Čo číta, čo nedočítal(a)
Zisťujem, že mnoho rokov čítam to isté a tých istých… A nielen to. V mojom prípade už ide o určité obsedantné príznaky – na milované knihy som až fetišisticky háklivá. Vysvetlím: osobne najcennejšie kúsky majú svoje stabilné miesto v jednej presklenej vitríne. (V takej, v ktorej „slušné“ rodiny skladujú porcelán, krištáľ a suveníry z ciest…). Spomínaná vitrína je pre všetkých príbuzných a priateľov zakázaným územím. Akékoľvek cudzie preniknutie či centimetrový posun obsahu okamžite registrujem a trestám! Logika vnútorného usporiadania, autorské, žánrové alebo vizuálne zoradenie je pre každého okrem mňa záhadou. Asi preto, že tu žiadna logika neplatí… A tak v mnou nadiktovanej symbióze koexistuje celý Hrabal, mnoho Čechovov, obaja Tolstí, niekoľkí Dostojevskí… Ale aj excentrická a dych vyrážajúca milovníčka života Marguerite Durasová, nonkonformná Erica Jongová, ktorá o ženách a pre ženy dokáže písať s priamočiarosťou a odvahou dosiaľ, stereotypne prisudzovanou len mužom. Nesmiem zabudnúť na neopakovateľného mága slova Ludvika Vaculíka, ktorého zemitosť ma približuje k vlastným moravským koreňom. A potom Ivan Bunin – viac ako dvadsať rokov môj liek na všetky malichernosti sveta. A, samozrejme, Andrej Makin, mladý Francúz ruského pôvodu, dôstojný dedič a pokračovateľ „buninovskej“ tradície a presvedčivosti. A to „najlepšie“ na koniec! Isaac Bashevis Singer – jednoducho moja láska, moje uhranutie, moja vášeň… A tak je najpravdepodobnejšie, že ak by sa ma ktokoľvek, kedykoľvek spýtal, čo práve čítam, vždy budem čítať aj a zároveň I. B. Singera. Stokrát prečítaného, nikdy nezunovaného. Mimochodom, práve som si kúpila výber z jidiš poviedok Trochu rozinek a mandlí a Jisroel Ješoa Singer, brat „môjho“ Isaaca Bashevisa, je takisto skvostný!
Autorka je sociologička
