkané tzv. krycie zamestnania, ale za cenu, že sa zrieknu akýchkoľvek nezávislých aktivít a v početných prípadoch aj publikovania ako takého. Časť protagonistov tzv. obrodného procesu dostala možnosť uzavrieť s režimom kompromis, urobiť verejné pokánie za svoje aktivity, a tým sa od svojej minulosti dištancovať. Bol to prípad literárneho kritika Pavla Števčeka, ktorý v roku 1968 patril medzi najradikálnejších stúpencov demokratických reforiem a aj po okupácii Československa žiadal ako člen ÚV KSS pokračovať v Dubčekovej politike. V roku 1973 však napísal list vedeniu Zväzu slovenských spisovateľov, v ktorom odsúdil Dubčekovu politiku a vyjadril aj svoju sebakritiku. Podobný premet zo šéfredaktora Kultúrneho života na autora Povstaleckej histórie, ospevujúcej Husáka, absolvoval napr. Jozef Bob, ale nešlo o ojedinelé prípady. Možnosť opätovne publikovať v oficiálnych periodikách, resp. vydavateľstvách, však neznamenala ich „rehabilitáciu.“ Podmienkou „návratu“ bola lojalita voči režimu alebo jeho otvorená podpora. O niečo podobné sa ŠtB v 80. rokoch pokúšala aj v prípade Tatarku, ale neúspešne. Miera priamych represií na Slovensku bola teda neporovnateľne menšia ako v Česku. Nebolo to však zásluhou akéhosi osvietenejšieho či liberálnejšieho prístupu slovenských komunistov. Stalo sa tak v dôsledku slabšieho tlaku zo strany spoločnosti na demokratické reformy v roku 1968 a slabšieho odporu proti okupácii a jej dôsledkom. Normalizačná moc na Slovensku teda ani veľmi nemala proti komu bojovať. Dôležitým faktorom bola omnoho vyššia miera personálnej kontinuity politických elít. Celý rad vedúcich predstaviteľov KSS, ktorí pred augustom 1968 zastávali reformnejšie pozície, sa v nasledujúcom období ako „husákovci“ stal vykonávateľom normalizácie, namiesto toho, aby prešiel do opozície. Týka sa to napr. Štefana Sádovského, Petra Colotku, ale aj samotného Husáka, ktorý bol ešte dlho v slovenskom prostredí vnímaný ako politik uskutočňujúci „menšie zlo,“ čo v konečnom dôsledku prispievalo k stabilizácii normalizačného režimu. Sociálne a ekonomické faktory normalizácie Príčiny odlišnej reakcie českej a slovenskej spoločnosti na normalizáciu a celkovo na komunistický režim spôsobil kvalitatívne odlišný charakter oboch spoločností a periférne postavenie Slovenska v československom kontexte. Stupeň sebaorganizácie slovenskej spoločnosti bol aj vzhľadom na historické okolnosti pomerne nízky, zasahoval malé percento populácie. Práve nižší stupeň sebaorganizácie spoločnosti, slabosť stredných vrstiev a nedostatočná sociálna diferenciácia umožnili pomerne rýchle ovládnutie slovenskej spoločnosti komunistami. Prechod Slovenska do štádia industriálnej konzumnej spoločnosti bol spojený s bezprecedentným etatizmom a zároveň individualizáciou realizovanou prostredníctvom rozbitia občianskej spoločnosti, čo ešte väčšmi oslabovalo schopnosť sebaorganizácie spoločnosti. To všetko podmieňovalo slabšiu úroveň politického života a menej výrazné spontánne prejavy demokratizácie prejavujúce sa v roku 1968 napríklad i v takmer úplnej absencii opozičných politických formácii na Slovensku. Slovensko ešte aj v 60. rokoch ostávalo krajinou vidieckeho typu. Značná časť mestského obyvateľstva sa však ešte narodila, ba aj vyrastala na vidieku a samotná zmena zamestnania, resp. bydliska automaticky nepriniesla zmenu spôsobu uvažovania a sociálneho správania. Kým Česko vstúpilo do obdobia industriálnej spoločnosti v roku 1900, Slovensko do nej začalo vstupovať až po roku 1950, teda v období absencie demokracie. Dôsledkom bola slabšia diferenciácia slovenskej spoločnosti, jej väčší konzervativizmus a nedôvera k zmenám. Nemalé percento slovenskej populácie neprijímalo s nadšením liberalizáciu spoločnosti, ktorá znamenala ohrozenie jej základných životných istôt. Neprijímala občianske slobody a nepožadovala ich, lebo nevedela, čo znamenajú a ako ich vôbec využívať. Nižšiu mieru normalizačnej frustrácie na Slovensku spôsobil teda najmä indiferentnejší postoj spoločnosti k reformám, odpor k zmene a prežívanie autoritatívnych noriem politického správania, aj keď nešlo o vedomú identifikáciu obyvateľstva s komunistickým režimom, resp. jeho ideológiou. V období pred rokom 1968 počet členov KSČ na Slovensku rástol v niektorých obdobiach rýchlejšie ako v českých krajoch. Omnoho väčšie percento slovenskej spoločnosti spájalo svoj materiálny vzostup s obdobím po roku 1948. Títo ľudia nepovažovali nesúhlas s intervenciou či s návratom k predjanuárovej politike za rozhodujúce faktory pri formulovaní svojho postoja k panujúcemu politickému režimu. Vzhľadom na vyššiu koncentráciu nižších sociálnych vrstiev na Slovensku v porovnaní s Českom slovenská spoločnosť intenzívnejšie pocítila dôsledky sociálnych opatrení normalizačného režimu, realizovaných najmä v jeho prvých rokoch. Výrazne sa zvýšili príjmy dôchodcov a družstevných roľníkov, t. j. vrstiev, ktorých životná úroveň bola v 60. rokoch veľmi nízka, ako aj rodín s deťmi, vyvolané poklesom pôrodnosti v 60. rokoch, keďže vekový priemer slovenskej populácie bol nižší ako v prípade Česka. Federalizácia i zdroje pracovných síl zároveň umožnili vznik nových pracovných príležitostí a pre vzdelanejšie vrstvy šancu pre kariérny vzostup, o ktorom by v minulosti mohli iba snívať. Aj preto sa najmä začiatkom 70. rokov mohol režim opierať ak nie o podporu, tak o konformizmus veľkej časti mladých ľudí. KSS sa stala vekovo mladšou, ako mocenská báza režimu v Česku. Nedemokratické pomery umožnili stabilizáciu mocenských pozícií jednej generácie, resp. politickej garnitúry na všetkých stupňoch riadenia, ktorá sa dostala k moci v prvej polovici 70. rokov a narastanie jeho gerontokratických čŕt. Práve vyšší prílev mladých karieristov, ktorí nikdy nebrali dogmy Poučenia vážne, umožnil po roku 1989 jej pomerne rýchle „odideologizovanie“, čo bolo mylne interpretované ako jej transformácia na sociálnu demokraciu. Mnohí z tých mladých ľudí, ktorí v 70. rokoch využili ponuku normalizačného režimu, zas aj napriek tomu, že poznali jeho podstatu, mali zo zmien v 90. rokoch obavy. Totalitarizmus bez nadšenia Normalizácia na Slovensku priniesla kapituláciu omnoho širších vrstiev spoločnosti ako v Česku, resp. ich integrovanie do režimu. Ten pritom nebol prinútený siahnuť k nijakým politickým ústupkom, aby dosiahol svoj cieľ – absolútne ovládnutie verejného a intelektuálneho života – a zároveň zabránil vytvoreniu širšej základne pre potenciálnu opozíciu. Jeho rigídnosť znemožnila pokus o reformu zvnútra, akákoľvek politická zmena sa mohla realizovať len mimo režimu a mocenských elít, ktoré sa dostali k moci po roku 1969 a prostredníctvom iných síl, ako boli sily pôsobiace v rámci oficiálnych štruktúr. Vzhľadom na to, že komunistický režim v Československu si ešte aj koncom 80. rokov nárokoval absolútnu kontrolu všetkých sfér verejného života, nemožno hovoriť o tom, že by stratil svoj totalitný charakter. Na rozdiel od Poľska a Maďarska si ho udržal v oblasti kontroly politického systému, spoločnosti i ekonomiky prinajmenšom do roku 1988. Hoci si nevyžadoval od obyvateľstva stotožnenie sa so svojou politikou a toleroval jeho úniky do súkromia, naďalej od neho požadoval a očakával aspoň vonkajšie prejavy aktívnej podpory, napr. na oficiálnych oslavách či formou takmer povinného členstva v masových organizáciách Národného frontu. V prípade väčších politických otrasov, akým bol vznik Charty 77 či vydanie výzvy Niekoľko viet, normalizačný režim požadoval aktívne vystúpenia na svoju podporu. Naďalej považoval cirkev i samotné náboženstvo za svojho protivníka a pokračoval v ateizácii spoločnosti. Slabá zakotvenosť demokratických tradícií, ambivalentný postoj k normalizačnému režimu, ako aj nedokončený národno-emancipačný proces spôsobili, že sa ťažiskom slovenskej vnútropolitickej rozpravy začiatkom 90. rokov nestali transformácia ekonomiky a spoločnosti, ale ani antikomunizmus či vyrovnanie sa s komunistickou minulosťou. Autor je politológ