Zločin a zisk
Boj s rastúcou kriminalitou je vo väčšine „vyspelých“ krajín jednou z ústredných politických tém. Zdá sa, že čím sú lepšie makroekonomické ukazovatele (a teda, podľa neoliberálneho názoru, blahobytnejšia spoločnosť), tým viac ľudí porušuje zákony. Ako si tento paradox vysvetliť? Hneď v prvom rade by bolo možné spochybniť rovnicu: „vysoký HDP na hlavu rovná sa šťastné obyvateľstvo.“ Podobné ukazovatele totiž nič nehovoria o prerozdelení bohatstva v spoločnosti. Príkladom môžu byť Spojené štáty -, podľa HDP na hlavu jedna z najvyspelejších krajín sveta, a zároveň štát s relatívne najvyšším počtom uväznených - takmer 500 na každých 100 000 obyvateľov, respektíve 700, ak sa zarátajú aj miestne väznice. (Pre porovnanie, v ostatných industriálnych demokraciách sa to pohybuje medzi 55 a 120, pravdepodobne najmenej v Japonsku s 36, celosvetový priemer je asi 80). Argument sa dá viesť ešte ďalej - ak si vezmeme štruktúru zločinov, pri väčšine z nich možno hľadať korene v sociálnej vylúčenosti, zlom sociálnom postavení (krádeže, lúpeže, drogové delikty, kriminalita mladých...). Tým sa však príčiny nevyčerpávajú. So všetkými spomenutými spoločenskými problémami by sa totiž dalo vysporiadať aj inak. Musí existovať dôvod, pre ktorý spoločnosť nepoužíva svoje zdroje na zlepšovanie sociálnych služieb, rozširovanie vzdelania, tvorbu pracovných miest (všetky tieto faktory dokázateľne prispievajú k poklesu spomenutého druhu kriminality), ale na posilňovanie polície či súkromných bezpečnostných služieb, rozširovanie a stavbu nových väzníc, dokonalejšie bezpečnostné zariadenia a podobne, ktoré problém prinajlepšom tlmia, určite ale neriešia (ako to dokazuje stály nárast kriminality aj napriek stále reštriktívnejšej politike). Jediným racionálnym vysvetlením tohto zdanlivo iracionálneho postoja je, že na ňom profitujú niektoré spoločenské skupiny. A tie musia mať postavenie, ktoré im umožňuje ovplyvňovať politiku, proces tvorby noriem.
*** Pojem vojensko-priemyselný komplex sa v USA nezačal široko používať vďaka nejakému „ľavicovému radikálovi“, ale po tom, ako ho vo svojom rozlúčkovom prejave v roku 1960 spomenul prezident Dwight Eisenhower (ktorý sa inšpiroval pojmom „mocenskej elity“ sociológa C. Wrighta Millsa). Označuje sa ním trojuholník prepletených záujmov Pentagonu, súkromných zbrojárskych spoločností a skupiny členov dôležitých výborov v Kongrese. Nie je však špecifikom USA - podobné spojenie legislatívy, exekutívy a súkromných záujmov existuje aj v európskych či mnohých rozvojových krajinách (so silnou zbrojárskou výrobou). Príklad USA (opäť nie exkluzívne, podobné konštatovanie platí sčasti aj pre Britániu) ukazuje, že je potrebné hovoriť aj o „väzensko-priemyselnom“ komplexe. Ako už bolo povedané, USA majú pomerne najväčšiu väzenskú populáciu na svete. Nebolo to tak ale vždy - v roku 1925 to bolo len 79 väzňov na 100 000 obyvateľov, v 1935 ešte vždy „len“ 113 a na tejto hodnote to v zásade ostalo do roku 1975. V roku 1995 to však už bolo 411 a v 2002 až 475 väzňov. V súčasnosti sa z väzníc stal lukratívny a rastúci trh. Ako hovorí propagačný materiál investičnej firmy World Research Group: „Zatiaľ čo počet zatknutí a odsúdení stále rastie, treba robiť zisky - zisky zo zločinu. Staňte sa hneď súčasťou tohto prekvitajúceho priemyslu!“
*** Príčiny náhleho nárastu počtu väzňov od polovice 70. rokov v USA možno hľadať v oslabovaní sociálnej siete v dôsledku prijatia neoliberálnej ekonomickej politiky. Drvivú časť nárastu treba pripočítať krádežiam, lúpežiam... a najmä drogám. Okrem tohto „prirodzeného“ vysvetlenia nárastu kriminality ako reakcie na oslabenie sociálneho charakteru štátu však existuje aj iné. S posilňovaním „trhu so zločinom“ rastie aj vplyv skupín naň napojených. Na jednej strane sú to firmy dodávajúce tomuto „priemyslu“ všetko od posteľného prádla, cez mreže, stavbu budov, až po zdravotnú starostlivosť o väzňov. Rozpočet federálnych a štátnych nápravných zariadení v USA bol v roku 2000 34,1 miliardy dolárov. Ďalšiu skupinu tvoria zamestnanci. Väzenská stráž má vyššie platy ako učitelia a je to jedno z mála povolaní v USA, kde existujú silné a zamestnávateľmi rešpektované odbory, ktorým rastie členstvo. Dobrým príkladom je Kalifornia. V roku 1980 mala 22.500 väzňov a ročný plat väzenského strážcu bol 14.400 dolárov. Na väzenia a podobné zariadenia dávala Kalifornia 300 miliónov. V roku 1996 už vyzerali čísla inak - 140.000 väzňov, 3 miliardy dolárov z rozpočtu štátu a plat strážcov 44.000, to je 58 percent nad celoštátnym priemerom. V tomto období predstavovali nové pracovné miesta vo väzniciach takmer polovicu štátneho nárastu. Poslednú skupinu tvoria firmy, ktoré majú z väzníc priame zisky. V USA môže byť väzenie aj súkromné a je to výhodný biznis (jeden z takých „majiteľov“ to nazval „hotel so zabezpečeným obsadením“). Naviac, väzni môžu byť využití na rôzne práce (kto videl film The Big One od Michaela Moora vie, že ak si v USA kupuje telefonicky letenku, môže sa rozprávať s doživotne odsúdeným kdesi v Nevadskej púšti) - samozrejme s nižšími nákladmi, než za „normálnych okolností“. Príkladov, ako tieto záujmy negatívne ovplyvňujú politiku, je mnoho. Profesor trestného práva Randall G. Shelden vo svojom článku pre Z-mag opisuje, ako zamestnanci väznice protestovali proti tomu, aby odsúdení mali možnosť navštevovať vzdelávacie kurzy. Takéto programy výrazne znižovali úroveň recidívy, no zamestnanci s nimi nesúhlasili. Možno práve preto - oberali ich o prácu. (Samozrejme, argumentovali tým, že ide o mrhanie peňazí daňových poplatníkov na „násilníkov a vrahov“). Podobným príkladom je ALEX - American Legislative Exchange Council - organizácia združujúca zákonodarcov, súkromné korporácie a úradníkov z oblasti spravodlivosti (patrí k nej viac ako tretina členov zákonodarných zborov štátov USA, väčšinou republikánov a konzervatívnych demokratov). Navonok pôsobí ako „diskusné fórum“, v skutočnosti z nej ale vychádzajú legislatívne návrhy recyklujúce a zvyšujúce väzenskú populáciu - a teda zisky (minimálne povinné tresty, „trikrát a dosť“ a podobné nezmysly).
*** Nakoniec, zvyšovanie väzenskej populácie je aj určitým druhom sociálneho inžinierstva (v USA je aj „administratívnym“ spôsobom riešenia nezamestnanosti, nakoľko väzni sa do štatistík nepočítajú - to znamená asi 1,5 až 2 milióny osôb). Nárast uväznených mimoriadne citlivo zasiahol najmä hispánske a afro-americké obyvateľstvo (v niektorých komunitách je vo väzení až 30 percent dospelých mužov). Výsledkom je, že ich veľká časť je vyradená zo spoločenského a politického života (v 49 štátoch USA nemajú väzni volebné právo). Mení sa štruktúra elektorátu, a to v prospech republikánov a konzervatívnych demokratov. Podčiarkuje to i fakt, že väzni (bez volebného práva) sa počítajú do celkovej populácie oblasti a nové väzenia sa stavajú predovšetkým v okrskoch vidieckych, malých miest s prevažne republikánskymi voličmi. Konzervatívne politické sily tak získavajú na týchto „mŕtvych dušiach“. Boj so zločinom sa v mnohom podobá boju s terorizmom. V oboch prípadoch existuje reálny problém - nerešpektovanie zákona, používanie násilia na presadzovanie politických cieľov. Namiesto skutočných riešení sa ale ponúkajú ich karikatúry, ktoré situáciu len zhoršujú. Stoja za nimi totiž ekonomické záujmy spojené s časťou politickej elity. Nevzťahuje sa to len na USA - „tvrdší boj s kriminalitou“ a prehliadanie jej sociálnych súvislostí je politickou témou aj v mnohých iných krajinách.
