Pohľad stamodtiaľ
V románe V mojom nebi máme do činenia z prekvapujúco originálnej perspektívy vyrozprávaným príbehom brutálne zavraždeného dospievajúceho dievčaťa Susie, ktoré sa po smrti dostane do veľmi neobvyklého časopriestoru. Hovorí mu „moje nebo“ Odtiaľ akoby v priamom prenose sleduje osudy svojich blízkych. Z nebeskej výšky, ktorá nie je ani tak vysoko, ani tak ďaleko, ako by sme čakali. Toto nebo je v tesnej blízkosti sveta živých, sveta, v ktorom zostali žiť nielen rodičia a súrodenci hlavnej hrdinky, ale aj vrah, ktorý sa neprestajne zdržuje v blízkosti rodičovského domu. Susieno nebo je podobné medzistavu, očistcu, rozhraniu medzi nebom a zemou, kde sa zastavujú ľudské bytosti respektíve ich duše, ktoré si čosi nedoriešili, ktorým svet ostal niečo dlžný, alebo ktorému zostali niečo dlžní oni. Je to „nebo“, či medziposchodie neba, veľmi podobné tomu, v akom sa potulujú hrdinovia filmov Šiesty zmysel a Tí druhí. Postavy stvárnené Brucom Willisom a Nicole Kidman nesú rovnaký údel – po svojej smrti z takých či onakých závažných dôvodov neodišli; ich duše zostávajú na zemi a mylne sa domnievajú, že sú ešte medzi živými. Dôvod, pre ktorý ostávajú, akoby zašprajcovaní, polapení v medzidimenzi – neschopní odpútať sa od pozemského sveta, je u všetkých rovnaký: súvisí s násilným odchodom zo života. Majú šancu sa oslobodiť až vtedy, keď si urobia jasno, musia sa však najprv dozvedieť šokujúcu pravdu a zmieriť sa s ňou. Rovnako aj Susie. Uvedomuje si, že je mŕtva, ale čosi ju nutká zasahovať do pozemských vecí. Pokúša sa zachrániť rodinu a zakúsiť to, čoho sa jej, kvôli predčasnej smrti, nemohlo dostať. Susieno nebo je nám od začiatku podozrivé, je smutné a vyprázdnené. Sú v ňom síce sprievodcovia a priateľky podobných osudov, sú v ňom hojdačky, ktoré Susie vo svojom pozemskom živote tak milovala; je tam škola, do ktorej sa nemusí chodiť, keď sa vám nechce, a obľúbená zmrzlináreň, ale je to nebo v ktorom niečo nesedí, najmä v tých jeho častiach, ktoré patria len vám, lebo tam sa vám strašne a zúfalo cnie po pozemskom bytí – po rodine, kamarátkach, po vzájomnom kontakte, po objatí. Susieno nebo je fajn, ale to, po čom najväčšmi túži, tam nenachádza. Mŕtva Susie je rozprávačkou príbehu, našou sprievodkyňou po nebi i po zemi. Cez jej nebeskú optiku sledujeme rozpad rodiny, manželstva jej rodičov, prežívame bolesť a osamelosť, ktorá po jej smrti dolieha na tých, čo ostali a ktorá ako povodeň deštruuje všetko, čo sa jej postaví do cesty. Susiena smrť uvoľnila zúfalstvo a hlboko ukrývanú nespokojnosť, stala sa „rozbuškou“, ktorá vymrštila matku do náručia cudzieho muža, otcovi podlomila zdravie a takmer roztrhala srdce. Susie sa na to všetko pozerá z akéhosi nezaujatého neutrálneho bodu, kde nemožno zakričať, z ktorého sa nedá zvolať: Zastavte to, som tu, s vami! Akoby v tom bode nemohúcnosti, v ktorom sa ocitla tesne pred smrťou, v ktorom nemohla kričať o pomoc, zostávala aj po smrti. Jej nebo je priepustné len z jednej strany - môže z neho odísť, sledovať myšlienky svojich blízkych – vidieť do ich sŕdc a duší, takmer prežívať ich životy spolu s nimi. Jej nebo má však jeden problém, pravdepodobne ako všetky nebá: je to nebo, teda nie zem, je to iné miesto, kde ste síce „na večnej blaženosti“, nič vás už netrápi, no je aj tak nedokonalé nebo, lebo tí, ktorých ste milovali, za vami nemôžu. Nepočujú vás a nemôžu sa s vami spojiť. Výnimkou sú len niektorí jedinci, tí „mimoriadne obdarovaní“, médiá schopné kontaktovať „druhú stranu“. Napríklad takí ako Susiena priateľka Ruth, ktorá Susienu prítomnosť – prítomnosť jej duše, ale aj iných duší - niekoľkokrát zaznamená a ktorá jej potom, na chvíľu, prepožičia svoje už dospelé telo. Príbeh, ktorý nám ponúka Alice Seboldová, je nielen veľkou oslavou života a lásky ako najväčšieho daru, ale aj komplikovaným, mnohovrstevnatým a majstrovsky vyrozprávaným svedectvom nesmrteľnosti ľudskej túžby po víťazstve dobra nad zlom. Aj keď je Susien príbeh strašne smutný, je krásny a poučný pre tých, ktorí už vedia, čo je to strata. Môže byť povzbudením a nádejou, že nič na tomto svete neostane nedoriešené a neuzavreté a že zlo v konečnom dôsledku aj tak nemá šancu. Autor je publicista (Alice Seboldová: V mojom nebi. IKAR 2003, 319 strán, 319 Sk)
