Čo sme našli v antikvariáte
Z knižnej ponuky bratislavského antikvariátu na Vysokej ulici ma prednedávnom zaujal nasledovný titul – Július Krúdy: Podolínske strašidlo (Spolok Tranoscius v Liptovskom Sv. Mikuláši 1941, preložil Dr. Emil B. Lukáč). Čo vzbudilo môj záujem o slovenský preklad uvedeného, literárne inak nie najvýznamnejšieho ani najskvostnejšieho, celkom raného diela u nás nie až natoľko známeho, hoci vo svojej vlasti až notoricky „oprašovaného“ klasika maďarskej literatúry z konca 19. a prvej tretiny 20. storočia? Pozoruhodný je podľa mňa už aj prekladateľ, známejší ako klasický predstaviteľ slovenskej medzivojnovej poézie – takto sa v jednej knihe stretávajú hneď dvaja klasici. A priznávam, Krúdy je môj obľúbenec. Osobne ma uchvacujú už len sporadicky zachytené, nepodstatné útržky z jeho biografie: dlhé obdobia svojho života nebýval vo vlastnom byte, ale na celé roky sa ubytúval v exkluzívnych peštianskych hoteloch, v rokoch 1915 – 1918 napríklad v hoteli Royal, kde sa zaľúbil do manželky samého majiteľa, potom do jeho dcéry, s ktorou sa napokon aj oženil; ku koncu svojho života býval už vo vlastnom dome v Starom Budíne priamo oproti krčme, v ktorej ako stály osamelý nočný hosť s obľubou sledoval krčmové bitky – ostatní štamgasti ho mali v takej úcte, že výslovne pre jeho potešenie inscenovali občasné predstierané roztržky... čosi iné je tu však nezanedbateľné – Krúdyho hlboko zainteresovaný vzťah k slovenským reáliám. Práve Podolínske strašidlo je pôsobivým, spontánnym svedectvom o vnímaní Slovákov a „slovenskosti“ ešte „monarchisticky“ maďarským pohľadom, resp. kultúrnym vedomím. Inak ani nejde o prózu výnimočnej literárnej hodnoty, je to v poradí druhý, ešte „juvenílne experimentálny“ román Krúdyho (neskôr autora desiatok románov a stoviek noviel a poviedok), napísaný v roku 1900, presiaknutý romanticko-legendistickými, rozprávkovo-fantastickými sugesciami, i keď tie sú vyvážené výrazne groteskno-anekdotickými prvkami. V konečnom dôsledku máme do činenia s „oddychovým“, miestami pôvabne naivným romanticko-dobrodružných čítaním na jeden dych. Dej sa odohráva niekedy v 19. storočí v slovenskom prostredí, s výnimkou jedinej dlhšej epizódy, konkrétne v Podolínci (tu absolvoval autor nižšie gymnázium) a na záhadnom, spola už opustenom nižderskom hrade, obývanom divnými, prízračnými pánmi, na ktorom naplno pretrváva duch stredoveku. Samotné slovo Slovák, resp. slovenský sa však v románe nevyskytuje vôbec, autor dôsledne používa označenie Tót – v pôvodnom, čiže celkom vecnom, neutrálnom, a nie v tom hanlivom, urážlivom význame, v akom sa dnes bežne nesprávne chápe. ťažšie je však už necítiť istý nádych pejoratívnosti v prípadoch, keď je reč o „slováčikoch“ (tótocskák), zvlášť v rámci fixovaného obrazu, krúdyovského toposu „chudobného slováčika“ a ošarpanej podhorskej slovenskej dedinky (Lukáč sa týmto nevďačným zdrobneninám radšej elegantne vyhýba) – je to vlastne akoby odvrátená stránka mýtu drsného vrchárskeho života známeho zo slovenskej literatúry. Krúdyho postoj však rozhodne nie je zlovoľný či opovržlivý, naopak na „svojich“ Slovákov nedá dopustiť, veď i jednou z hlavných a zároveň najkladnejších postáv je Slovenka Anna Príhodová. Napodiv Krúdyho severospišskí Slováci v istom ohľade vystupujú v podobnej role ako napríklad Stokerovi Slováci mylne situovaní do Transylvánie v Drakulovi, aspoň v zmysle prostého, nenáročného, vcelku dobráckeho, no trochu zvláštneho, akosi exoticky, kuriózne pôsobiaceho „prírodného“ ľudu s mentalitou pobožných a súčasne poverčivých čudáckych fantastov – pričom však Krúdy na rozdiel od Stokera skutočných Slovákov poznal veľmi dobre. Niežeby bolo treba vyvodzovať z toho nejaké hodnotiace konzekvencie, ide v tom možno len o komplementárny „protiobraz“ k mýtizovaným i realisticky vystihnutým podobám „slovenského života“, ako ho prezentujú známe kanonizované diela slovenskej literatúry vôbec. A ešte čosi – ako druhý z ponuky som si vybral ďalší preklad Krúdyho, tentoraz zväzok s dvoma z jeho najznámejších, priam emblematických diel: Červený poštový koč. Jesenná cesta na červenom poštovom koči (Bratislava, Slovenský spisovateľ 1964, preložil Ivan Kupec). Autor je literárny kritik a prekladateľ
