Ako dostať USA z Iraku?

Britský denník Guardian uverejnil názory niekoľkých analytikov a komentátorov na otázku ako/či dostať Spojené štáty z Iraku. Dva vybrané príspevky predstavujú celkom opačné prístupy k problematike a zdanlivo podobné závery, ktoré sa však podstatne odlišujú v jednom bode - Noam Chomsky žiada bezpodmienečné stiahnutie sa z Iraku, zatiaľ čo John Brady Kiesling uvažuje o takej alternatíve, ktorá čo najlepšie zabezpečí mocenské záujmy Spojených štátov. Otázkou ostáva, ktorý z týchto scenárov je udržateľnejší... Odovzdajte skutočnú suverenitu Okupačné armády majú zodpovednosť, nie práva. Ich základnou zodpovednosťou je stiahnuť sa tak rýchlo a pohotovo, ako je to možné, a to spôsobom, o ktorom rozhodne okupovaná populácia. Z toho vyplýva, že príkazy prokonzula Bremera sú nelegitímne a mali by byť anulované,. Vrátane tých, ktorých cieľom je uvrhnúť ekonomiku úplne do rúk západných (hlavne amerických) bánk a nadnárodných spoločností. Naviac s rovnou 15-percentnou daňou, ktorá okrem toho, že je nespravodlivá, obmedzuje nutne potrebné sociálne výdavky a rekonštrukciu. Bez hospodárskej suverenity sú možnosti zdravého vývoja minimálne a politická nezávislosť ostáva formálnou. Znamená to tiež, že Washington by mal skončiť s machináciami, ktorými si chce zabezpečiť dlhodobú vojenskú prítomnosť a kontrolu nad irackými bezpečnostnými silami, aj proti vôli Iračanov. Tí, aj podľa západných prieskumov, totiž žiadajú prevziať kontrolu nad vlastnou bezpečnosťou do svojich rúk. Po rozhodnutí, nech bude akokoľvek neochotné, odovzdať Iračanom autentickú suverenitu, už nebude žiadne ospravedlnenie pre obrovskú diplomatickú misiu (očividne najväčšiu na svete), ktorej vytvorenie okupanti ohlásili. Len tak nebude suverenita tradičnou fasádou pre veľmocenskú dominanciu. Znamenalo by to tiež vzdanie sa plánu na vytvorenie bezpečnej vojenskej základne v klinentskom štáte, v srdci najväčších svetových rezerv energie. Už 60 rokov každý rozumie tomu, že USA by tak získali mocný nástroj na kontrolu celého sveta, možnosť plne podriadiť región svojim záujmom a naplnil by sa primárny motív invázie. Podľa prieskumov verejnej mienky v Bagdade totiž miestni obyvatelia práve takto inváziu vnímajú. Len málo z opýtaných súhlasilo s názorom často vyslovovaným na Západe, že cieľom bolo zaviesť demokraciu (1 percento opýtaných), alebo pomôcť Iračanom (5 percent). Veľká väčšina Američanov verí, že OSN, nie USA, majú prebrať vedenie pri práci s Iračanmi. Tak bude odovzdaná skutočná suverenita, dosiahnutý ekonomický rozvoj a udržaný občiansky priadok. Ak s tým budú Iračania súhlasiť, no zdá sa, že budú, vládne kompetencie v prechodnom období by malo prebrať generálne zhromaždenie, nie bezpečnostná rada, ktorá je okupantmi kontrolovaná omnoho priamejšie. Rovnako rekonštrukcia by mala byť v rukách Iračanov, nie ostať nástrojom kontroly, ako to naznačil Washington. Tí, ktorí spôsobili devastáciu irackej spoločnosti krutými sankciami a vojenskými akciami, by nemali poskytovať len pomoc, mali by platiť aj reparácie. Mali by, spolu s ostatnými zločineckými štátmi, zaplatiť aj za podporu Saddáma Husajna počas obdobia najhorších represálií a po ňom. To sú minimálne kroky, ktoré si vyžadujú úprimnosť.