Medzi slovenskou tradíciou a európskou budúcnosťou
Pavol Lukáč nám pred svojím nečakaným odchodom stihol darovať knihu esejí, alebo ako sám hovorí štúdií a článkov. Vznikali postupne od roku 1996 do apríla 2003, niektoré po slovensky vychádzajú prvý raz. Svedčia o autorovom mimoriadnom talente, hľadaní vlastnej cesty a o tom, že pokiaľ ide o kvalitu výsledkov, položil si latku veľmi vysoko. Kniha ako celok má blízko k dejinám, politike a súčasnosti. Natrvalo zostane svedectvom o intelektuálnom nepokoji v slovenskej spoločnosti v čase prechodu od komunizmu k demokracii; po osamostatnení Slovenska o hľadaní jeho miesta a funkcie v Európe a vo svete, ktoré by bolo v súlade so slovenskou identitou a tradíciami a zároveň s najlepšími európskymi a ľudskými hodnotami, múdro sa vyrovnávajúc s výzvami postmodernej doby a globalizujúceho sa sveta. Možno Paľo Lukáč podvedome cítil, že jeho milovaná stredná Európa je ťažkým dedičstvom, lebo dejiny pre neho boli naozaj viac prítomnosťou ako minulosťou, a sám si možno uvedomil, že len veľmi ťažko budú slúžiť, podľa jeho slov, „ako elegantná vychádzková palička pre sebavedomých politikov a diplomatov“. Siahol omnoho hlbšie, väčšina problémov, ktoré rieši, nie sú uzavreté a vynoria sa v novej podobe aj po vstupe Slovenska do Európskej únie. Bude nám, žiaľ, chýbať jeho reflexia, „hľadanie a tápanie“, dôraz na súvislosť medzi demokraciou, právom a profesionálnou zahraničnopolitickou prezentáciou Slovenska. Lukáč študoval históriu a politické vedy na univerzite už v podmienkach slobody slova a výskumu. Nepoznačila ho nanútená metodológia dialektického materializmu ani komunisticky interpretované právo a medzinárodné vzťahy. Pokúsil sa sám skúmať zahraničnopolitické tradície, na ktorých by mala stavať slovenská zahraničná politika. Tá sa podľa neho odvíja od niekoľkých faktorov – osobností (mimoriadne nadaní jedinci, individuality), elít (vzdelanostne pripravení diplomati všetkých úrovní, schopný byrokratický aparát), koncepcií (dôkladná informovanosť o medzinárodných vzťahoch, príprava rôznych alternatív vývoja a voľba vlastných postupov), inštitúcií (ministerstvo zahraničných vecí a ďalšie štátne a nevládne organizácie, univerzity či nátlakové skupiny, napríklad politické organizácie). Keďže história Slovenskej republiky je krátka, Lukáč sa venoval najprv zahraničnopolitickým koncepciám. Študoval najmä myšlienkový odkaz Milana Hodžu. Vážil si ho ako mysliteľa a politika a inicioval prevoz jeho telesných ostatkov zo Spojených štátov na Národný cintorín do Martina, aby sa tak naplnila Hodžova posledná vôľa, aby pomohol Hodžu „navrátiť“ a ukotviť v historickom povedomí Slovenska a podporiť u jeho obyvateľov demokratickú a prozápadne orientovanú stredoeurópsku kultúru. Do recenzovanej knihy zaradil článok, v ktorom zdôvodnil svoj čin. Hodžov myšlienkový odkaz Lukáča naozaj hlboko zasiahol. Niekoľko štúdií venovaných najmä problematike spolupráce v rámci Visegrádu svedčí o tom, že ho pod vplyvom nových impulzov tvorivo rozvíjal. Zmienil sa v nich o „stredoeurópskej identite“ niektorých umelcov, napríklad Milana Kunderu a o jeho úvahe Tragédia strednej Európy z roku 1984, ale analyzoval najmä konkrétne politické impulzy na zrod tohto zoskupenia. Václav Havel sa už počas štátnej návštevy Poľska 25. januára 1990 v prejave pred obidvoma komorami parlamentu zmienil o výzve pre strednú Európu „naplniť niečím zmysluplným mocenské vákuum, ktoré vzniklo v strednej Európe po rozpade habsburskej ríše“. Lukáč pripomenul, že ešte pred samitom Česko-Slovenska, Maďarska a Poľska pri ruinách Visegrádu sa konala v apríli 1990 na Bratislavskom hrade schôdzka najvyšších predstaviteľov Poľska, Česko-Slovenska a Maďarska a ministrov zahraničných vecí Rakúska, Talianska a Juhoslávie, na ktorej Havel prítomným položil desať otázok, týkajúcich sa schopnosti a vôle odísť z Varšavskej zmluvy a RVHP a za pomoci vzájomnej kooperácie sa začleniť do Európy. Pri tejto príležitosti Lukáč spomína aj na niektoré slovenské návrhy inštitucionalizovania spolupráce. Havlova iniciatíva však prítomných zaskočila, takže až 15. februára 1991 bola po schôdzke v Budapešti na hrade Visegrád podpísaná deklarácia o spoločnom a koordinovanom postupe troch zúčastnených krajín k celoeurópskej integrácii. V doteraz po slovensky nepublikovanej štúdii Visegrádska spolupráca – východiská, stav a perspektívy autor skúma aj ďalšie peripetie vývoja tejto spolupráce, dôsledkov rozpadu Česko-Slovenska a skepticizmu Václava Klausa na fungovanie zoskupenia štyroch, na praktické vypadnutie Slovenska z kooperácie po parlamentných voľbách v roku 1994, ale aj na to, že individualistický prístup ostatných krajín spôsobil, že nefungovala ani trojstranná spolupráca Maďarska, Česka a Poľska. K stredoeurópskej problematike sa viažu aj štúdie o možnostiach a úlohách slovenskej politiky voči západnému Balkánu. Tak ako kedysi Hodža aj Lukáč chce pritiahnuť Srbsko a ďalšie krajiny k strednej Európe a pomôcť im na ceste k demokracii. Okrem vzťahov so susedmi autor so znalosťou historického vývoja zaujímavo spracoval najnovšie bilaterálne vzťahy Slovenska s niektorými veľmocami (s Nemeckom, vrátane menšinovej problematiky), geopolitické súvislosti vzťahov visegrádskeho zoskupenia a Weimarskej trojky (Francúzsko, Nemecko, Poľsko). Vždy so znalosťou veci a bez zjednodušovania. Jeho kvalifikované analýzy medzinárodnopolitických problémov nám budú chýbať. Bez Pavla Lukáča nám bude v strednej Európe aj po vstupe do Európskej únie veľmi smutno. Autorka je historička (Pavol Lukáč: Dejiny a zahraničná politika v strednej Európe. Kalligram 2004, 336 strán, 365 Sk)
