Sága storočia slovenského života
Koncom minulého roka vyšla vo vydavateľstve Petrus kniha, ktorá je impozantná nielen svojím rozsahom (20 400 veršov na 700 stranách) a pozoruhodná nielen svojím (tak trochu nevšedným) osudom. V našom literárnom prostredí sa totiž nestáva často, aby sa rukopis dokončeného diela dočkal svojho úplného knižného vydania po takmer stopäťdesiatich (!) rokoch od svojho vzniku. A rovnako v našom kultúrnom prostredí nie je zvyčajné, že ktosi kdesi nájde peniaze na vydanie takéhoto „kusu“. Obzvlášť, ak ide o dielo, ktoré pre národnú literatúru predstavuje mimoriadnu hodnotu. Hodžova Matora je dôkazom, že malé zázraky (ak nimi rozumieme zanietenosť a maximálne nasadenie niekoľkých jednotlivcov) sa predsa len dejú. Michal Miloslav Hodža, básnik, jazykovedec, publicista, výrazná osobnosť kultúrno-spoločenského života polovice 19. storočia (kodifikátor spisovnej slovenčiny, predseda spolku Tatrín, signatár Žiadostí slovenského národa, delegát na Slovanskom zjazde v Prahe, spoluorganizátor slovenského povstania...), napísal Matoru v rokoch 1853 až 1857. Bezprostredne po jej dokončení pripravil autorský výber pod názvom Z lyrickoepickej básne Matora (v rozsahu 2400 veršov), ktorý zaslal na uverejnenie v almanachu Concordia. Výber tu nevyšiel. Až o polstoročie neskôr odtlačil niektoré časti Matory Jozef Škultéty v Slovenských pohľadoch (1910 – 1913). Autorský výber bol po prvýkrát publikovaný v roku 1982 v knihe Pavla Vongreja Zlomky z romantizmu. Vongrejov prínos pre literárnu komunikáciu Hodžovho diela nie je náhodný a nezostal osamotený. Zásluha tohto literárneho vedca na úplnom vydaní skladby je kľúčová a prvoradá: celú skladbu prepísal, doplnil ju komentármi, vysvetlivkami, textologickými a edičnými poznámkami a doslovom. Pripravil ju na vydanie a rukopis odovzdal do Matice slovenskej v decembri 1990. Cesta Matory k slovenského čitateľovi uviazla v archíve Slovenskej národnej knižnice na ďalších trinásť rokov. Pavla Vongreja možno oprávnene považovať za duchovného otca vydania Matory. Výrazne totiž upozornil na takmer zabudnuté Hodžovo literárne dielo, čím Matoru umiestnil do zorného poľa literárnej historiografie. Možno povedať, že Matora vyšla práve v literárnohistoricky najpriaznivejšom období, v čase, kedy sa výskumu literárneho romantizmu na Slovensku začal uberať novými, doteraz „málo perspektívnymi“ smermi. Už počas písania Matory si Hodža uvedomoval, že percepcia skladby bude problematická, a to nielen vzhľadom na jej nevšedný rozsah (aj preto pripravil autorský výber). Dôvodom percepčných bariér a prijatia Matory bol najmä autorov mesianizmus, ktorý sa v skladbe prejavil v plnom rozsahu. Z podobných príčin ako v čase svojho vzniku ostala Matora nepovšimnutá aj v ďalšom storočí. Paradoxne, kým napr. zlomkom básnického cyklu Janka Kráľa, ktoré Milan Pišút nazval Drámou sveta, bola venovaná aká-taká pozornosť, Hodžova ucelená a prepracovaná skladba ostala nepovšimnutá. Chýbal totiž „kontext“, do ktorého by jej výskum zapadol. A tak sa od vydania Matory ako vydavateľského a komunikačného aktu dostávame k otázke literárnej historiografie. Nový pohľad na porevolučné dielo Michala Miloslava Hodžu vo vzťahu k literárnemu romantizmu načrtol Peter Zajac v doslove k Matore (Michal Miloslav Hodža – popolvár slovenského romantizmu?). Opierajúc sa o výskum Oskára Čepana, komentuje úroveň poznania tohto literárneho obdobia, usúvzťažňuje výsledky Čepanovho bádania a dopĺňa ich o náčrt možností ďalšieho výskumu. Z pohľadu perspektív výskumu literárneho romantizmu má vydanie Matory obrovský význam ako báza skúmania mesianizmu, pretože je to dielo, ktoré (podľa Vongreja) organicky zapadá do komplexu neznámych veršov slovenského romantizmu. V jednoduchosti možno Matoru charakterizovať ako lyrickoepickú skladbu s filozofickým podtextom, v ktorej sa na pozadí jánošíkovského motívu rozvíjajú reflexie o osobnom a národnom živote. V prvej časti skladby, lyricko-reflexívnom úvode, básnik v dialógoch medzi lyrickým hrdinom a skalným duchom Slavínom predstavuje vtedajší slovenský život (konkrétne národné udalosti, boj o slovenčinu, obžaloba feudálneho zriadenia...). Úvod vyúsťuje do oslavy slobodného života hôrnych chlapcov – zbojníkov, a je tak prípravou na ďalšie pokračovanie Matory, ktorou je lyrickoepická skladba O Jánošíkovej materi. Jej záverečné kapitoly vyúsťujú do filozofickej roviny a spolu s úvodnou časťou tvoria akési rámcovanie Matory. V rozsiahlom „príbehu“ O Jánošíkovej materi sa mieša viacero dejových línií, komplikuje sa individuálnymi aj „národnými“ rozpormi, prelínajú sa v ňom fakty historickej povahy s alúziami a alegóriami, na jednej strane nachádzame presilu mytológie, na druhej unikátne stvárnenie reality atď. Popri použitých strofických formách a veršových systémoch je neprehliadnuteľný jazykový aspekt diela, ktorého svojské neologizmy (popri inšpiratívnej práci s jazykom vo všeobecnosti) poskytujú hlboký estetický zážitok. Pavol Vongrej označil Matoru za „ságu storočia slovenského života“, „filozofujúcu encyklopédiu poézie poznaní zo zápasov národného kolektívu i samotného Hodžu“. Táto skladba v sebe skrýva mnohosť významového a estetického potenciálu, takže nie je možné charakterizovať ju na niekoľkých riadkoch. Pokus o takúto charakteristiku je zbytočný. Dôležité je, aby sa Matora nestala iba dielom určeným literárnym historikom, ale dielom pre čo najširšiu verejnosť. Autorka je poetka a literárna kritička (Michal Miloslav Hodža: Matora. Petrus, Bratislava 2003, 750 strán)
