Bez poľahčujúcich okolností
Na vysvetlenie: mala som štrnásť rokov, keď sa na jeseň 1938 rozkýval a 14. marca 1939 zrútil svet, v ktorom som si dovtedy veselo žila. Neplatili viac zásady demokracie, tolerancie, rešpektu voči ľuďom inej národnosti a vierovyznania, ktoré mi vštepovali doma i v evanjelickom gymnáziu, ktoré som v Prešove navštevovala. Ako Židovka som sa ocitla v postavení páriu, vysoteného zo spoločenstva, v ktorom som sa dovtedy cítila doma. Nemala som ešte osemnásť rokov, keď som si zachránila život ilegálnym útekom z krajiny, kde som sa narodila, a keď som stratila rodičov a celé rodinné i širšie ľudské zázemie, ktoré ma dovtedy obklopovalo. Život mi zachránili mníšky v budapeštianskom kláštore Dobrého pastiera. Zanechalo to jazvy, ktorých sa nerada dotýkam. Bolia aj po desaťročiach. Keďže sa stalo – iste oprávneným – zvykom, uvádzať pri hodnotení slovenského štátu podrobne aj všetky poľahčujúce okolnosti, či už pri jeho zrode, alebo v priebehu jeho relatívne krátkej, šesťročnej histórie, dovolím si v tomto krátkom príspevku od toho upustiť. Chcela by som namiesto toho v skratke upozorniť na niekoľko mýtov, poloprávd a ilúzií, ktoré sa pri tomto, o objektivitu sa usilujúcom hodnotení rozrastajú. Nie som historik, vychádzam z osobných poznatkov, spomienok a skúseností. Keby Tiso odmietol ponuku Adolfa Hitlera vyhlásiť samostatnosť Slovenska, boli by ho Nemci rozdelili medzi Maďarov a Poliakov: Ak Dr. Jozef Tiso vskutku naletel na túto hrozbu, odhalilo by ho to iba ako medzinárodne nerozhľadeného provinčného politika. Vzťahy ríše k Poľsku a k jeho vláde – proti ktorej o pol roka neskôr Nemecko rozpútalo útočnú vojnu – neboli také vrelé, že by mu dožičili čo len o centimeter viac územia ponad tri oravské dediny, ktoré dostali. Dlhá poľsko-maďarská hranica, ktorá by takto vznikla a ktorej sa v oboch krajinách vtedy hlučne domáhali, už v tom čase vôbec nebola v strategickom záujme nacistov. Veď aj horthyovské Maďarsko sa opieralo skôr o priateľstvo a pomoc Mussoliniho ako priamo o Hitlera , ani nehovoriac o vplyvných kruhoch, ktoré by si boli rady zachovali svoje dávne kontakty s aristokratickým a konzervatívnym Anglickom a tým akési zdanie neutrality. Pre Nemecko bolo teda takticky výhodnejšie uspokojovať maďarské územné požiadavky pomaly a po kúskoch, neustále im poťahovať popod nos tento medový motúz. A na to im bohato stačil nedávny viedenský verdikt a napokon aj „zvyšná“ Podkarpatská Rus. Isteže, pri odmietnutí ponuky by sa Slovensko bolo ocitlo v rovnakej situácii ako Čechy a Morava, teda pod nemeckou okupáciou. V prvej chvíli by to asi bolo nemecké plány skrížilo, ba medzinárodne i vojensky trocha sťažilo ich realizáciu. Nebolo by ich však pravdepodobne prekazilo. Tiso teda stál výlučne pred voľbou, či voliť menšie zlo, teda pakt s diablom, na úkor takých morálnych imperatívov, ako je česť a vernosť štátu, ktorému len pred pol rokom skladal prísahu ako predseda slovenskej autonómnej vlády, Čechom, s ktorými dvadsať rokov spolunažíval v slušnom, demokratickom zriadení. Nepripomínala by som takéto – dnes zväčša zneuznávané – argumenty a postoje, keby na nich práve Tiso nebol kíčovite a trápne trval o päť-šesť rokov neskôr: keď sa hitlerovská ríša už otriasala v základoch a aj Horthy či rumunský kráľ hľadali východisko pre svoju krajinu i pre seba. Ešte aj vtedy, keď sa „tisícročná ríša“ definitívne zrútila držal, sa jej slovenský prezident s rytierskou, či presnejšie, vazalskou vernosťou. A to až do horkého konca, spoločného úteku s najkrvavejšími nemeckými predstaviteľmi zo Slovenska. Nebyť Povstania, bol by tým nadlho a vážne poškodil budúcnosť i povesť Slovenska vo svete Keď slovenská vláda, parlament a Tiso schválili deportácie Židov, nevedeli, kam ich Nemci vezú: Vedeli-nevedeli, to je otvorená otázka, ťažko ju dnes môžeme zodpovedať. Sama sa však pamätám, že moji rodičia už v druhej polovici tridsiatych rokoch hovorili o koncentračných táboroch, ktoré Hitler zriaďoval pre svojich odporcov, nielen pre Židov. Pojem Dachau mi ostal v pamäti z tých čias. Ani podľa tónu nacistickej propagandy proti nemeckým Židom nik nemohol ani len predpokladať, že sa vytvoria voľajaké príjemné podmienky ich vyvezeným súvercom z opovrhovaného východu. Ide mi však ešte o čosi iné. Nazdávam sa, a nik ma asi nepresvedčí o opaku, že slovenskí vládni predstavitelia nemali právo súhlasiť, ba sami organizovať vývoz občanov vlastného štátu bez rozdielu veku a pohlavia, teda od dojčiat po nevládnych starcov (keď to hovorím, vidím pred sebou celkom konkrétne malé deti a chorých starých mužov i ženy – tety, strýkov, dobrých známych), prinútiť ich odísť z miest, kde sa narodili, opustiť proti vlastnej vôli a s úbohým kufríkom v ruke svoje domovy. Nemali na to ani ústavné, ani morálne právo, ani keby boli vedeli, že ich všetkých vezú priam do rajských životných podmienok. Deportáciám sa nedalo zabrániť, prebiehali v celej Európe: To je pravda, ale slovenský štát si nemusel pošpiniť ruky nadprácou, aj keby sme od jeho vládcov, osobne zaviazaných Hitlerovi, neočakávali postoje ako v Dánsku či v Bulharsku. Moje rovesníčky a len o čosi staršie židovské dievčatá zo Slovenska však boli prvými, zakladajúcimi obyvateľkami najhoršieho ženského tábora Birkenau, hneď pri Osvienčime. V tom čase, v prvých mesiacoch roku l942, sa deportovalo iba z krajín pod bezprostrednou vojenskou okupáciou, pred ktorou Tiso predsa Slovensko „zachránil“. Keď som v tom čase ušla do Maďarska, budapeštianska židovská mládež s neveriacim údivom načúvala mojim slovám o rôznych a pestrých podobách diskriminácie, ktorú som v slovenskom štáte zažila; sami ešte mohli navštevovať strednú školu, chodili do kina i do divadiel, žili si ako vždy, aj keď práve v Maďarsku zaviedli prvé protižidovské zákony po prvej svetovej vojne. Tie však už dávno zatienila nacistická zákonodarná metodickosť, ktorú napodobilo aj samostatné Slovensko. Deportácie, ktoré sa začali v Maďarsku, len čo tam – v marci 1944 – vkročili nemecké vojská, boli neúprosné. Nestihli však už postihnúť naplno židovské obyvateľstvo Budapešti. A ľudia, ktorí sa dostali do pekla koncentrákov na necelý rok, mali podstatne väčšiu nádej prežiť než obete z prvých transportov, ktoré o mnohé, nekonečne dlhé mesiace skôr vyviezli zo Slovenska do Osvienčimu či ešte vtedy aj do východného Poľska. Nebyť tých nešťastných deportácií sa vlastne za slovenského štátu nič zlého nestalo a všetci sa mali dobre: Nesmierne si vážim prácu nedávno zosnulého slovenského historika Ľubomíra Liptáka, ktorý vo svojich prácach presvedčivo dokázal, že slovenský štát svojím ústavnoprávnym usporiadaním narušil, ba načisto zrušil demokratický systém zdedený po Česko-Slovensku a nastolil istý druh totalitného, autoritatívneho režimu so systémom jednej politickej strany, dokonca s vodcom na jej čele a s príslušnými represívnymi a zastrašujúcimi orgánmi a organizáciami. Ohlupujúca a demagogická propaganda sa zároveň usilovala presvedčiť najmä prostých ľudí a mládež, že práve to zodpovedá slovenskej národnej povahe, že si nič iného a lepšieho nezaslúžia. Určitá časť blahobytu a spokojnosti, ktorými sa prívrženci slovenského štátu dodnes hrdia, vyplývala aj z toho, že slovenská vláda rozdávala plným priehrštím – z cudzieho: najprv z majetku, ktorý po sebe zanechali koncom tridsiatych rokov náhlivo odsunutí českí učitelia, profesori, úradníci, ale aj podnikatelia a remeselníci. Potom, a už čoskoro, sa začala arizácia, zbohatlíci z milosti štátu a ich príklad spôsobili morálnu ujmu a návyky, ktoré sa naplno prejavovali aj za socializmu, až po heslo „kto nekradne, okráda svoju rodinu“. S kresťanskou láskou k blížnemu ani s katolíckym univerzalizmom to všetko nemalo nič spoločné. Naopak, slovenský štát oboje pokrytecky zneužíval. To pochopili aj tí, ktorí ho od samého začiatku a z rôznych príčin odmietali alebo sa postupne od jeho úzkoprsej politiky odvrátili a napokon boli ochotní sa proti nemu vzoprieť, riskovať pritom vlastný život i bezpečnosť svojich blízkych. Autorka je publicistka
