Telka Miloslavy Kodoňovej
V publicistike Štefana Hríba Pod lampou na STV 2 sa uvažovalo o západnej civilizácii a našom mieste v nej najmä v súvislosti so stále otvoreným príbehom euroústavy. Ak sa tento dokument neprijme v období nastávajúcich týždňov, odsunie sa jeho schválenie o dva roky. Pre popularitu europolitikov to neveští nič dobré, no pre občanov účastníckych krajín by to bola informácia o vytriezvení z predčasného integračného nadšenia. Niečo z tejto skepsy sa podarilo zachytiť, či už z neinformovanosti, alebo azda v úlohe paradoxu, aj Pod lampou: ako hudobný predel relácie zaradili klip Sinead O´Connor, írskej speváčky, ktorá sa stala vonkajším znakom stáročnej katolícko-protestantskej nedohody, keď svojho času demonštratívne roztrhala pred kamerou podobizeň súčasného pápeža. Možno to odvolala, keď sa jej piesne začali horšie predávať, no symbolom intolerancie už zostala. Divácky záujem prostredníctvom e-mailového kontaktu usmernil debatu o európskej ústave a jej dôsledkoch na domáce pole a prezradil, že ľudí väčšmi než úvaha o hodnotách zaujíma sporná otázka vyučovania náboženstva na školách. Diváci, ktorí sa do relácie zapojili, ju vnímajú ako konflikt. Bývalý minister školstva Milan Ftáčnik v telefonickom vstupe upozornil, že štát síce umožňuje výučbu náboženstva, ale ju nezabezpečuje. Odznel názor, že podobné diskusie sú súčasťou vzrušených debát aj v iných európskych krajinách – v Nemecku sa spory týkajú vhodnosti umiestnenia krížov v triedach, prípadne ich veľkosti, vo Francúzsku nosenia moslimských šatiek. Proti vyučovaniu náboženstva v školách sa vyslovil politológ Laszló Ölös s tým, že on posiela vlastné deti na lekcie náboženstva na faru. Spomienka na spoločné korene židov, kresťanov a moslimov od praotca Abraháma má v súčasnej Európe, presnejšie v časti, ktorú teraz vzrušujú pragmatické dôsledky prijatia nových členov, už len slabú ozvenu. Naopak, táto Európa by práve integrovaním krajín bývalého východného bloku a ich zaradením do spoločného koša západnej civilizácie celkom rada zabudla na minulosť a z nej najmä na povojnový mravný pátos, ktorý stál pri zrode myšlienky európskeho domu. Rada by zabudla na Osvienčim a Solovki, aby nemusela pripustiť svoj podiel na týchto tragédiách, zrodených v lone západnej civilizácie. Tichým upozornením na to bol príchod rabína Barucha Myersa Pod lampu. Dostavil sa bezprostredne z bruselského rokovania o antisemitizme a jeho prítomnosť pripomenula, že Európa a západná židovsko-kresťanská civilizácia nemôžu v mene nijakej budúcnosti odpísať minulé zlo, ktoré nezaniklo. Antisemitizmus ako klasická forma xenofóbie – citoval Myers slová Elie Wiesela na bruselskom seminári – je prejavom strachu. Človek sa bojí toho, čo nepozná. Podľa Myersa aj pri hľadaní spoločných židovsko-kresťanských základov civilizácie treba pripustiť, že židovský Starý zákon je odlišný od kresťanského. Spôsob, akým sa židia učia z kníh Mojžišových, je celkom iný. Podľa rabína je dôležitá vzájomná úcta a nie ekumenické objavovanie niečoho rovnakého. Viera nemôže byť rovnaká, lebo by nešlo o vieru, ale o dogmu. Nazdávam sa, že trvalá spomienka na holokaust by mala byť súčasťou európanstva práve na Slovensku. Veď zo skrine potláčanej, nereflektovanej minulosti nám podchvíľou vypadne nejaký kostlivec – v podobe doteraz nesúdeného predstaviteľa fašizoidnej organizácie vojnového slovenského štátu, žijúceho v Nemecku. Alebo hoci v podobe označenia nepohodlného človeka za Žida v materiáloch súčasnej SIS. „Čo má človek robiť, aby zlo zahojil, jasné nie je,“ hovorí Wittgenstein. „Čo robiť nesmie, prípad od prípadu jasné je.“ Zrozumiteľný odkaz dedičstva pre integrovanú európsku civilizáciu a jej nastávajúci mravný obsah – nezabudnúť na vlastné zločiny z dvadsiateho storočia, ale začleniť do svojho hodnotového zoznamu program predchádzať im. V európskej ústave rovnako ako vo vedomí nových i starých euroobčanov.
